Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Cez Veterník
Cez Veterník

Cez Veterník Ak si sa poriadne zapozeral na jeden z posledných obrázkov v predchádzajúcom článku už iste tušíš, že hamaku som zavesil…  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Niagara Falls počas dňa
Niagara Falls počas dňa

Niagara Falls počas dňa
Miestny stavitelia využili každý štvorcový piaď zeme a na blízkej vyvýšenine postavili kasíno. A aj trocha ďalej [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Poloniny, výstup na Kremenec

Ako sa dá za 10 sekúnd vstúpiť na územie troch krajín? Niektorí by to zvládli určite aj rýchlejšie, možno aj za 5 sekúnd. Dá sa to veľmi jednoducho, stačí len byť na správnom mieste.

bystrejší si už asi dali dokopy názov článku a vedia, že na Kremenci, najvýchodnejšom bode Slovenskej republiky je trojhranica, kde sa zbiehajú hranice troch štátov Slovenskej republiky, Poľskej republiky a Ukrajiny. Čiže možné to je.

Nová Sedlica

Vlajka Novej SedliceMinulý rok som prešiel z Čertižného do Paloty (38 kilometrov za dva dni, tých pár prvých metrov v prvý deň sa nepočíta) a zo severovýchodnej hranice Slovenskej republiky mi chýbal už len kúsok z Paloty do Kremenca. Kúsok... 60 kilometrový kúsok. K tomu je potrebné pripočítať prístupové a odchodové cesty v dĺžke 14 km. Takže ma čakala cesta o celkovej dĺžke približne 74 km.

Erb Novej SedliceAko východiskový bod som si zvolil Novú Sedlicu a nie Palotu. Možno aj vďaka Janimu Michalcovi, ktorý mi pomohol s parkovaním v Novej Sedlici, ďalej bývalému starostovi Novej Sedlice pánovi Michalovi Runčákovi a Kristiánovi s bratom, ktorí po mňa prišli do Paloty.

Cesta do Novej Sedlice

Z Košíc som vyrazil dosť zavčasu, aby som využil skoro celý deň na výstup. V Humennom som zle odbočil, tak som stratil asi 15 minút, veď bola ranná špička. Nakoniec som došiel do Novej Sedlice, kde som sa zvítal s pánom Michalom.

Obul som si kanady (už to dávno nie sú kanady, ale zo zvyku ich stále tak volám), na ktoré som si chcel dať návleky. Pri navliekaní som zistil, že zips na ľavom návleku mi odišiel do večných lovíšť. S odhodlaním, že ho budem resuscitovať (s ihlou a niťou v ruke), v útulni v sedle pod Čierťažou, som vyrazil.

Začiatok výstupu na Kremenec

Najprv mi Ďido Beskyd (vládca miestnych hôr) poprial príjemný a ničím nerušený pobyt v tunajších horách. Zo začiatku to bola pohoda, pri informačnom stredisko ma vyťažili, kam idem, na ako dlho, s kým a tak. Trocha sa prekvapili, keď som oznámil, že idem sám a až k Lupkowskému tunelu.

Ďido Beskyd v Novej Sedlici, Poloniny  Príprava na zimu, Poloniny

Páčili sa mi informačné tabule „Kvízovanie pod tmavou oblohou“, mapa Polonín a desatoro milovníkov.

Desatoro milovníkov prírody:

  1. Príroda je dar. Poznávaj ju a chráň!
  2. Prírody sa dotýkaj iba srdcom!
  3. Ani živú, ani neživú prírodu nenič!
  4. Buď priateľom všetkých rastlín a zvierat.
  5. Kráčaj len po vyznačených chodníkoch!
  6. Kráčaj vždy v tichosti a nenápadne!
  7. Rozkladaj oheň a utábor sa len na vyhradených miestach!
  8. Nezabudni, že bez vody niet života. Neznečisťuj ju!
  9. Odpadky prírode ubližujú. Nenechávaj ich tam!
  10. Vždy pamätaj, že príroda bez človeka prežije. Ale človek bez prírody nie.

Národný park PoloninySprvoti to bola pekná asfaltka. Na začiatku vandru je asfaltka super, no na konci, to je pohroma. Tá asfaltka skončila celkom rýchlo a začal sa výstup. Evidentne po používanej zvážnici, kde bolo vidno stopy po sťahovaných kmeňoch stromov. Cesta pekne vyhladená.

Búda na Skládke pod Kýčerou

Stúpanie som očakával, takže ma to neprekvapilo. Furt som stúpal. Vždy len hore, až raz som zazrel do prírody nepatriaci tvar. Bola to strecha búdy. Došiel som k Skládke pod Kýčerou.

Používaná zvážnica, Poloniny  Moja Maličkosť, Poloniny  Stúpanie po zvážnici, Poloniny

Jednoduchá drevená stavba, bez dverí bez sklenených výplní v oknách. V prípade núdze, resp. nepriaznivého počasie vie poskytnúť útočisko pre 3-4 ležiacich.

Konečne rovinkaKonečne rovinka. Asi 100 metrov, k hríbiku, kde som sa dočítal, že k Stužickej rieke to mám 55 minút a na Kremenec slabé 2 hodiny a 35 minút. Tak som začal znova stúpať.

 Búda, Skládka pod Kýčerou, Poloniny  Skládka pod Kýčerou, Poloniny

Temný vŕšok

Cestu mi spríjemnila studnička, síce bez vody, ale aspoň som mal dôvod zastať. Veď to je potrebné zafotiť, nie?

Stúpanie musí raz skončiť. Tak aj bolo. Vyliezol som na najvyšší bod doterajšej cesty. Na Temný vŕšok. Smerové tabule boli pribité o strom, pred hodne dávnym časom. Podľa čoho som tak usudzoval? Smerovníky už boli vrastené do stromu!

Klesanie do doliny Stužického potoka, Poloniny  Stužický potok, Poloniny

Na Temnom vŕšku bola informačná tabuľa a znova kvízovanie. Odpočíval som, kvízoval a počúval som zvuk motora približujúceho sa dopraveného prostriedku.

Kým som dojedol tyčinku, tak sa pri mne objavila štvorkolka a jej vodič sa ma nenútene vypytoval na cieľ mojej cesty. Nemal som čo tajiť. Ja som sa spýtal tiež a očakával som bobríka mlčania z jeho strany, veď kto by sa chválil, že ide štvorkolkou do Národného parku Poloniny. Nakoniec vysvitlo, že to bol policajt na obchôdzke. Veď hej, ukrajinská hranica je blízko.

Most nad Stužickou riekou

Národná prírodná rezervácia Stužica predstavuje komplex prirodzených bukových a jedľovo‑bukových pralesovitých porastov Východných Karpát. Rozprestiera sa v nadmorskej výške od od 620 do 1208 m n. m., veľký význam majú horské lúky – tzv. poloniny. Za národnú prírodnú rezerváciu bola vyhlásená v roku 1908 a s rozlohu 7,61 km2. 

Prudkým klesaním som za pár minút prišiel k Stužickej rieke, ktorá bola preklenutá drevenou lávkou so zábradlím. Prečo si neodpočinúť aj tu, nie?

Drevená lávka cez Stužickú rieku, Poloniny  Voda Stužickej rieky bola lahodná, Poloniny

Zložil som batoh, napil sa vody. Celkom ma prekvapilo, že od Temného vŕšku prišli dvaja turisti. Ja som už tiež rozmýšľal nad nasledujúcim stúpaním. Stúpanie ma sprevádzalo až po Kremenec.

Jediné huby, ktoré som cestou videl, Poloniny   Chodník viedol lesom aj s popadanými stromami, Poloniny  Starý peň, vyvráteného stromu, Poloniny

Voda na trase

  • V Novej Sedlici som začínal výstup popri Packovom potoku, v ktorom voda tiekla, no nepil som ju.
  • Pred Temným vŕškom bola studnička po pravej strane. V čase výstupu teda 18. 09. 2018, bola bez vody. V studničke bolo len trocha vlhkého bahna.
  • Stužická rieka – výdatný vodný zdroj pri ceste na Kremenec.
  • Bočný prítok Kamenistého potoka, tiež s dostatkom vody.
  • Prameň ďalšieho bočného prítoku Kamenistého potoka, ktorý je už skoro pred posledným miernym stúpaním na Kremenec.
  • Po poslednom prudkom stúpaní na Kremenec je vľavo odbočka k prameňu, ale v čase výstupu bol bez vody.

Posledný prameň s vodou pri výstupe na Kremenec, Poloniny  Chodník bol miestami dosť kamenistý, Poloniny  Tabuľa označovala hranicu "Pozor štátna hranica", Poloniny

Posledné stúpanie

Aspoň som si to myslel… Z lesa som vyšiel na relatívne svetlejšie miesto. Prechádzala tadiaľ slovensko‑ukrajinská hranica a preto bola vyčistená v šírke asi 10 metrov.

Toto slnečné miesto s radosťou využili černice, ktoré sa na tomto mieste rozrástli. Keď som zbadal to dlhé stúpanie a černice, tak som sa radšej rozhodol pre odpočinok spojený zo zberom černíc.

Posledný stupák pred Kremencom, Poloniny  Hraničný stĺp Slovenskej republiky, Poloniny  Hraničný stĺp Ukrajiny, Poloniny

Nakoniec som dal aj tento posledný úsek a vyšiel som medzi hraničnými stĺpmi  Ukrajiny a Slovenskej republiky. Obidva stĺpy v národných farbách spolu so štátnymi znakmi jednotlivých krajín

Kremenc – Кременець – Krzemieniec

Došiel som na trojhraničný bod a zároveň aj na najvýchodnejšie územie Slovenskej republiky na Kremenec 1 221 m. n. m.. Tu som si urobil okruh po území troch štátov a to všetko pod 10 sekúnd!

Hraničný trojkameň, slovenská strana, Poloniny  Hraničný trojkameň, ukrajinská strana, Poloniny  Hraničný trojkameň, polská strana, Poloniny

Štátny znak Slovenskej republiky, dvojramenný kríž na trojvŕší  Štátna znak Ukrajiny, trojzubec Štátny znak Poľskej republiky, Biely orol  

Bol utorok a turistov ako maku. Väčšina Poliakov. Najprv som stretol Artura Kepu so svojou priateľkou Magdou. Potom prišli aj ďalší. Stretol som aj Slovákov, ktorí ma pri Stužickej rieke predbehli.

Zaujímavé bolo, že počas celého vandru ma nikto nepredbehol, okrem nich a cyklistu Peťa. Väčšina ľudí mi šla oproti, ale to som trocha odbočil.

Zhodil som zo seba oblečenie, nech sa trocha suší. Vybral som statív, diaľkový odpaľovač a fotil som. Aj sa.

Kremenec Artur Kepa a Magda, Poloniny  Tvárim sa, že som zničený, Poloniny  Hraničný kameň s číslom 1/1, Poloniny

Už pri minulom vandry po Muránskej planine som sa dušoval, že statív už so sebou neberiem (2 kg navyše). Tentoraz som urobil výnimku, lebo som si chcel odfotiť hviezdy, keď už som v tom Parku tmavej oblohy Poloniny. Nie, nepoviem, či som odfoti hviezdy. Časom sa dozvieš aj to.

Cesta k sedlu po Čierťažou

Po odpočinku som chcel pokračovať po červenej značke, ktorá by ma mala sprevádzať aj naďalej. Šiel som správnym smerom, ale po pár desiatkach metroch som narazil na modrú značku. Hneď vo mne skrslo podozrenie, že mám zlý smer. Vrátil som sa (zasa som stúpal, piksle). A zistil som, že som naozaj šiel správnym chodníkom, akurát červená značka nebola vyznačená.

Cesta pred Kamiennou, Poloniny  Vrchol zvaný Kamienna, Poloniny

Znova som sa začal mierne klesať. Minul som hraničný kameň. Na ňom bolo označenie Hraničný kameň s označením 1/1, Poloniny a hádal som, ktoré bude posledné. Posledné malo číslo Jeden z posledných hraničných kameňov mal číslo 1/88, Poloniny. Aspoň, ktoré som si všimol. Znova som trocha odbočil, vrátim sa však späť k téme.

Klesania a stúpania

Prechádzal som lúkami, a zrazu kontajner. Pekná vojenská sivo‑zelená farba kontajnera a uprostred Polonín. Ani som neskúšal sa pozrieť, načo tam ten kontajner je.

Cestou som mal pekný výhľad na Malú Rawku na poľskej strane Polonín. Malá zasa, až taká nebola. Mala výšku 1 272 m. n. m.

Vytvarovaný strom na Kamiennej, Poloniny  Klesanie pred Hrubkami, aby som znova mohol stúpať, Poloniny

Minul som Kamniennu (1 199 m. n. m.), kde som musel vyšľapať. Otočil som sa a zbadal som nádhernú panorámu Karpát. Začal som opäť klesať. Cítil som sa ako na hojdačke. Hore‑dole, hore‑dole a tak dookola.

Vystúpal som na Hrubki (1 186 m. n. m.), aby som znova mohol začať klesať. Minul som pomník Gladiša Petra Andrejeviča (* 12.12.1924 - † 09.10.1944) a som sa nevedel dočkať, kedy už budem na Čierťaži.

Na Čierťaži nie je nič‑moč, ale pod ním je sedlo pod Čierťažou, kde je útulňa a voda. Tam som mal dnes namierené.

Čierťaž a útulňa pod Čierťažou

Konečne som o 17.18 h. došiel na Čierťaž a odtiaľto k útulni to už nemalo byť ďaleko. Ani nebolo, len znova ma čakalo klesanie.

Prístrešok v sedle pod Čierťažou, Poloniny  Útulňa v sedle pod Čierťažou, Poloniny

Neviem, či je lepšie stúpať alebo klesať? Aj jedno aj druhé je namáhavé. Klesanie je zradné. Paráda idem dole, ale nohy dostávajú poriadne zabrať. Nemyslím tým, také bežné mierne klesania, ale tie poriadne.

O 17.37 h. som zbadal turistický smerovník, ktorý mi oznamoval, že som v sedle pod Čierťažou (905 m. n. m.).

Napravo, krásny veľký drevený prístrešok, kde si unavený turista a aj ja mohol odpočinúť. Kvalitná strecha, stôl, lavice. Zložil som si batoh z pliec, klobúk a len tak naľahko som si šiel pozrieť okolie.

Asi 50 metrov útulňa a o niečo nižšie… Prameň, voda! Vrátil som sa po veci a prešiel som k útulni

Prameň pri útulni pod čierťažou

Šiel som sa pozrieť k prameňu. Keď som zbadal svah, ktorý sa prudko prepadal, hneď som si osviežil spomienky k pramenisku pri Nižnej Kľakovej na Muráni. Tam je voda o dobrých 80 výškových metrov nižšie ako útulňa.

Prameň pri útulni v sedle pod Čierťažou, Poloniny  Žliabok prameňa pri útulni v sedle pod Čierťažou, Poloniny

Tentoraz som sa však prekvapil. Prameň bol len o pár metrov nižšie ako samotná útulňa. Z prameňa voda tiekla síce len cícerkom, ale tiekla. Naplnil som si dve 1,5 l fľaše. Do rána by mi to malo stačiť.

Noc v útulni pod Čierťažou.

Slnko pomaly zapadalo za stromy, ja som si rýchlo natiahol hamaku, urobil som si čaj, dal som si teplú polievku. Zjedol som rožok, ktorý som zapíjal ešte teplým čajom.

S plným bruchom a v teplotnej pohode som sa uložil k spánku. Tvrdá drevená podlaha útulne ma vôbec nevzrušovala, mal som predsa hamaku.

Zaspal som bez problémov, keby som však vedel, čo…

To čo sa dozvieš až v ďalšom pokračovaní, rovnako aj to, či sa mi podarilo resuscitovať návlek.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Hrebeňom Polonín

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť