Do Kalinovského sedla

Predchádzajúca časť:

Žiaľ asi nebola ešte dostatočne tuhá zima a ani jeden z dvanástich mesiačikov sa neobjavil, ale mali aspoň vyznačený smer do dediny Habura.

A sedátko? Sedátko je odstrihnutá časť karimatky, ktorá je vymeraná skoro presne na rozmer batohu. Aspoň si nesadám do mokroty a ani mi neťahá na moju ctenú zadnú polovičku.

Ráz krajiny sa začínal meniť. Kopce vystriedali dlhé tiahle rovinky s miernym stúpaním, či klesaním.

Malá vody, veľa černíc

Chôdza nebola namáhavá, šlo sa rýchlo. Minul som Koprivničnú a do Kalinovského sedla, kam som mal namierené, mi ostávalo ešte 2,5 hodiny.

Zatiaľ ma Kalinovské sedlo netrápilo, aj keď tam som tam smeroval. Viac ma zaujímalo Haburské rašelinisko, voda by tam mala byť, keďže sa jedná o rašelinisko. Či pitná, to je už druhá otázka.

Skôr som sa spoliehal na Vodojem, kde voda je. To som vedel na 100%. Dovtedy som si musel vystačiť s vodou, ktorú som mal. Vlastne už nemal. Poslednú vodu som dopil na mieste stretávky 12-ich mesiačikov.

Príroda to však vyriešila ináč. Miesto vody mi nadelila dostatok šťavnatého ovocia, ktorého bolo všade neúrekom. Naokolo samé černice, väčšie i menšie plody, ktoré boli nasýtené chutnou šťavou a… Semiačkami.

Semiačka si našli vždy svoje miesto v nejakej štrbine medzi zubami a chvíľu mi trvalo, kým som ich všetky vydoloval.

Haburské rašelinisko

    

Predo mnou sa rozprestierala širočizná lúka s vysokými trávami, ktoré mi čiastočne zakrývali výhľad. Priezračná voda v čiernom rašelinisku bola rajom pre drobný, vodu milujúci hmyz. Našťastie už bolo dostatočne chladno a komáre sa rozhodli, že na tento rok to už zabalia.

Turistický chodník prechádzal po jeho západnom okraji, ktorý bol miestami upravený. Celý chodník bol vyložený guľatinou, skôr menšieho priemeru. Miestami už začínal prehnívať. Že by kvôli vlhku?

Ako som prechádzal rašeliniskom, tak som zahliadol pred sebou vretenicu. Mala krásny tmavý chrbát s kľukatým vzorom a telo skôr do hnedo-oranžova. Vyhrievala sa na teplej guľatine chodníka. Cítili otrasy, ktoré som spôsoboval na guľatine, tak migla do trávy, kde sa mi už nadobro stratila.

Došiel som k informačnému panelu, ktorý ma oboznámil, že vretenica, ktorú som videl bola Vretenica Severná, lat.: Vipera Berus.

Cesta k vodojemu

Trávy pomaly a isto vystriedali kroviny. Hradba stromov, ktorá bola vpredu označovala, koniec lúk. Značka odbočila doľava, turistický chodník bol pekne vykosený a ja som po ňom pokračoval ďalej.

Po čase som si uvedomil, že vidím už len modrú značku, červená mi dajako chýbala. Hodil som batoh do trávy. Zorientoval som sa a zistil som, že som znova v Poľsku. To nebolo dobré! Musel som sa vrátiť a pokračovať nepokosenou časťou lúky. Prešiel som popod koruny stromov a ocitol som sa znova v lese.

Cestou k vodojemu som objavil nový druh lesného ovocia. Mal viac menej pravidelný dutý valcovitý tvar, z jednej strany bol svetlomodrý. Na druhej vnútornej strane prevládali farby oranžová, až by som povedal do hrdzava. Na boku mal dva pravidelné výstupky a rástol na dosah ruky, na buku. Bol dosť veľký a mohol mať objem okolo 3 litrov.

Asi už vieš, že na buku rastú bukvice a toto bol obyčajný kastról, ktorý tam niekto zavesil.

  

Vodojem

Už som zbadal hríbik. Som pri vodojeme! No vodu už snáď budem mať. Vybral som sa na prieskum, kde bude ten vodojem. Vytáčal som hlavu hore, aby som zbadal tú stavbu. Vodojem – to bol honosný názov pre tehlovo-betónový štvorec, ktorý bol čiastočne nad zemou, no väčšiu časť mal pod úrovňou terénu.

Vrch vodojemu zakrýval železný poklop. Niekedy. Poklop už dávno zmizol a do boku bola vybúraná diera. Tehly zo stien sa využili ako vetrolam pri ohnisku. Vo vnútri rúra, ktorá privádzala vodu dovnútra železobetónovej nádrže a druhá rúra na protiľahlej stene ho zas odvádzala.

Bol to rezervoár pre niekdajší salaš, napájadlo pre zvieratá, alebo nejakú chatu? Raz keď budem mať dostatok určite vysnorím, prečo to tu bolo postavené a kam odteká voda cez tú rúru.

Smerová tabuľa – Útulňa

Nabral som si dostatok vody, zjedol som nejaké tie ovseno-orieškové tyčinky. To všetko som zapil dostatočným množstvom vody. Dúfal som aj v to, že moja spotená košeľa bude presušená zábleskami slnečných lúčov, ktoré sem-tam presvitali cez konáre.

Rozmýšľanie nad nekonečnosťou vesmíru a nesmrteľnosti chrústa

Sedel som pod značkou, prežúval som. Rozmýšľam… (Nie nebolelo ma to!) Čo to môže byť? Nová smerová značka „Útulňa “ ? Útulňa to by som ešte chápal, ale ten zlomok? 116 : 4 = 29. Dvadsaťdeväť kilometrov? To určite nie!

Zapozeral na cestu pred seba a do oka mi padli hraničné kamene. Jasné! Ony mali na sebe čísla v zlomkoch. Len to číslo 116 sa mi zdalo neskutočne vzdialené od toho, ktoré bolo na hraničnom kameni pri mne. Prvý hraničný kameň, ktorý som videl mal číslo 140 a bol neďaleko miesta, kde som nocoval. Pri Fedorkove mal číslo 139. Pri Veretyčove mal číslo 123. Takže ešte necelých 7 km a mal by som byť pri 116-ke.

Presvedčil som sa ešte aj o tom, že české príslovie „Co z tela vychází, slast provází.“, je pravdivé. Hneď sa mi ľahšie a lepšie chodilo .

K Pasekám

Prešiel som hraničný kameň s označením  . Bol som pri vrcholovom bode označenom ako Veretyčov (Weretyszów). Už som sa blížil k útulni. Pomaly. Naozaj pomaly. Ako ďaleko je tá útulňa?

Les sa začínal zhusťovať, najprv len husté kroviny, potom som prešiel do hustého ihličnatého lesa. Neskôr sa to zmenilo na ihličnato-listnatý les, aby nakoniec ostali len listnaté stromy.

Výhľad na Medzilaborce bol už dávno ta-tam. Trocha sa vyjasnilo. Aj pod korunami stromov. Tabuľa pribitá o strom mi oznámila, že už som niekde pri Kalinove.

Nad Kalinovom

Pri cestičke už pribúdali lavičky a pripájala sa cyklistická trasa (Kalinov – Moszczaniec – Komancza – Nowy Lupkow – Palota – Kalinov). Po pravej strane sa objavilo odpočívadlo spolu s informačnými tabuľami.

V Poľsku vo vzdialenosti asi 1,5 km bolo táborisko (Pole namiotowe), kde si môžeš rozložiť oheň, upiecť klobásku. Aspoň tak to hlásal nápis na tabuli v poľskom jazyku.

Došiel som k Kanasiówke a k chránenej krajinnej oblasti „Pramenisko a žriedlisko potoka Jasiółka“, ktorá vteká do rieky Wisloke a tá do rieky Wisli, ktorá odvádza vody do Baltického mora.

Odtiaľto sa odpájali, či pripájali, záleží na uhle pohľadu, turistické značky žltá a zelená. Obidve smerovali na poľskú stranu. Čo ma však potešilo ešte viac bol časový údaj, ktorý oznamoval, že do Kalinovského sedla to je už len 15 minút.

Kalinovské sedlo

Do Kalinovského sedla (Paseky, pomník) som došiel za 8 minút. Čakala ma tam núdzová útulňa, pamätník, a čo ma potešilo najviac – stôl s lavicou.

Musel som nájsť aj hraničný kameň, či má naozaj číslo . Našiel som ho tesne za útulňou a mal naozaj toto číslo.

Útulňa v Kalinovskom sedle

Útulňa mala rozmery cca 2,2 m na dĺžku a 2 m na šírku a 1,5 m na výšku. Postavená bola na hline, bola vybavená pričňou, ktorá bola potiahnutá tenkým modrým filcom. Steny boli recyklované. Niekedy slúžili ako steny v umakartových jadrách v panelových bytoch. Dokonca tam bol aj vypínač, ktorý lákal. Neodolal som! Prepol som ho. Ako som predpokladal nič sa nerozsvietilo .

Keď som zbadal hlinenú podlahu, hneď ma napadlo, že niekto už stihol spáliť podlahu. Pomyslel som si: „Svine!“. Nakoniec bol môj hnev zbytočný, to som sa však dozvedel až na druhý deň, keď som sa stretol a porozprával s Mikim.

Pričňa mala dĺžku okolo 180 cm. Teda mne z prične nohy viseli. Nakoniec som sa rozhodol, že prespím radšej medzi stromami v hamake. Pohodlie útulne som nakoniec predsa len využil, ale až na druhý deň.

Večer a noc nad Kalinovom

Za pomníkom smerom na východ bola menšia nezalesnená plocha. Černicové kríky využili aj túto voľnú plochu a boli na nej rozťahané. Aspoň som mal ovocie na dosah.

Na hranici lesa som si chcel rozložiť prístrešok a hamaku. Až teraz som si uvedomil, že nad Čertižným som si zabudol lanko, pomocou ktorého som pripevňoval celtu. Nevadí, dajako to nadštuklujem. Aj sa mi to podarilo, čo je isto vidíš aj na fotkách.

Spanie som už mal poriešené, tak teraz som sa dal do prípravy večere. Na liehovom variči som si zohrial vodu, ktorou som zalial rezancovú polievku. Zvyšok vody som nechal zovrieť a hodil som do nej mätu, ktorú som nazbieral cestou. Dojedol som rožok, ktorý mi ešte ostal.

Ešte dobre, že nefúkalo. Improvizovaná zástena z alobalu mi každú chvíľu padala. Keď som ju prichytil štipcom, tak som sa zas nemohol tak ľahko dostať k obsahu echa.

Tu, na tomto mieste, som sa rozhodol, že si kúpim skladaciu zástenu z hliníka. (V čase písania tohto článku som zástenu už mal doma, len som si ju ešte nestihol vyskúšať v reálnych podmienkach.)

Bol som najedený, na rozkladanie ohňa som bol dosť uťahaný (absolútne sa mi nechcelo), tak mi neostávalo nič iné, len sa prezliecť do spacieho a ísť do hajan.

Tam, kde srnci dávajú dobrú noc

Čelovku, čapicu a štuple do uší som mal zavesené na šnúre. Klasická nočná výbava pod celtou. Nemal som pojem o čase. Zalomil som.

Zobudil ma dosť hlasný štekot. Prvé čo ma napadlo, čo tu robí pes? O niečo neskôr, keď som sa už ako-tak prebral, som si uvedomil, že to nie je pes. Bol to srnec.

Najprv som si myslel, že znova zaspím. Nedarilo sa mi. Srnec štekal s menšími, nepravidelnými prestávkami, čo ma dosť rozhádzalo (obdobne mi liezol na nervy srnec na Havraniom na Muráni). Tak teraz prišli na rad štuple do uší a zaspal som znova.

Ako som ráno využil pohodlie útulne? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.