Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Zimný prechod Čiernej hory
Zimný prechod Čiernej hory

Zimný prechod Čiernej hory Našťastie v noci veľmi nefúkalo. Tie dve steny na starom senníku by mi až takú ochranu pred vetrom neposkytli. K [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy,...
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie

Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie Moje cyklotúry, výlety s bicyklom, s kamarátmi i bez nich. Možno nájdeš inšpiráciu na dobrú cy [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Trohánka a Zlatoidská hora

Predchádzajúce časti:


Horúca polievka, teplé mäso s ryžou a závetrie stačilo na to, aby sa udiali divy. Zlenivel som! Nechcelo sa mi už nič! Tak som len sedel a pozeral na okolie.

Východ slnka na Kloptani, Volovské vrchy  Východ slnka spoza mrakov na Kloptani, Volovské vrchy

Zapadajúce slnko ma prinútilo vyliezť na rozhľadňu ešte raz. Fúkalo snáď ešte silnejšie ako pred pol hodinou, keď som bol hore prvýkrát. Slnko zapadalo za hrebeň Volovských vrchov.

3 metre pre hamaku?

Už som spomínal, že ideálna vzdialenosť na upevnenie hamaky je medzi 3 až 5 metrami. Ja som si našiel miestečko spĺňajúce tieto kritériá o niečo nižšie, pod korunami stromov. Už bolo poriadne šero a bol najvyšší čas odobrať sa na to miesto a natiahnuť hamaku s celtou.

Východ slnka medzi stromami na Kloptani, Volovské vrchy  Východ slnka z Kloptane, Volovské vrchy

Vonku fúkalo a mne sa nie veľmi chcelo. Odhadol som rozmery útulne. Nie, to sa nedá. Rozmery útulne cca 2,5 x 2 metre. Skúsim natiahnuť hamaku? Roztiahol som ruky a ostávalo mi ešte nejaký ten meter. Zhodnotil som vzdialenosť. Cca 3 metre.

Najprv som nevedel kam upevniť nosné šnúry, lebo nebolo ako prevliecť šnúry okolo nosným brvien v rohoch. Nakoniec som tam nejakú škáročku našiel a prevliekol šnúry. Najprv na jednej strane a potom aj na druhej strane. So šnúrami som musel dlho experimentovať, aby mi to vyšlo.

Echo (ešus) plnený fazuľou, raňajky na Kloptani, Volovské vrchy  Zbojnícka skala od Kloptane, Volovské vrchy

Dopadlo to tak, že hamaku som mal na doraz. Visela asi na 15 centimetrových šnúrach a dosť vysoko. Našťastie tam boli lavice, ktoré som využil na zaľahnutie do hamaky.

Bol som chránený aj zvrchu, teda som nemusel naťahovať celtu. Chránený som bol aj z troch bočných strán z východu, severu a západu. Od juhu našťastie nefúkalo. Zaliezol som do hamaky, prikryl som sa spacákom.

V lese neďaleko Kloptane, Volovské vrchy  Rozhľadňa na vrchu Kloptaň, Volovské vrchy  V lese neďaleko Kloptane, Volovské vrchy

Všetky otrasy spôsobované vetrom sa prenášali na nosnú konštrukciu brvien. Hamaku som mal upevnenú o tie nosné brvná a všetky vibrácie, ktoré spôsoboval vietor som cítil. Ťažko sa mi zaspávalo. Nakoniec som zaspal a poryvy vetra mi mohli byť ukradnuté.

Ranná Kloptaňa

Ráno som sa zobudil na budík. Fúkalo ako večer, len vzduch bol o niečo chladnejší. Teplota okolo 3º Celzia. Pocitová teplota bola vplyvom vetra omnoho nižšia.

Natiahol som si nohavice, obliekol bundu. Okolo krku fotoaparát, do ruky statív a vyliezol som na rozhľadňu. Slnko bolo ešte pod horizontom. Odfotil som ranné zore. Svetlá obcí na východe presvitali medzi vrcholkami stromov. Dosť už bolo na tom vetre.

Výhľad z hrebeňa Volovských vrchov do údolia Hnilca, Mníšek nad Hnilcom  Výhľad z hrebeňa Volovských vrchov do údolia Hnilca

Začal som si chystať raňajky. Ešte včera večer som zalial fazuľu vodou, aby mi do rána napučala. A napučala veru poriadne. Mal som pochybnosti, či toľko zjem.

Priviedol som vodu do varu zalial ovsenú kašu, ktorá ma trocha vzpružila. Dal som variť fazuľu spolu s korením a medzitým som sa začal prezliekať. Už som sa nachystal do cestovného.

Zore na východe začínalo čoraz viac žiariť. Na sebe som už nemal mikinu ani CG‑čko. Na sebe som mal len nohavice, pod košeľou termoprádlo a na vrchu bundu. Vyšiel som hore na rozhľadňu a poriadne som oľutoval, že som si mikinu stihol vyzliecť. ZIMA. Neskutočná. Zafúkal vietor, ktorý overil, či je softshell naozaj odolný voči vetru.

Lom nad Margecanami a časť Gelnice, Volovské vrchy  Les vo Volovských vrchoch  Slnko začína ožarovať vrcholky stromov, Volovské vrchy

Východ slnka spoza kopcov sa nekonal. Zato sa mi poskytol veľmi pekný pohľad na vykukujúce slnko spoza mrakov. Vydržal som hore 9 minút, stačilo. Zišiel som dole a nevedel som sa dočkať, kedy už bude hotová fazuľa.

Ak si pravidelný čitateľ, tak už určite vieš, kedy je fazuľa uvarená. Záleží od hladu. Nemusí byť úplne mäkká, tak aby sa rozpadávala na jazyku. Ja som bol polohladný. Fazuľa bola tiež polomäkká, či polotvrdá. Záleží od uhla pohľadu.

Fazuľu som dosolil, vmiešal ešte jednu mäsovú konzervu, čím sa objem jedla ešte zväčšil. Pozeral som sa na ten objem. To určite nedám. Začal som zápas s fazuľou. Zjedol som všetko. Vyhral som!

Neviem, či to bola naozaj výhra. Brucho naplnené do prasknutia. Celou cestou na Tri studne som cítil, že som jedol fazuľu. Pri Troch studniach sa mi ráno zjedená fazuľa pripomenula ešte celkom iným spôsobom.

Cesta k Trohánke

Ranné slnko bolo nízko nad obzorom a predlžovalo tiene. Bolo pol ôsmej, keď som vyrazil na ďalšiu štreku. Od Kloptane bola cesta taká mierne pohupujúca sa. Sem tam nejaké to klesanie i stúpanie.

Kopce nad Poráčskou dolinou od Volovských vrchov  Výhľad do doliny Hnilca z Volovských vrchov

Konečne chodník neviedol po lesných zvážniciach, ale po úzkych chodníkoch. Kľukatili sa pod korunami listnatých stromov, cez ktoré presvitalo slnko. Výhľady som mal zo začiatku na južnú stranu a potom už len na severnú.

Trohánka

Za hodinu a 32 minút som došiel na Trohánku. Tu sa pripájala žltá turistická značka od Medzeva, ktorá za Troma studňami pokračoval do údolia Hnilca na severnej strane hrebeňa Volovských vrchov.

Výhľad na severozápad z hrebeňa Volovských vrchov  Trohánka, Volovské vrchy

Je tu slušné táborisko s pekným ohniskom, blízko dva sady stolov s lavicami z prepolených kmeňov. A dve búdy. V jednej, ktorá je nižšia je možné prespať. Spodok (podlahu) má z drevených lát a ležovisko je chránené z troch strán. Druhá je vyššia a poskytuje ochranu pred vetrom, rovnako z troch strán. Po bokochlavice na sedenie, na ktorých by sa dalo aj vyspať.

Búda na Trohánkach, táborisko, Volovské vrchy  Táborisko na Trohánke, Volovské vrchy

Posedel som si na slnkom vyhriatych laviciach. Fazuľa už zo žalúdka postúpila nižšie a začala robiť šarapatu v bruchu. Bál som sa aj zakašľať. Vydržím!

Tri studne

Tri studne boli blízko, pár minút. Tu bolo o niečo chladnejšie. Prameň s rúrkou. Zhodil som batoh aj tu, napil som sa.

Prameň Tri studne, Volovské vrchy  Paneláky schovávajúce sa v lese, Volovské vrchy  Sedlo za Troma studňami, Volovské vrchy

Šarapata v bruchu sa už nedala prehliadnuť. Chcem, nechcem už som si musel odskočiť. Keď musíš, tak musíš. Po pár minútach mibolo citeľne príjemnejšie. Už som si mohol aj zakašľať Už som si mohol aj zakašľať.

Kufrovanie – posledné?

Vyšiel som z lesa. Šiel som po zvážnici, ktorá viedla krovinatou krajinou, sem tam nejaký strom. Blížil som sa k sedlu. Pokračoval som ďalej po pohodlnej ceste. Až po chvíli som si uvedomil, že značku som už hodný kus nevidel.

Ja ešte na hrebeni Volovských vrchov  Diera v strome, Volovské vrchy  A zasa do kopca, späť na hrebeň Volovských vrchov

Veď niekde už vyjdem, nebudem sa vracať. Toto odhodlanie mi vydržalo po prvé klesanie. Premohol som sa, s tým, že uvidím dole. Klesol som takých 30 výškových metrov. Les bol zaujímavý.

Hrebeň Volovských vrchov sa mi ocitol po mojej pravici. Vedel som, že by som ho mal mať po ľavici, maximálne pod sebou. Ja som však videl dolinu Hnilca, čo nebolo dobré.

Zasa do kopca

Ak som sa chcel dostať naspäť na značku musel som vyliezť hore na hrebeň. Vracať sa mi nechcelo, tak mi nič iné neostávalo, len ísť hore. Krížom hore. Ešte dobre, že neboli také veľké polomy a dalo sa to celkom ľahko prejsť. Netvrdím, že to bolo celkom bez námahy.

Znova som na červenej značke na hrebeni Volovských vrchov  Výhľad na sever z hrebeňa Volovských vrchov

Vyšiel som na menej prudký svah, odkiaľ to na vrchol hrebeňa nebolo ďaleko. Snáď si všimnem, že budem križovať chodník. Raz som tak už križoval chodník v Slovenskom raji, kde dodnes nechápem ako som si nemohol nevšimnúť chodník a značku.

Teraz som bol opatrnejší a obzeral som sa. Bol som na hrebeni a našiel som aj nejaký chodník, ale stále som ešte nevedel, či som na červenej turistickej značkeBol som na hrebeni, čo mi umožňovalo zahľadieť sa na kopce i do dolín na severe aj na juhu. Výhľady boli úchvatné.

Panoramatický výhľad na juhovýchod z hrebeňa Volovských vrchov, (Hrb, Kobylia hora)

Biely kameň a Spálenica

Pred Bielym kameňom ma zarazil hríbik, ktorý nemal názov. Boli tu trasy, ktoré mi veľmi nepasovali. Bol tu len jeden smerovník pre červenú smer Kloptaň, jeden pre zelenú smer Baňa Lucia a modrá pre obidva smery Poproč – Krompachy.

Už som pred Kojšovou hoľou, široká lyžiarska trasa, Volovské vrchy  Po lyžiarskej trase vedie zelená turistická značka, Volovské vrchy  Zlatoidská hora a na ňom vysielač, Volovské vrchy

Šiel som ďalej po ceste a za zákrutou v miernom stúpaní som našiel druhý hríbikBiely kameň. Ten už bol viditeľne novší. Tu mi však chýbal smer pre zelenú značku, čo bolo dobré. Zelená tam ani nemala byť. Aj odtiaľto bol pekný výhľad.

V doline vidno Prakovce a Helcmanovce, Volovské vrchy  Auto nenápadko schované za haluzami, Volovské vrchy

Na Spálenicu to bol kúsok a aj chodník sa viditeľne rozšíril. Blížil som sa ku Kojšovke, kde boli bežkárske trasy. Preto boli chodníky také široké. Odtiaľto som začínal stretávať čoraz viac ľudí.

Od Spálenice som mal zámer ísť po zelenej dole do Zlatej Idky, tento zámer som stratil spolu so zelenou značkou. Kašľať na to! Znova som sa napojil na červenú a vyšiel som pri pamätníku SNP.

Autá ľudia a motorky

Zarazilo ma jedno auto, ktoré bolo ledabolo odparkované za haluzami. Malé biele Seicento s košickou EČV, s pekným okrúhlym číslom. Predpokladal som, že tu je povolený vjazd. Pekná nová asfaltka končila pri pamätníku SNP, takže to možné možno bolo.

Panoramatický pohľad od Zlatoidskej hory smerom na Sever, Volovské vrchy

Lákalo ma to pustiť sa dole po asfaltke. Z toho som však rýchlo vytriezvel. Mohol som ísť na chatu Erika. To som tiež zavrhol. Do kopca? Zasa? Čert ho ber!

Vyšľapal som si k vysielaču. Bol som na samom vrchole Zlatoidskej hory. Pevné hrubé laná kotvili stĺpy lanovky. O bezpečnosť je postarané. Dĺžka lana nevyšla, tak ho nadpojili. Tenkým oceľovým lankom. Asi je to bezpečné

Lyžiarske trate na v okolí Zlatoidskej hory, Kojšova hoľa, Volovské vrchy  Pamätník SNP pod Zlatoidskou horou, Kojšova hoľa, Volovské vrchy  Vysielač na Zlatoidskej hore, Volovské vrchy

Cítil som, že chata Erika je otvorená. Varili niečo dobré. Vôňa vareného jedla sa doniesla až sem hore na vrchol. Oľutoval som, že som tam nešiel. Teraz už tam nepôjdem. Minul som čajovňu Katku a už som bol na mieste zvané Golgota. Ale nie na TÚ Golgotu (z Jeruzalema).

Takto sa bezpečne predlžuje lano, Zlatoidská hora, Volovské vrchy  Konečná stanica sedačkovej lanovky, Kojšova hoľa, Volovské vrchy

Stretával som viac ľudí. Šli oproti mne, niektorí šli rezko, iným to evidentne robilo námahu. Zbadal som rodinku, ktorej chôdzu hore sťažovali zimné otepľovačky, ktoré mali navlečené.

Mne bolo teplo, preto som na sebe nemal ani bundu, bol som len v košeli. Vyzeralo to zvláštne. Ja v košeli, oni v zimných vetrovkách a v otepľovačkách.

Kojšova hoľa, Volovské vrchy  Golgota nad Zlatou Idkou, Volovské vrchy

Hore brehom sa teperilo so sprievodným revom motorov 7 motorkárov, ktorí dokonale pokazili idylku pekného slnečného počasia. Možno aj oni mali povolenie a možno ho ani nepotrebovali.

Asfaltka na koniec (ako vždy)

Napojil som sa na asfaltku, ktorá končila hore pri pamätníku SNP. Krásna nová, čierna asfaltka. Snažil som sa ísť po nespevnenom kraji, ktorý bol určite mäkší ako asfalt.

Modrá značka odbočila do lesa, aby sa znova mohla napojiť na asfaltku. To si len skrátila jednu zákrutu. Tak to bude aj ďalej. Tak som si cestu skrátil skôr a šiel som cez les. Vyšiel som na asfaltku, obzerám sa. Značka za chrbtom. Dobre, idem ďalej po asfaltke.

Nefungujúca sedačka na Kojšovu Hoľu, Volovské vrchy  Motorky a motorkári, Kojšova hoľa, Volovské vrchy 

Samozrejme turistická značka tu na tomto mieste opustila asfaltku a ja som šiel po nej ďalej. Ešte raz som si skrátil jednu zákrutu a vyšiel som Na asfaltke. Ale! Tentoraz tu už bola aj turistická značka. Pravda zelená, ale bola.

Narazil som práve na tú zelenú, ktorou som sa chcel vydať od Spálenice. Na konci/začiatku asfaltky bola krásna nová značkaZákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám“. Možno si ju nikto nevšimol, ani motorkári ani vodiči áut.

Zlatá Idka

Vyšiel som na parkovisku pod Kojšovou Hoľou. Dostal som sa až k pošte, kde mal zastávku autobus. Bolo 13:20 h. O 14:40 mal ísť autobus. Čo tu budem tak dlho robiť? Na Chatu VSŽ to je len 30 minút. O niečo nižšie na Réke je tiež zastávka a aj krčma, kde by som si stihol dať aj nejaký ten čaj.

Zákaz vjazdu na začiatku cesty na Kojšovu hoľu, Volovské vrchy  Pošta a zastávka autobusu v Zlatej Idke, Volovské vrchy

Réka

K chate VSŽ som to stihol skoro presne za 30 minút (presne 34 minút). Odtiaľto dole k Réke to bolo už len na skok. Slnko práve zapadalo za hrebeň Holičky. A ja som zapadol do krčmy. Nohy po dnešných 20 km boli citlivé na tlak. Sadol som, nohy som nechal odpočívať.

Chata VSŽ Zlatá Idka, Volovské vrchy  Slnko zapadá za hrebeň Holičky, Réka, Zlatá Idka, Volovské vrchy

V krčme nebol nikto okrem mňa a mladej čašníčky. Čaj a dvaja kapitáni to istili. Ani som si neuvedomil a zrazu bola krčma plná, no mne už šiel autobus. A v najlepšom treba prestať.

Rekapitulácia

V priemere som za deň urobil 15 km. Najviac som prešiel práve v posledný deň. Bolo to skoro 20 km, najmenej druhý deň, keď to bolo len 10 km. Sem tam som aj niečo nakufroval.

Koniec koncov som videl pekné nové miesta, otestoval hamaku pri teplotách okolo nuly. Nič mi teda nebráni vydať sa na ďalší zimný vander.

Prejdených: 59.05 km
Prevýšenie: 2 791 m
Klesanie: 2 844 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť