Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Muránska planina v zime, Slneč...
Muránska planina v zime, Slnečná Mochnatá

Muránska planina v zime, Slnečná Mochnatá Slnko, hneď ako vykuklo spoza vrcholcov stromov, ožiarilo všetko navôkol. Sneh sa prekrásne jagal  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - útulňa Nižná Kľaková

Zimný vander, Muránska planina - útulňa Nižná Kľaková Z hmly sa začala vynárať jedna chata. Trocha nižšie ďalšia. Už som tušil, že  [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Hrebeňom Polonín

Predchádzajúca časť:


Zaspával som s vedomím, že dnes mám pred sebou slabých 20 km (presne 18,1 km), takže som sa snažil nedrichmať v pelechu. Ráno bolo krásne a chladné, ale krásne. Slnko ešte nevyšlo spoza stromov, zato ja som sa už štveral z hamaky.

Sedlo pod Čierťažou, Poloniny  Prvé dnešné stúpanie na Borsuk, Poloniny

Zase si nemysli, že to bolo o piatej ráno. Pŕŕŕ! To teda nie! Neviem, koľko bolo hodín. Telo sa mi ako-tak zregenerovalo. Ako zvykne vravieť moja dcéra: „V pohode.

Ranná klasika

Umyl som sa v rámci možností. Dal som variť vodu na ovsené vločky a čaj. Medzitým som sa snažil baliť. Rožok som zapíjal čajom. Už som si obul aj kanady.

Resuscitácia pravého návleku

Návlek sa mi podarilo oživiť, len na operačnom stole. Operácia sa podarila, pacient zomrel. Žiaľ.

Zips na návleku som zapol. Hurá! Návlek sa mi podarilo spojazdniť. Moja radosť však bola predčasná. Dal som si ho na nohu a zips sa mi rozišiel. Kašlem na to, až tak mokro nie je. Tak som ho vláčil v batohu spolu s tým ľavým – funkčným.

Kde mám klobúk?

Konečne som bol pripravený vyraziť. Ejha! Kde mám klobúk? V útulni nie je, v okolí tiež nie. Idem sa pozrieť k prameňu. Miesto toho, aby som bezcieľne pobehoval a trávil čas hľadaním pokrývky hlavy, som začal rozmýšľať. Nie, nebolelo to.

Rozmýšľam:
Včera som klobúk mal. Najprv som sa zložil v prístrešku a klobúk som dal na lavicu. Šiel som sa prejsť naľahko. Vrátil som sa, klobúk som položil na stôl, zobral batoh a prešiel som k útulni. Klobúk ostal v prístrešku!

Prišiel som k prístrešku a už z diaľky som videl, že na stole nie je. Kde môže byť? Poriadne som sa popozeral a našiel som ho pod stolom. Sfúkol ho vietor? Divné. Vietor v noci nefúkal.

Zobral som klobúk, oprášil ho a chýbala mi z neho prepotená kožená šnúrka, ktorá v prípade vetra nedovolí klobúku opustiť hlavu. Odpadnúť nemohla. Nejaký džvir (šarišké nárečie: zviera) mi ju prehrýzlo a zobralo so sebou do svojej nory.

Druhé dnešné stúpanie na Borsuk, Poloniny  Neviditeľný strom, Poloniny  Tretie dnešné stúpanie na Borsuk, Poloniny

Nakoniec som ešte riešil upevnenie klobúka. Dal som na neho šnúrku, ktorých som mal dostatok. Raz som si zabudol na ležovisku šnúrku na upevnenie celty. Po tejto skúsenosti už mám pri sebe vždy dostatok šnúr.

Konečne som o 09:30 h. vyrazil na Rabiu skaluJarabú skalu (1 167 m. n. m.).

Stúpania a klesania

Chodník nebol až taký hrozný. Áno, stúpal, ale ani to by nevadilo. Čo mi vadilo viac bola viditeľnosť. Rovná čiara. Skorona Borsuk (991 m. n. m.). No čo, trocha stúpania.

Potom som šiel dole, neskôr hore, znova po priamom, zreteľne viditeľnom chodníku. Zhora som šiel dole, aby som mohol ísť opäť hore.

Spestrenie cesty

Sledoval som okolie. Neďaleko chodníka som vyrušil jeleňa, ktorý s veľkým lomozom odišiel preč. Videl som aj neviditeľné stromy. To čo je za hlúposť? Ako môžem vidieť neviditeľný strom? Len jeho časť bola neviditeľná. Vlastne to bola dosť veľká diera v kmeni stromu, cez ktorú som videl na druhú stranu.

Pri stúpaniach som odpočíval. Tie moje klasické 30 sekundové odpočinky, ako ich volá Novis. S batohom na chrbte sa predkloním  opriem si dlane o kolená, čím sa mi odbremenia plecia. Popritom sa pozerám na zem. Veď kam inde?

Štvrté dnešné stúpanie na Borsuk, Poloniny  Konečne klesanie, k výstupu Rabiu skalu, Poloniny  Turistické smerovníky pribité o nosný stĺp prístrešku, Poloniny

Pozerám a vidím popadané bukvice. Práve spadnuté, čerstvé bukvice. Bukvica je plodom Buka lesného (lat.: Fagus sylvatica). V bukviciach sú trojhranné hnedé oriešky, dlhé asi 1 cm.

Ochutnám? Prečo nie? Chuť mali ako arašidy a vlašské orechy dokopy. Nechcel som ich zjesť veľa, lebo som vedel, že pre človeka sú vo väčšom množstve nepoživateľné a čiastočne aj jedovaté. Jeden ma však nezabije.

Začiatok výstupu na Riabu skalu

Vyšiel som z lesa na slnkom zaliatu lúku. To už bolo 11 hodín a slnko celkom fajne pripekalo. Nebol som už chránený tieňom lesa. Slnka som sa nebál. Mal som so sebou aj opaľovací krém, ktorý som ani nepoužil. Ale mal som ho, ak by som ho potreboval.

Prístrešok pred stúpaním na Rabiu skalu od Kremenca, Poloniny  Označenie Rabiej skaly - prvé, Poloniny

Prešiel som lúku a tesne na hranici lesa bol rovnaký prístrešok ako v sedle pod Čierťažou.

Smerovník modrej značky pribitý o oporný stĺp, mi oznamoval, že na Riabu skalu to je len nejakých 45 minút. Odpočiniem si.

Dal som si tyčinku. Ani neviem akú. Nechávam to vždy na náhodu. Na deň si vyčlením 3 až 5 tyčiniek, ktoré si vložím do vrchného vrecka batoha. Potom len siahnem a náhodne si vyberiem.

Úprimne poviem, že náhodou sa mi do rúk dostávajú ako prvé, tie ovsené. Tie mám najradšej. Potom si náhodne vyberám aj tie orieškové.

Útecha pred výstupom

Po 20 minútovom odpočinku pod prístreškom, posilnení sa, som vykročil pravou noho do kopca. Alebo ľavou? To už teraz presne nepoviem. Určite pravou, ak by to nebola ľavá.

Chvíľu (asi 3 minúty) už idem hore. Oproti mne turisti. Jeden z nich ma potešil slovami: „Nie daleko.“.

Určite! Idem len pár minút a na smerovníku bol čas na Riabu skalu 45 minút. To je naozaj neďaleko. Alebo to myslel takto: „Nie. Daleko!“ Toto všetko sa mi preháňalo hlavou, kým som sa snažil dôjsť na vrchol Riabej skaly.

Na vrchole?

A už som bol hore. Trocha rýchlo, no bol som. Určite! Na strome pribitá žltá tabuľa to jednoznačne oznamovala:

  RABIA SKAŁA 
1 170 m. n. p. m. 

Mal som pochybnosti. Dokonca až také, že som si musel pozrieť fotografiu so smerovníkom pri prístrešku, či som si nepomýlil číslicu 4 s jednotkou. Hore som šiel presne 15 minút a nie 45, ako to bolo na smerovníku. Potešilo ma to!

Česi

Terén sa trocha narovnal, už neboli také stúpania ani klesania, začal pofukovať vetrík, ktorý ma chladil. No, problema.

Označenie Rabiej skaly - druhé, Poloniny  Partia Čechov (Vašek, Puf, Azbest, Alena, Olina) na Poloninách  Označenie Rabiej skaly - štvrté (tretie pri výhľade som neodfotil), Poloniny

Oproti mne partia, pozdravím sa... Á, veď to sú Česi! Vyťažil som Vaška, Pufa, Azbesta, Alenu i Olinu a aj oni mňa. Šli viacerí, no boli roztrúsení ako suchá Marína, po chodníku. Vyrazili od Pľaše, kde mala byť voda. Vraj miesto zbadám podľa uľahnutých lopúchov.

Jarabá skala

Chránené územie Jarabá skala bolo vyhlásené v roku 1964 predmetom ochrany je prirodzený skalný odkryv, ktorý je izolovanou lokalitou nelesnej vegetácie, ojedinelou v lesných komplexoch Bukovských vrchov, ďalej značná pestrosť biocenóz (biologických spoločenstiev – osídľujúcich určité územie a sú spojené vzájomnými vzťahmi a vzťahmi s prostredím) i druhov flóry a fauny prevážne dáckeho elementu (z flóry hlavne Fialka dácka lat.: Viola Dacica), chránený druh.

Panoráma do doliny Zbojského potoka, z vyhliadky od Jarabej skaly, Poloniny

Stretol som dvoch Čechov, ktorí boli určite z predchádzajúcej skupiny. A znova Jarabá skala, tentoraz s výhľadom do doliny Zbojského potoka. Samotnému výhľadu bolo trocha dopomôžené. Zo svahu bola vyvedená oceľová konštrukcia s podlahovým roštom. To bolo presne o 11:53 h. Asi o minútu na to som došiel k hríbiku s označením Riaba skala (1 167 m. n. m.) Tu končila žltá turistická trasa z Novej Sedlice.

Len tak pre zapamätanie: To už bola tretia tabuľa s označením Riaba skala

Posledná Riaba skala?

Slnko hrialo, vetrík pofukoval, chladil a zároveň sušil moje spotené oblečenie. Miernym tiahlym stúpaním som sa dostal na krásnu poloninu (horskú lúku) s prekrásnym panoramatickým výhľadom. Obetoval som pár minút na fotenie.

360 stupňová panoráma z Jarabej skaly, Poloniny

Vošiel som do lesa, kde stúpanie pokračovalo až kým som nevyšiel pri turistickom smerovníku. A aké označenie bolo na tomto smerovníku? Áno, správne! Znova:

  RABIA SKAŁA 
1 199 m. n. p. m. 

Tu tiež končila žltá turistická značka, ktorá vedie z Wetlina cez Jawornik z poľskej strany Polonín. Ďalej som sa dozvedel, že na Płaszu to mám 1 hodinu a 15 minút.

Ďurkovec – čas obeda

Prechádzal som krovinatou časťou. Medzi krovinami som zahliadol známe bobule fialovej farby. Čučoriedky! Batoh som neskladal a nazbieral som zo dve hrste. Bral som to ako predjedlo k obedu.

Predjedlo, čučoriedky, Poloniny  Ďurkovec, jeden z vrcholov na hrebeni Polonín

Môj žalúdok sa mi už intenzívne prihováral a oznamoval mi, že požaduje patričnú dávku jedla. Práve som došiel na Ďurkovec (1 189 m. n. m.).

Z Ďurkovca som mal krásny výhľad na sedlo a asi na kilometer cesty, ktorá ma čaká. Našťastie to viedlo dole a s miernym sklonom.

Bol som hladný, preto som sa zložil rovno na zvalenom neoznačenom hraničnom stĺpe. Zadíval som sa do diaľav a napchával som sa orieškovou tyčinkou.

Označenie studničky pred Pľašou (od Kremenca), Poloniny  Studničky pred Pľašou (od Kremenca) mala dostatok čistej vody, Poloniny  Čakali ma ďalšie stúpania, Poloniny

Nado mnou sa objavil dravec (niečo ako kaňa alebo sokol), hneď na to sa vyrojili krkavce, ktoré dravca zahnali a získali vládu nad vzdušným priestorom.

Voda pred a za Pľašou

Prešiel som Sedlo pod Ďurkovcom, vošiel som do lesa. Moju pozornosť upútala žltá tyč na konci so smerovníkom s označením prameňa. Pozrel som sa napravo. Áno tu to je! Uľahnuté lopušné listy mi naznačili, že tu boli Česi. Oplatí sa pozrieť na vodu! Studnička bola vyčistená a plytká. No stačilo na to, aby som si nabral čistú vodu s 1,5 l. fľašou.

Pľaša, Poloniny  Studnička za Pľašou - bez vody, Poloniny  Ďalšie stúpanie, už som ich prestal počítať, Poloniny

Vodu som mal, tak som sa zvalil do tieňa a vychutnával som ďalšiu tyčinku. Náhodou to bola zase ovsená. Prešiel som lúčnatú Pľašu (1 163 m. n. m.). Krkavce ma sledovali z bezpečnej výšky, akoby sa so mnou lúčili.

Vošiel som do lesa a hneď naľavo bola studnička. Žiaľ vodu v sebe nemala. Je potrebné brať do úvahy dlhotrvajúce sucho a obdobie bez dažďa. Voda bola naozaj vzácna.

Znova kopce a sedlá

Už som to aj prestal počítať. Čo? Predsa to koľkokrát som šiel hore a znova dole. Už som toho mal dosť a Okraglik alias Kruhliak bol ešte stále v nedohľadne. Vždy som si myslel, že už po tomto (poslednom) stúpaní tam budem.

Lúka pred stúpaním na Kruhliak, Poloniny  Lúka so stromom pred stúpaním na Kruhliak, Poloniny

Boli už štyri hodiny poobede, slnko sa pomaly skláňalo k horizontu a pred sebou som videl ďalšie dlhé prudké stúpanie. Prestával som veriť, že to bude posledné.

Kruhliak – Okraglik

Pustil som sa aj do tohto stúpania a pomaly som z neho ukrajoval. Na vrchole ma čakalo prekvapenie. Bol som na Kruhliaku (1 101 m. n. m.).

Konečne na Kruhliaku, Poloniny  Výhľad z Kruhliaku, Poloniny

Zarazilo ma, že ma nikto nepredbehol. Ešte na Rabiej skale, na tej poslednej, som stretol poľských turistov, ktorí mi tvrdili, že idú na Okraglik. Nedošli, vlastne ma nepredbehli.

Posledné klesanie

Potešilo ma, že do Ruského sedla to je už len jedna hodina. Odpočinul som si, zjedol som poslednú, na dnes vyčlenenú tyčinku. Poriadne som to zapil vodou z trojlitrového vodného vaku. Vodu z vaku som šetril. Ráno som si ho naplnil asi tak dvoma litrami vody. Cestou som si z neho pocmurkával. Nevýhoda vodného vaku je to, že nevieš koľko vody ti zostáva.

Do Ruského sedla som to mal len hodinu, tak som sa už na šetrenie vody veľmi nezameriaval. Chodník začínal klesať a poriadne. Oproti mne vystupoval starší pár, vyzerali v pohode.

Klesanie vystriedalo také mierne pohupovanie sa. Šiel som lesom, lúkami, väčšinou po rovine. Toto ma nenadchlo. Sedlo zvykne byť dole a tieto viac menej rovinky neveštili nič dobré.

Naozaj posledné klesanie

Rovinky ustali a ja som začal znova klesať. Rovno po pozostatkoch poľného opevnenia z 18. storočia. Cestou som sa zastavoval pri informačných tabuliach (aspoň som doprial odpočinok svalom na mojich nohách). Na tomto svahu sa nachádzali aj opevnenia z I. aj z II. svetovej vojny.

Jarabina na Kruhliaku, Poloniny  Asi posledné klesanie z Kruhliaku, Poloniny  Predlžujúce sa tiene počas klesania z Kruhliaku, Poloniny

Informačná tabuľa začínala číslom 11 (šiel som zhora), dúfal som, že jednotka je v Ruskom sedle. Postupne som si prezeral každú jednu tabuľu. Svaly na nohách mi ďakovali za každé jedno zastavenie.

Informačná tabuľa číslo 2 bola trocha mimo trasu. Nechcelo sa mi tam zachádzať, lebo už som videl hríbik a tušil som, že budem v Rusom sedle. Ale, keď už som tu

Cyklista Peter, nie Sagan

Zašiel som asi 20 metrov k tabuli. Kým som sa tam motkal, začul som brzdy. Po chodníku prefrčal cyklista. Ostal po ňom len smrad z páliacich sa brzdových doštičiek na kotúčových brzdách. Naozaj som ich cítil.

Vyšiel som do sedla, kde boli odstavené autá. Z poľskej strany sem vedie asfaltka. Našiel som aj tabuľu s číslom 1 a Peťa. Pokecali sme a zistili sme, že obidvaja chceme prespať v útulni v Ruskom sedle. Aspoň budem mať spoločnosť.

Útulňa a prameň v Ruskom sedle

Útulňa bola totožná s tou v Sedle pod Čierťažou a aj prameň. Čurčal rovnako ako tam, ale čurčal.

Útulňa v Ruskom sedle, Poloniny  Sme maskovaní v Ruskom sedle, Poloniny  Peťo odchádza z Ruského sedla, Poloniny

Kým som sa ja prezliekal, tak sa Peťo ubytoval. Vybral si poschodie, ja spodok. Zjedli sme každý svoju večeru. Uvaril som čaj zo šípok, ktoré som cestou našiel. K dobrému čaju patrí aj rumík. Tak sme sa s tou troškou spoločne popasovali.

Zajtrajšie plány

Peťo sa chystal do Čertížského sedla a možno až do Bardejova, kde si mohol naložiť bicykel na vlak. Porozprával som mu o vodných zdrojoch na úseku od Lupkowského tunela po Čertížské sedlo. Ja som mal pred sebou o niečo pohodovejšiu trasu. Zajtra ma čakalo len 15 km do Balnice.

Ozaj vieš, čo som mal vedieť? No predsa to „čo“, o čom som písal na konci predchádzajúcej častiKeby som bol vedel koľko stúpaní a klesaní ma čaká, tak by som nebol tak bezproblémovo zaspal. Niekedy je lepšie nevedieť…

A ani ty nedozvieš, čo bude v ďalšej časti. Aspoň zatiaľ. A máš sa na čo tešiť

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Poloniny, do Balnice

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť