Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Niagara Falls počas dňa
Niagara Falls počas dňa

Niagara Falls počas dňa
Miestny stavitelia využili každý štvorcový piaď zeme a na blízkej vyvýšenine postavili kasíno. A aj trocha ďalej [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - k Pieskom

Zimný vander, Muránska planina - k Pieskom Vonku mrzlo. Mráz zachádzal až za nechty, snehu bolo habadej a mňa to lákalo von. Áno! Do tej zimy [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Cesta na chatu, jesenný vander

Príprava na cestu, Volovské vrchyAni prekážky v podobe nepriaznivého počasia nás nedokázalo odradiť od nášho pravidelného jesenného vandru, ktorý sme tentoraz naplánovali na predĺžený víkend 12.-15. 09. 2014. Nebolo to síce to pravé orechové, ale život je zmena a sranda bola!

Cesta

Zničený bazén pri rekreačnom stredisku GulľpalagNaplánoval som vander po slovenských horách. Samotná trasa mohla byť ovplyvnená rôznymi okolnosťami. Fyzickou zdatnosťou jednotlivých účastníkov. Časom, ktorý budeme mať k dispozícii, dopravou a v neposlednom rade aj chuťou.

Ja som chuť mal. Novis horel nedočkavosťou, Soviak jupííííkal už týždeň pred vandrom. Johnny si niečo také nenechá ujsť. Slavo by aj chcel len... 

Určili sme čas odchodu a spôsob dopravy. Museli sme si vybaviť odvoz, lebo autobus do nášho východiskového bodu šiel z Košíc okolo 14.40 h., ktorý neprichádzal do úvahy. Nasledujúci odvoz bol až v sobotu ráno.

Tak vďaka Soviakovi a Radovi sme sa už o 17.00 h. viezli štyria smerom na Rožňavu do Čučmi. Mohli sme si zvoliť cestu po zelenej, čo je minimálne 2,5 hodiny do riadneho kopca alebo sa vyviezťna Gulapalag a odtiaľ pokračovať po žltej nejakú 1,5 hodinku a miernym stúpaním hore.

Šmýkačka pri bazéne na Guľapalagu dvaja z nás  Novis a šmýkačka pri bazéne na Gulľpalagu  Cesta na chatu Volovec, neďaleko Guľapalagu

Po vážnej porade, ktorú sme zorganizovali počas presunu a degustovaní Radovej rumunskej slivovice sme skonštatovali, že:

  • 1,5 hodiny je menej ako 2,5 hodiny
  • mierne stúpanie je vždy lepšie ako prudký kopec

Rozhodli sme sa, že Rado nás predsa len vyvezie na Guľapalag, ktorý sme familiárne nazývali Galapágy. Po tom ako Rado vošiel do Rožňavy sme sledovali smerové tabule, ktoré nás mali doviezťdo obce Čučma. Vedel som, že je potrebné ešte pred dedinou odbočiť doprava do lesa, len či trafíme nasprávnu cestu? To som teda nevedel.

Prvá rozumná odbočka a Rado si to už šinul hore kopcom, po trocha rozbitej asfaltovej ceste. Miestami sa nám zdalo, že ideme zle, cesta sa rapídne zhoršovala, avšak my sme stále stúpali do kopca.

Po tej rumunskej slivovici, to bolo väčšine posádky, okrem vodiča viac - menej jedno. Nakoniec sa pred nami objavil veľký pľac a medzi stromami presvitala veľká trojposchodová budova. Pred nami závora, tak a už sme tu.

Guaľapalag, Emil nám rozpráva históriu rekreačného strediska  Guľapaľag, rekreačné stredisko, Volovské vrchy

Guľapalag alias Galapágy

Po vystúpení, rozlúčení a poďakovaní sa Radovi, sme sa vystrojili a obzreli trocha okolie. Zistili sme, že za krovinami sa ukrýva relatívne veľký prázdny bazén aj s šmýkalkou. Novis aj so Soviakom sa chceli šmyknúť. Ja som ich upozornil, že ak bude šmyk dobrý, tak nabudúce im do bazéna napustím aj voduemote wink

Guľapaľag, aj kôň bol zvedavý, kto prišiel  Guľapaľag, pasúci sa kôň, Volovské vrchy

Po obhliadnutí bazéna sme sa vydali hore cestou po žltej turistickej značke a došli sme pred hríbik, ktorý bol v tomto prípade pribitý o strom a oznamoval nám, že sme na „Galapágoch“.

Emil sa s nami lúči, Guľapalag rekreačné stredisko, Volovské vrchy  Aj kôň sa s nami rozlúčil, Guľapalag rekreačné stredisko, Volovské vrchy

Prišiel k nám strážnik Emil, ktorý to tu mal na starosti. Dozvedeli sme sa, že budova slúžila baníkom ako rekreačný areál. Konali sa v nej veľké hostiny, svadby, rekreácie baníkov a ich rodín. Vínna pivnica, vyhĺbená do zeme, pojala až 100 zábavy chtivých osôb, ktorí aj v tých najväčších letných horúčavách sa mohli zabávať v príjemnom chládku. Malo to len jednu chybičku...

 Aj ja sa lúčim s koňom, Guľapalag rekreačné stredisko, Volovské vrchy  Sme na cesta na chatu Volovec, Volovské vrchy

Za socíku postavili rekreačné zariadenie na cirkevnej pôde, čo vtedy vôbec neriešili. Cirkev sa domohla vrátenia svojich majetkov, tak jej bola vrátená aj pôda, na ktorej bol postavený rekreačný areál Guľapalag. V súčasnosti pozemok aj budova patrí cirkvi, presnejšie Biskupstvu Rožňava a chátra. Strecha zateká, na zašlú slávu sa vedia rozpamätať len pamätníci ako Emil.

Cesta pod korunami stromov, Volovské vrchy  Cesta pod korunami stromov, zmráka sa, Volovské vrchy  Cesta pod korunami stromov, už je skoro tma, Volovské vrchy

Po miernom, ale o to zaujímavejšom zdržaní, sme sa vydali ďalej. Rozlúčili sme sa s Emilom a koňom, ktorý sa tu pásol. Po prekročení rampy, viedla cesta miernou stúpajúcou zákrutou pod korunami stromov. Cesta bola široká zvážnica, ktorá sa narovnala a pokračovala po svahu hory. Stále sme mierne stúpali.

Na križovatke lesných ciest sa Johnny zavelil: Odľahčiť batohy! Navrhol desiatovú prestávku. Nebolo síce desať hodín, ale aj tak sme sa zastavili. Všetci okrem mňa si zhodili batohy z chrbta. Po aperitíve, už určite vieš, že to bola rumunská slivovica, sme sa všetci dali do prežúvania klobásky s chlebom. Johnny bol vybitý, lebo jedli sme len jeho chlieb a jeho klobásku. Jeho batoh sa odľahčil, ale náše vôbec nie!

 Selfie nesmie chýbať aj s pózujúcimi tvárami v pozadí, Volovské vrchy  Započúvaní do ručania jeleňov vo Volovských vrchoch

Pomaly sa stmievalo, tak sme vyrazili, aby sme do cieľa našej dnešnej cesty došli za vidna, resp. v normálnom čase.

Vyšli sme na otvorenú južnú stráň. Z lesa sa ozývali ručiace jelene. Tentoraz to však boli naozaj jelene a nie „jelene, ktorých zmohol alkohol. Stretli sme Jana, ktorý je hospodárom cirkevných lesov a bol s ďalekohľadom na obhliadke revíru. Upozornil nás na odbočku doľava, ktorú by sme mohli celkom ľahko minúť.

Oddych na cesta vo Volovských vrchoch  Cesta pod korunami stromov, je tma, Volovské vrchy

Baterka

bolo celkom slušné šero, preto nám jeho upozornenie prišlo vhod. Soviak vytiahol svoju baterôčku za 1,49 EUR a osvetľoval ňoucelú horu“. Moja výkonná baterka bola bezpečne na spodku batohu. Aspoň takúto odpoveď som mal pripravenú, ak by ju niekto odo mňa chcel.

Prišla žltá šípka doľava, tak sme odbočili. Soviak šiel predo mnou a ja za ním. Klesali sme celkom dobre, až sa mi to zdalo divné. Zastavili sme.

  • Nejdeme blbo? - pýta sa ma Soviak.
  • Nie! - pohotovo som odvrkol, no už som bol nahlodaný.
  • Si si istý? - uisťoval sa Soviak.
  • No, až taký istý nie som. - odvetil som už s pochybami v hlase.
  • Zakrič na ostatných, aby sem nešli. - navrhol Soviak.
  • No určite! Ja som sem zliezol a budem to musieť znova vyšliapať hore. A čo ostatní? Sú iní ako ja? Nech si to aj oni užijú. - zahundral som.

Tak sme ich počkali a povedali sme im, že sa budeme musieť vrátiť späť na cestu. Pohromžili, ponadávali, ale vrátili sme sa všetci späť na cestu k odbočke. Žltá šípka doľava ešte vždy označovala odbočku, no už sme jej nevenovali pozornosť.

Desiata o 19.00 h., Volovské vrchy   Po osviežení znova na ceste, Volovské vrchy  Bezradnosť, na ceste, niekde vo Volovských vrchoch

Trocha som sa zdržal. Z bočného vrecka batoha, ktorý bol ľahko dostupný som vytiahol svoju baterku, aby som videl na cestu. Touto výkonnou baterkou ma obdarovali kamaráti, k niektorému môjmu sviatku. Už viackrát sa mi zišla na mojich nočných potulkách lesom (napr. Ráno na Tomašovskom výhľade, Slovenský raj alebo Rankovské skaly).  celkom solídny dosvit okolo 60 metrov. Môžem na nej regulovať svetelný kužeľ, aj keď v tomto prípade to nie je kužeľ ale skôr zrezaný ihlan. Ako zdroj svetla slúži LED dióda v tvare štvorca. To preto. Ani som nevedel, že aj tento vander ju budem používať oveľa častejšie a nielen na tejto ceste.

Bola už tma ako v… (každý nech doplní to správne slovo). Kým som sa znova vydal na cestu  už som ani nevidel „oslepujúci“ svit Soviakovej baterky. Začul som ako niekto predo mnou nahlas vraví: Mám značku! Tu je odbočka!

Na ceste k chate Volovec, niekde vo Volovských vrchoch  Na ceste smerom k chate Volovec, Volovské vrchy  Na lesnom chodníku pod vysokými koprunami stromov, Volovské vrchy

V lese, lesným chodníčkom

Dorazil som k nim a hneď sa vydali na ďalšiu cestu lesom. Tentoraz to však už nebola zvážnica, ale chodník, ktorý viedol pod vysokými korunami stromov, po úbočí hory na vrchole, ktorého sa vyníma Skalisko.

V lese za tmavej noci, Volovské vrchy  Krátky odpočinok na lesnom chodníku, Volovské vrchy  V cieli - Chata Volovec, Volovské vrchy

Peťovia ako vždy vyrazili dopredu, Johnny trocha zaostal. Nepridával som do kroku a držal som sa Johnnyho. Svietil som nám pod nohy ako som najlepšie vedel. Asi po 20 minútach som zbadal svetlo, ktoré určite nebola Soviakova extra svietiaca baterka. Na neďalekej čistinke som zbadal pravidelný štvorcový tvar strechy altánku. Už sme blízko. Dorazili sme do cieľa našej cesty!

Ty, ktorý to vieš, veď som dal náznakov dosť, si to nechaj pre seba. Ostatní sa to dozvedia v ďalšom pokračovaní.

Fotografie z vandru je možné pozrieť vo fotogalérii.

Štatistka tejo trasy:

Prejdených: 4,8 km
Stúpanie: 400 m
Klesanie: 20 m

Prejdenú trasu si budeš môcť pozrieť na linku, ktorý bude v poslednom článku.

Volovské vrhy, cesta na Chatu Volovec

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť