Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Niagara Falls počas dňa
Niagara Falls počas dňa

Niagara Falls počas dňa
Miestny stavitelia využili každý štvorcový piaď zeme a na blízkej vyvýšenine postavili kasíno. A aj trocha ďalej [ ... ]

Toto si chcem prečítať
K Zádielskej planine
K Zádielskej planine

K Zádielskej planine, Slovenský kras Bola mi bez spacáka zima? Čo izoluje od chladu? Oblečenie? Izolantom je skoro vždy vzduch, ktorý je zac [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Na letisku v Ríme

Predchádzajúce časti našej cesty po Kanade si môžeš prečítať tu.

Po preletení pár tisícok kilometrov sme šťastne pristáli na medzinárodnom letisku Leonarda da Vinci v meste Fiumicino blízko Ríma. Po nepohodlnom lete sme si konečne mohli rozhýbať svoje končatiny. Ja som na to čakal ako Beduín na vodu.

Soviakove dumy

Samozrejme Soviak musí furt vymýšľať. Ešte u Maroša si zistil, že môže letieť do Bratislavy priamo z Ríma. Rovno kúpil letenku a myslel si, že má po starostiach. Malo to len jednu chybičku. Let z Ríma do Bratislavy nebol z letiska, kde sme pristáli, ale z Ciampino. Musel ešte prekonať nejakých 38 km z letiska Fiumicino na Ciampino.

Rozlúčil sa s nami a poprosil nás, aby sme mu batožinu odniesli domov. Žiadny problém. Problém to nebol, aspoň nie pre nás. Zobral si taxík a už ho nebolo.

Refundácia za meškanie

Ak si čítal minulý príbeh, tak vieš, že naše lietadlo malo meškanie 5 hodín, preto sme sa hneď po prílete snažili o refundáciu strateného času. Vybavili sme poukážky na jedlo v hodnote cca 15,- EUR pre každého. Samozrejme aj pre Soviaka, ktorý s nami už nebol. Aspoň nech kvapká, keď už neprší. (Chorí na kvapavku nech sa neurážajú.)

Ďalšie meškanie letu

Obedujeme v Ríme na letiskuPrekvapenie nás ešte len čakalo, Hľadali sme náš let do Budapešti. Našli sme ho. Odlet o ôsmej večer (20:00 h.). Čo? O 12 hodín? To nie je pravda!

Boli sme odpočinutí (irónia). Na lietadlo sme v Toronte čakali len 5 hodín a počas 11 hodinového letu sme sa pohodlne vyspinkali do ružova (sarkazmus). Veď čo, ideme pozrieť Rím, nie? Za 8 hodín sa to stihnúť dá.

Nepočítali sme však s jednou, či skôr s viacerými vecami. V Kanade na letisku v Toronte v bezcolnom pásme sme kúpili všetko, čo sme nemali. Tu v Ríme by sme s týmto tovarom opustili bezcolné pásmo a pri opätovnom vstupe, by sme tieto veci museli znova precliť.

Jednalo sa hlavne o alkohol (ten bol pre nás), parfumy (tie boli pre naše drahé polovičky a iné spriaznené duše [napríklad deti, bratrancov a sesternice, vnukov, pravnukov, strýkov, tety - to len tak na vysvetlenie, aby nedošlo k nedorozumeniu]) a podobne.

Samozrejme sme museli počítať aj s tým, že by nás s tekutinami nemuseli vpustiť na palubu lietadla, lebo sme mali určite viac ako 100 ml tekutín. Nakoniec padlo rozhodnutie! Nikam sa nejde. Ja som bol dosť zničený po tej ceste v lietadle, preto som ani veľmi nenamietal.

Na letisku Leonarda da Vinciho

Tak sme aj tu presnorili všetky Dutty-free shopy, porovnávali sme ceny. Ešte dobre, že sme nakúpili v Kanade. Tu to bolo všetko drahšie. Keď už sme mali všetko okukané a to viackrát, snažili sme sa aspoň trocha pospať. V Toronte to bolo super, tam boli stoličky mäkké a polstrované. V Ríme na nás čakali plechové stoličky. Boli tvrdé a studené.

Jedlo za poukážky

Bohaté a pestré porcie na letisku v Ríme, Taliansko

Naše snorenie v letiskovej hale sme zamerali aj na to, aby sme zistili, kde môžeme dostať za naše poukážky najvýhodnejšie jedlo. Zistili sme, že najviac a bohato naložené dostaneme u jednej Poľky, ktorá v letiskovej hale prevádzkovala reštauráciu s rýchlym občerstvením.

Na tanier sme si naložili naozaj  bohato. Najedli sme sa a úplne to stačilo. Veď sme mali bagetku, mäso, rybu, zeleninu, cestovinu, zemiaky, syr, trvanlivé balené tyčinky, omáčku a aj koláčik. Dokonca sme dodržali aj pitný režim.

Jasné aj Soviak si vybral. Ten síce už bol niekde na ceste do Blavy, ale jeho jedlo sme zjedli tiež. Aspoň takto, v dobrom, sme si na neho spomenuli. A to sme ešte nevedeli, že neskôr na neho bude spomínať celé lietadlo a nielen my.

Čakanie na odlet

V letiskovej hale boli tabule s označením času k určitým bránam. Napríklad: Gate A2 – 15 minutes. Výborná vec, viem predsa či stíham odlet. V halách boli tiež osadené samohybné pásy, ktoré mali urýchliť presun pasažierov. Človek je však tvor lenivý, keď zbadá niečo, čo ho vezie, hneď sa zastaví a nechá sa voziť. Tým sa urýchľovací účinok pohyblivého pásu dokonale neguje.

Príklad: Priemerný človek ide pri rýchlej chôdzi asi 5 km/h. Pás sa pohybuje rýchlosťou 4 km/h. Ak idúci človek sa nechá viezť pásom, tak ide rýchlosťou 9 km/h. Niekedy to môže rozhodnúť o tom, či stihneš alebo nestihneš svoj let.

Ako som však spomenul, ľudia sú leniví. Väčšina po nastúpení na pás zastala a blokovala pás tým, ktorí sa naozaj ponáhľali. Prečo to tak rozpisujem? Čítaj ďalej a dozvieš sa.

Zrýchlený presun

Moje bohato naložené jedlo, na letisku v Ríme, TalianskoMy sme si sadli v blízkosti našej brány a zabíjali sme čas. Asi 40 minút pred plánovaným odletom lietadla sa údaj o odletovej bráne nášho letu zmenil. Jasné, hneď sme si to všimli! Aj v ampliónoch niečo hlásili. Šumelo to a taliansku angličtinu som ledva rozumel. Spamätali sme sa asi 30 minút pred odletom lietadla.

Samozrejme nová brána bola na druhom konci letiska. Prvé čo som si všimol bol čas k novej bráne: Gate H9 – 20 minutes. Dofrasa! Musíme si švihnúť!

Zrýchleným, ale kľudným krokom sme sa vybrali k novej odletovej hale. Samozrejme na pohyblivých pásoch postávali ľudia a blokovali ho. Naokolo, teda mimo pás, sme to mali rýchlejšie. Mohli sme využiť aj služby elektromobilu s vodičom, ktorý by nás mohol prepraviť bez námahy, ale asi by to nebolo rýchlejšie. Nakoniec sme let stihli LTT (len tak, tak - pozn. autora).

Opäť meškanie

Boli sme poslední. Pár ľudí pred nami a z reproduktorov furt niečo hlásiliBlížili sme sa k odbavovaciemu pultu a spozornel som. Ozývalo sa: „...Mister Sova...“. My sme tu už boli, takže nás už nevyvolávali. Soviakove meno sa však ozývalo stále častejšie.

Dvaja z nás, ktorí sú v angličtine viac jazykovo zdatní sa snažili letiskovému personálu vysvetliť že Mister Sova odletel do Bratislavy.

Spŕške otázok, ktoré vybafli som rozumel aj ja.

  • What? When? He flew? From this airport? And his luggage?
  • Žiadny problém, batožinu mu zoberieme my.
  • Does not exist!

Žena za pultom začala niečo vehementne vysvetľovať v taliančine, na čo sme prikývli a nastúpili do lietadla. Už som si myslel, že zavolajú na letisko Ciampino a zakážu Soviakovi odlet. Vtedy to už bolo Soviakovi jedno. Bol osprchovaný a vylihoval v posteli s pohárom Whiskey v ruke.

Čakali sme na odlet ďalších 40 minút. Po 5 hodinovom čakaní v Toronte a 12 hodinovom v Ríme, nás už nejakých 40 minút nerozhádže. Každý v lietadle v duchu nadával na toho, kto to meškanie spôsobil. Vtedy sme však ešte ani my nevedeli, že všetci nadávali na Soviaka.

Pristátie v Budapešti

Pestré jedlo na tanieri, letisko Rím, TalianskoKonečne sme vystúpili v Budapešti. Po ruchu letísk v Toronte a Ríme som si myslel, že sme pristáli na nejaké malé poľné letisko.

Prebrali sme si svoje batožiny, ktoré nám povychádzali na dopravníkovom páse. Soviakova batožina nikde. Trocha nás to sralo, lebo sme mu sľúbili, že sa o jeho batožinu postaráme. To je Murphyho zákon! Stratí sa práve tá batožina, ktorú vám zverili.

Novisbol s nervami v koncoch. Do svojej príručnej batožinky sa mu nezmestili turistické topánky, ktoré mal aj on so sebou. Šupol ich k Soviakovým veciam do kufra. To, že Soviakovi by chýbali všetky veci, to ho ani netankovalo. Podstatné bolo, že on nemá svoje topánky.

Jedna jediná prítomná pracovníčka letiska nás informovala, že Soviakova batožina bola z lietadla vyložená ešte v Ríme. A‑háááá! Tak preto sme museli čakať na odlet z Ríma. Kvôli Soviakovi mal let meškanie. V lietadle museli nájsť Soviakovu batožinu a vyložiť ju.

Nám len oznámili, že Soviakov kufor poletí najbližším nákladným lietadlom do Budapešti, kde si ho potom môže vyzdvihnúť.

Neoficiálne nám však povedala, aby sme v to veľmi nedúfali (Novis už kolaboval! Moje topánky!). Medzinárodné letisko Leonarda da Vinciho v Ríme je siedme najrušnejšie letisko v Európe a denne sa tam strácajú desiatky kufrov. Veď poznáte Talianov.

Vraj urobia všetko, čo bude v ich silách. Predpokladal som, že neurobia nič. Môžu za to, že nemajú žiadnu silu?

Cesta do Košíc

Z letiska v Budapešti sme sa presunuli k autu, ktoré sme mali odparkované neďaleko a vydali sme sa na cestu do Košíc.

Informačná mapka nášho putovania okolo Hurónskeho jazera, Zdroj: maps.google.sk

Trocha som mal obavy, lebo sme mali zaplatenú 10 dňovú diaľničnú nálepku a tá nám končí presne o polnoci. Za dve hodiny sa do Košíc z Budapešti určite nedostaneme.

My sme mali všetko vypočítané, len sme nerátali s meškaním letov z Toronta do Ríma a z Ríma do Budapešti.

Na Slovensku

Detailnejšia mapka nášho putovania okolo Hurónskeho jazera, Zdroj: maps.google.skAutom (áno, počíta sa aj jazda RV-éčkom) sme precestovali 1 993 km, z toho najväčšiu časť po kanadských cestách. Nikde sme nestretli ani jedného policajta.

Prišli sme na Slovensko a na výpadovke z dediny o 03:00 h. sa zrazu zablyslo. Blýska sa, bude pršať?

Nie, to si nás len policajti odfotili. Trocha sme prekročili rýchlosť. Obraz v spätnom zrkadle mi bol známy. Striedavo blikajúce červeno modré svetlá naznačovali, že už za nami vyštartovali.

Nemám nič proti meraniu rýchlosti. Aké nebezpečenstvo hrozí na konci dediny o tretej nadránom 200 metrov pred tabuľou, označujúcou koniec obce? Koľko obyvateľov dediny sa špacíruje v tom čase po ceste, kde je dokonca aj chodník výškovo oddelený od cesty?

Áno, máš pravdu. Zákony platia vždy a všade. Treba však brať ohľad aj na to, kedy sa stane porušenie zákona a aký môže mať dosah.

Pánom policajtom sme vysvetlili, že sa práve vraciame z Kanady. Chceli sme byť po tej dlhej ceste, čím skôr doma. Pochopili to a tentoraz nás pustili s napomenutím. Po tomto spestrení na záver cesty sme šťastne dorazili do Košíc.

A to už je naozaj koniec nášho putovania okolo Hurónskeho jazera v Kanade.

PS: Našiel sa Soviakov kufor?

Dva dni po prílete do Budapešti mal Soviak telefonát, kde mu radostne oznámili, že kufor bezpečne dorazil na letisko v Budapešti. Môže si ho vyzdvihnúť v pracovných dňoch. Soviak si ho tam o týždeň vyzdviholNovisovi tiež odľahlo, konečne mal svoje topánky!

Fotografie v rozlíšení 1024 px nájdeš vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť