Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Z Telgártu do sedla Súľová
Na Prednú holicu s bicyklom, Volovské vrchy
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Okolo Skaliska
Okolo Skaliska

Okolo Skaliska Noc na Chate Volovec bola chladná, no nie studená. Nadránom boli teploty okolo 10 stupňov. Spalo sa výborne! Všetci spali spánk [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Začiatok cesty do Nórska
Začiatok cesty do Nórska

Začiatok cesty do Nórska Tak ako o všetkých trampoch, wandroch a iných povyrazeniach, sa rozhodovalo spoločne. Aj o tejto ceste sa tak rozhodlo [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Nad sedlom Súľová

Predchádzajúce časti:


Ráno som si dal instantné ovsené vločky, ktoré dodali okamžitú energiu. Rožok zas trocha viac zasýtil. Čakala ma cesta do sedla Súľová. Vraj 3 hodiny a15 minút. VrajVraj tri hodiny a pätnásť minút, hmmm...

Cesta k sedlu Súľová

Cesta viedla najprv lesom, takže som bol pred slnečnou páľavou ako-tak chránený. Neskôr sa les skončil. Naokolo boli len holé kopce.

Moje dnešné kopce sa tiahli viac vľavo  Mesto Dobšinú som už videl iného uhla

Videl som vyvrátené stromy aj s koreňmi, takže pár stromov padlo za obeť veternej kalamite. Pár ich bolo zrezaných aj z pňa. Slnko už začínalo naberať na sile a ja som sa začínal riadne potiť.

Volovskými kopcami hore a dole

Dobšinú som ešte stále videl pod sebou, ale už z úplne iného uhla. V diaľke stále stála ako na stráži Kráľova hoľa. Čakala ma cesta po sínusoide, aspoň to tak vyzeralo z diaľky. Od Dobšinského sedla som stúpal, aby som mohol zasa klesať a potom znova stúpať.

Na kopcoch Volovských vrchov  Lúky a pasienky Volovských vrchov

Zišiel som dole strmejším úsekom a povedal som si: Dosť! Odpočinok! Zhodil som batoh, ľahol do trávy. Vybral som si tyčinku a zvyšok vody, ktorý som si ešte nechal a odpočíval som. Zapozeral som sa na urastený, súmerný ihličnan čnejúci sa do výšky rovno pred sebou, či skôr nad sebou. Ležal som asi 30 minút, pozbieral som sa akurát včas.

 

Cesta viedla najprv hore  Potom viedla samozrejme dole  Sem tam sa objavil aj výhľad medzi stromami

Oproti mne traja turisti, až ma to prekvapilo, lebo doteraz som stretol len jedného maďarského cyklistu a jedného, čo hľadal Borovniak.

Prašnými cestami

Vyštveral som sa, na už neviem koľký kopec, aby som si znova mohol pozrieť Dobšinú a Kráľovu hoľu. Klesal som do doliny. Hádam tam bude voda? Vodu som vypil už hodne dávno. Stúpal som, potil som sa a slnko mi to ani trocha neuľahčovalo.

Pri odpočinku som mal pred (nad) sebou súmerný ihličnan  Bol som prekvapený, po ceste šli 3 turisti  Turista, ktorý to mal našliapnuté, ako keby šiel Cestu hrdinov SNP

Pred sebou som počul zvuk motorovej píly a aj búchanie kladív. Na neďalekej chate sa opravovala strecha. Vedľa mňa, v doline, sa objavil potok. Zídem? Smädný som bol, ale ešte chvíľu som vydržal. Veď zbehnúť k potoku môžem vždy.

Cengajúci obed

Počul som zvuk rolničiek a o niečo neskôr sa objavil aj chlapčisko, ktorý bol vystrojený, ako keby šiel Cestu hrdinov SNP. Pristavil sa a porozprával som mu vtip.

  • Medveď si spokojne leží pod košatým stromom a počuje zvuk rolničiek.
  • Á už mi idú raňajky. – pomyslí si.

Je to vtip, trocha pritiahnutý za vlasy, ale opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Ja sa tiež snažím robiť aspoň aký‑taký lomoz. Ak sa blížim k húštine, zvyknem zatlieskať, zakašlať alebo si sem‑tam popiskujem.

Kráľova hoľa bola v diaľke na stráži  Cesta boli vysušené a samý prach

Bolo 11:31 h. a chlapčisko vravel, že vyrazil z chaty Volovec. Akurát som sa ho zabudol opýtať, že kedy. Je to riadna diaľka. Rozlúčili sme sa a ja som si dal dole batoh.

Práve na tomto mieste križoval cestu potok Rakovec. Kamenistým korytom tiekla čistá voda a ja som sa napil plným dúškom.

A čo som urobil po včerajších skúsenostiach? Správne! Znova som si nenabral vody.

Slnkom zaliate úbočie Suchého vrchu

Stúpal som hore popri potoku. Potok sa odpájal a aj som využil príležitosť a znova som sa napil. Prašná cesta viedla úbočím Predného Rakovca. Kľukatila sa a obchádzala jeho vrchol. Potok Rakovec som ešte raz križoval práve v zákrute, kde bolo odstavené LKT-éčko. Aj tu som sa napil, takže nabrať vodu som ani nepotreboval. Naozaj nie?

Prašné cesty boli mojimi spoločníkmi  Po prašných cestách Volovských vrchov  Cesty Volovských vrchov boli samí prach, v pozadí Stromiš

Dolinu Rakovca som mal hlboko pod sebou a cesta pomaly obchádzal vrchol. Miestami som bol v lese, ale väčšinu času som bol na slnku. Dole kopcom sa prehnali traja cyklisti, ktorým som tú rýchlosť závidel.

Pod Stromišom

Obzeral som sa okolo seba a už ani nebolo kam stúpať. Skoro všetko už bolo buď na mojej úrovni, alebo podo mnou. Obišiel som vrchol Pod Stromišom a zistil som, že hore ešte nie som. Nado mnou bol ešte Stromiš a aj Smrečinka. Zbadal som hríbik a traktor, ktorý akurát zvážal guľatinu z hory.

Panoráma Dobšinej, v pozadí Kráľova hoľa, Volovské vrchy

Chata pod Stromišom

Potešil som sa obyčajnej drevenej tabuli, ktorá oznamovala, že som 300 metrov od chaty pod Stromišom. Dôležité však bolo, že tam bola voda. Chata otočená na juhozápad s pekne upravenou, pokosenou lúčkou.

Chata Pod Stromišom, chata Lesov š. p.  Prameň pri Chate pod Stromišom

Podišiel som bližšie a zbadal som Norbiho, ako mieša maltu. Spýtal som sa, či sa tu môžem zložiť a dať si ľahký obed. Vybalil som si obedňajšie náčinie, vyzul topánky. Ponožky som dal na slnko nech preschnú a ja som si dal papučky.

Norbi ma nasmeroval k vode. Vybral som sa tam s obidvoma fľašami (1,5 l). Vrátil som sa k krytému sedeniu, rovno na stôl som dal varič, kde som si raz-dva zohrial vodu a zalial polievku. Nasúkal som do seba rožok a zapil dostatočným množstvom vody. Koľko je dostatočné množstvo? Ja som za 1 hodinu a 20 minút vypil 3 litre, vrátane polievky.

Chata Pod Stromišom, Norbi (ten v červenom) s parťákom  Žliabok prameňa pri chate pod Stromišom

Norbi s parťákom murovali pec v chate, ktorá patrila Lesom SR, š. p. Blížila sa zima a nefunkčná pec vie dokonale rozhodiť zimnú pohodu. Porozprávali sme sa, mne zatiaľ vyschli topánky aj ponožky.

Tieň mojej maličkosti, Volovské vrchy  Kráľová hoľa od Stromiša, Volovské vrchy

Už som začínal cítiť aj silu slnka. Chcem nechcem musel som sa natrieť opaľovacím krémom. Až teraz mi došlo, prečo som cítil včera také teplo na tvári. Chytilo ma slnko.

Brať vodu zo sebou?

Vedel som, že ma čaká ešte kúsok cesty hore a veľmi sa mi nechcelo vláčiť sa s ďalšími 3 kg (vo forme 3 litrov vody) v batohu navyše.

  • V sedle Súľová je voda? - pýtal som sa Norbiho.
  • Hej, tam voda je. - odľahlo mi. Tak predsa sa nebudem musieť vláčiť s vodu v batohu.
  • No je dosť sucho, takže neviem, radšej si zober vodu odtiaľto. - rýchlo dodal.

Panoráma okolia Suchého vrchu a Pod Stromišom, Volovské vrchy

Neostávalo mi nič iné, len nabrať dve plné fľaše vody, vložiť ich do batohu a zmieriť sa s tým, že mi váha batoha narastie o ďalšie 3 kg.

Znova do kopca

Ešte pred tým ako som vyšiel k hríbiku som si myslel, že na dnes kopce končia. Nebola to však pravda. Musel som vyliezť Smrečinku. Po tom ako som ju zdolal som už definitívne prišiel o pohľad na Kráľovu hoľu.

Posledný pohľad na Kráľovú hoľu, Volovské vrchy  Čaká ma ešte Smrečinka, Volovské vrchy

Cestou som narazil na jeden starý vojenský „gazík“, bez evidenčného čísla, ktorý šiel do doliny. Hore sa zas driapal motorkár. Zostal po nich len smrad z výfukov a zbytočne rozvírený prach na ceste.

Oheň, bezmocnosť

Prehupol som sa cez hrebeň a otvoril sa mi pohľad na centrálny hrebeň Volovských vrchov. Ostal som stáť v nemom úžase. Horelo!

Kráľova hoľa od Smrečinky, Volovské vrchy  Horia Volovské vrchy

Bol som úplne bezmocný. Od požiaru som bol asi 8 km. Videl som ako sa dym vznáša a vietor ho odvieva na sever. Horelo na pomedzí Krátkej a Dlhej doliny v Krátkom sedle. Horelo celé úbočie. videl som plamene šľahajúce do výšok. Vietor sýtil požiar a dym zo zhoreniska sa lenivo plazil hore úbočím, aby sa na hrebeni vzniesol do výšky.

Ponad požiar preletela letka vrtuľníkov. Jeden z nich mohol byť UH-60M Black Hawk a zvyšné dva MI-17, aspoň podľa siluety.

Požiar vo Volovských vrchoch  Horí vo Volovských vrchoch, detail

Videl som požiar, tak som volal na číslo integrovaného záchranného systému 112. Nedovolal som sa. Ozvala sa mi hláška, čakajte. Čakal som asi tri minúty. Zložil som. Ak by som bol v ohrození života, tak by už bolo po mne.

Zavolal som hasičom na číslo 150, zdvihli mi rýchlo a po ustálení, kde som ja a kde horí, zistili, že o požiari už vedia. Ani som sa nedivil, veď ho bolo vidno široko-ďaleko. Neskôr som sa o ňom dočítal v médiách (Napr. tu)

Nad sedlom Súľová

Okrem požiaru som v diaľke pod sebou videl aj horáreň, ktorú som si obzrel pri minulej ceste z chaty Volovec. Už len zbehnúť dole, nejakých 200 výškových metrov. Nechcelo sa mi.

Zavesená hamaka, Volovské vrchy  Fotografia z hojdajúcej hamaky, Volovské vrchy

Času som mal dosť, tak som si našiel pekné miestečko v tieni ihličnanov a natiahol som si hamaku. Ani som sa nesnažil postaviť si prístrešok. Načo? Bolo teplo a nevyzeralo, to na dážď.

Cesta k sedlu Súľová, Volovské vrchy  Pohľad zo zavesenej hamaky, Volovské vrchy  Večer bolo teplo aj v hamake, Volovské vrchy

Len tak som ležal v hamake a odpočíval som. Pomalý, hojdavý pohyb sa ma snažil uspať. Spánok som si ešte nemohol dovoliť. Rožky sa mi už minuli, tak som si pripravil pohánku s mäsovou konzervou. Bolo to rýchlo hotové a celkom mi to chutilo. Najedol som sa, mal som natiahnutú hamaku, tak čo s načatým večerom? Čo tak krúžok šitia?

Domáce práce – krúžok šitia

Keď som sa obúval pri chate pod Stromišom, tak som si roztrhol pútko na návleku na pravej nohe. Urval? Nie. Pásik bol tak prechodený a tenký, až to nevydržalo a roztrhlo sa. Rovno pod topánkou.

Dal som sa do šitia. S vervou som sa do toho pustil. Keby som bol miesto vervy použil najprv hlavu, tak by som to nemusel doma prešívať znova. Prečo?

Ako vždy som rozťahaný po celom lese, bivak vo Volovských vrchoch  Odpočívam po jedla a šití, Volovské vrchy

Pásik sa pripína cez plastové pútko, ktoré to celé drží. Aby mi však koniec nelingal, tak bol opatrený suchým zipsom, ktorý sa pripájal na samotný návlek.

Ako to zvykne byť pri Murphyho zákonoch, na prvý šup som pásik prišil opačnou stranou suchého zipsu. Musel som ho skrútiť a tak ho prichytiť o návlek. Prešiť ho správne sa mi už nechcelo. Stmievalo sa a chcel som si ľahnúť.

Dážď

Ozval som sa Janke, že som v poriadku, aby sa o mňa až tak nestrachovala. Medzi rečou spomenula, že v noci má pršať. Ležal som si v hamake už prezlečený v spacom a zapozeral som sa hore medzi konáre stromov. Hviezdy som nezahliadol.

Nakoniec som si predsa len natiahol nad hamaku aj celtu, Volovské vrchy  Miesto po bivaku je len trocha viac uchodené, Volovské vrchy

Stavať celtu sa mi vôbec nechcelo. Prekonal som sa, vyliezol som z hamaky a natiahol som si celtu. Ani nie o 20 minút som počul ako dáždik jemne ševelí medzi ihličím a kvapky začali pomaly dopadať na celtu. Spokojne som zaspal, v suchu.

Rýchli presun na vlak s kufrovaním

Vypočítal som si, že nemôžem byť veľmi ďaleko od sedla Súľová a hodinka a pol mi na cestu bude stačiť. Muselo!

Ráno som ešte vylihoval v hamake. Kedyž-nekedyž som sa vykotil z hamaky, dal som si niečo pod zub, zbalil som sa. O 09:09 h, som vyrážal, s tým, že vlak o 10:23 v Hnilci bez problémov stíham. To dám! Musím! Ďalší vlak by mi šiel až okolo štvrtej poobede.

Cesta do sedla Súľová bola dosť príkra, Volvoské vrchy  Cesta do sedla Súľová, zamračený koniec trampu, Volovské vrchy  Pár posledných stromov do sedla Súľová, Volovské vrchy

Tak najprv nájsť značku, lebo trocha som sa od nej odchýlil. Kde je značka? Dole. Poriadne dole. Niekedy si myslím, že radšej ísť hore, ako prudko dole. Kolená dostávali zabrať.

Konečne som zišiel prudkou lesnou zvážnicou. Po tejto sťahovali drevo len dole. Neverím, žeby po tejto ceste niečo vyšlo s nákladom. Na konci prudkého zrázu sa pripájala ďalšia zvážnica, na ktorej už bola aj červená značka. Klesala, nietak prudko, ale aj toto stačilo. Konečne som vyšiel pri hríbiku v sedle Súľová.

Prudký sklon cesty do sedla Súľová, sa trocha zmiernil, Volovské vrchy  Konečne! Sedlo Súľová, Volovské vrchy

Bolo 09:26 h. Vlak ide za menej ako hodinu. Na tabuli Hnilec – 1 hodina. Bez problémov… Ešte od minula som sa pamätal, že značka vedie nie veľmi udržiavanou lesnou cestou. Pomohlo mi to? Nie. Prečo? Ja som sa vydal po cyklistickej značke, ktorá viedla po asfaltovej ceste.

Po ceste krížom dole lesom som našiel zelenú značku do Hnilca, Volovské vrchy  Zhora som prišiel, cesta dole lesom k zelenej značke vedúcej do Hnilca, Volovské vrchy  Konečne prvé domy v Hnilci, Volovské vrchy

Vykročil som hodne rezkým krokom. Pomaly som si začal uvedomovať, že niekde urobili súdruhovia z NDR chybu.

Stočil som sa doprava. Znova prudko dole, krížom cez les. Kolená zaprotestovali, ale nakoniec som vyšiel na tej správnej ceste. Bolo 09:39 h. a do Hnilca a na stanicu mi to ešte chvíľu bude trvať. Zazrel som prvý dom, medzičas 09:56 h. Stíham? Tak ešte na začiatok dediny a potom „už lenna stanicu.

Hnilec začiatok dediny, už "len" dôjsť na stanicu, Volovské vrchy  Došiel som včas na železničnú stanicu v Hnilci, Volovské vrchy

Nakoniec som na stanicu došiel aj časovou rezervou o 10:11 h., no zmočený ako bobor, ktorý práve vyliezol z vody. Mal som ešte tak akurát čas na to, aby som si vyzliekol mokré termotričko a košeľu. Trocha som sa poľudštil a do vlaku som nastúpil v suchom a včas.

Štatistika trampu:

Prejdených: 40 km
Prevýšenie: 1 570 m
Klesanie: 1 801 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť