Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Okolo Šimonky
Okolo Šimonky

Okolo Šimonky Bol som na návšteve u Johnnyho. Pri odchode sa ma medzi dverami opýtal: Čo robíš zajtra? Mal som voľno, tak som mu odvetil, že [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Slovenský raj 2012 - Cesta spä...
Slovenský raj 2012 - Cesta späť cez Biely potok a Čingov

Slovenský raj 2012 - Cesta späť cez Biely potok a Čingov Znova som si usušil spotené veci, ktoré som mal na sebe a zaľahol som spať. No [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Z Telgártu za vodou k Dobšinej

 

Už by bolo načase si niekam vyraziť a využiť tých pár pekných dní, ktoré by ešte mali byť. Nakoniec som tých slnečných a hlavne teplých dní užil až až. Začnime však pekne od začiatku.

Chmarošský viadukt, Telgárt  Chamoršský viadukt, blízko prameňa Hrona

Predvčerom som sa ešte rochnil v teplých bazénoch na kúpalisku v Bogáči v Maďarsku. Včera okolo 16:00 h. som bol ešte v Budapešti a dnes o 08.30 h. som už stál v Telgárte a kochal som sa okolitou scenériu.

V pohode som všetko stíhal. Veci som si pripravoval včera okolo 23:00 h. Baliť som sa balil skoro ráno a stíhal som vlaky, ktoré ma odviezol až k Telgártu.

Prameň Hrona a Kráľova hoľa

Vlak zastal ako obvykle tesne za tunelom, teda som musel prejsť do prednej časti, aby som nemusel vystupovať v tunely. Viacero ľudí vystupovalo so mnou. Niektorí boli vyzbrojení turistickými paličkami, niektorí prútenými košíkmi a iní šli len tak naľahko s bicyklom. Len ja som sa teperil s veľkým batohom.

Prameň rieky Hron, pod Kráľovou hoľou  Usadlosť povyše prameňa rieky Hron

Chvíľu sme šli všetci rovnakým smerom. Cyklisti si to namierili do dediny, košičkári a paličkári k zjazdovke na druhej strany cesty.

Ja som šiel po asfaltke k prameňu Hrona. Bol som tu už viackrát, hlavne autom, takže som mal predstavu kam idem. Červená turistická značka kopíroval tiahle zákruty asfaltovej cesty. Asfaltka, to je asi nutnosť najmä na začiatku a konci trampu. To som však ešte netušil, že tých asfaltiek bude dnes veľa. Naozaj veľa.

Kráľova hoľa od sedla Besník  Cesta vedie nad sedlo Besník

Dorazil som k prameňu Hrona, časový údaj 25 minút som prekročil o 6 minút. Beriem to tak, že som fotil Chmarošský viadukt, vyberal som polarizačný filter a tak. Viac menej ten čas sedel. Poriadne som sa napil z prameňa, veď zo sebou som vodu nemal. Vlastne mal, ale len takú núdzovú zásobu asi 3–4 deci.

Voda po ceste

Teraz keď, tak nad tým rozmýšľam, tak tento tramp by mohol byť v znamení hľadania vody, alebo skôr v plahočení sa za vodou. Vodu som ani veľmi nehľadal.

Prezrel som si mapy a vody by som na ceste mal mať dosť. Áno, aj som mal, len akosi som nepočítal s horúčavami, kopcami, námahou a potením.

Trocha odbočím, aby som trocha priblížil predstavu o mojej spotrebe vody. Zastavil som sa na hodinu a pol, s tým, že si dám rýchli obed (jeden rožok a rezancovú polievku) Za ten čas som vypil viac ako 3 (tri) litre vody.

Prach v sedle Besník

Od prameňa Hrona som si to, znova po asfaltke, namieril do sedla Besník, kde sa asfaltka na dnes skončila. Aspoň som si to myslel, vlastne domnieval som sa (pozdravujem pani učiteľku Bakošovú).

Vysušená, prašná cesta vedúca zo sedla Besník  Vidno aj vrcholy Vysokých Tatier

Cesta vedúca lúkou bola vysušená a prašná. Ako na potvoru práve prišiel nákladiak s drevom. Vetrík fúkal presne tak, aby všetok prach šiel cezo mňa. Prach sa usadil a vykročil som smerom k výšinám.

Kráľova hoľa z odpočívadlá

Veľmi ma zaujali odpočívadlá, ktoré boli z dreva, z opracovanej guľatiny. Boli to strechou kryté lavice a stôl, väčšinou boli aj z jednej strany chránené pred vetrom. Presne k takému odpočívadlu som prišiel, keď som vyliezol po červenej nad sedlo Besník.

Panoráma časti Nízkych Tatier od sedla Besník

Zhodil som zo seba batoh a moja košeľazačínala pripomínať mapu. Sem tam sa na nej začali objavovať prepotené miesta. Nevadilo to, lebo slnko začínalo pripekať a pofukoval mierny vetrík, ktorý nebol studený, ale príjemne chladil.

Nadchýnal som sa panorámou Nízkych Tatier a jeho najvýchodnejšou dominantou Kráľovou hoľou. Všetko som mal pod sebou a ako na dlani. Kľukatiacu cestu, roztrúsené ovečky na paši, trčiace štíty Vysokých Tatier i kopce a rokliny Slovenského raja.

Lesnými cestami k výhľadom

Otočil som sa chrbtom k krásnej panoráme a po prašnej lesnej ceste som pokračoval ďalej. Mierne som stúpal, prechádzal som rúbaniskami, kde sa mi sem tam otvárali výhľady na okolité kopce.

Kalamita má väčšinou negatívne následky, ale sem tam sa nájde aj niečo pozitívne. Najmä vďaka kalamite sa vo Volovských vrchoch otvorili výhľady, ktoré boli predtým nepredstaviteľné.

Hubár a drevorubači

Konečne som vošiel do lesa a teplota sa razom znížila o citeľných pár stupňov. Už z diaľky som videl, že to bude asi postarší „hubár“. Chôdzu mal pomalú, kolísavú, opieral sa o paličku a v ruke držal košík.

Fotil som si ho. Neviem, čo si myslel, kto som, no zastavil a v bunde niečo usilovne hľadal. Keď som prišiel bližšie, videl som, že vybral poskladaný biely kus papiera. Keď si ma aj on poobzeral, tak papier spokojne odložil späť. Bol tmavšej pleti a asi bol zvyknutý na kontroly, no keď si uvedomil, kto asi som, či skôr kto nie som, tak mal už aj úsmev na tvári.

Na lesnej prašnej ceste bolo horúco  Na rúbaniskách kvitli byliny  "Hubár", ktorého som stretol na lesnej ceste

Posťažoval sa, že je sucho a huby nie sú. Napriek tomu som v jeho košíku zazrel veľký suchohríb a pár pekných dubáčikov.

Minul som aj partiu drevorubačov, ktorí práve mali desiatovú prestávku a odpočívali. Dakedy sa sekera zaťala do kmeňa, aby bola poruke, či skôr, aby nezavadzala. Tentoraz som videl zaťatú i motorovú pílu.

Spišský potok a stúpanie k Čuntave

Počul som ako voda preteká dolu dolinou po mojej ľavej strane, až kým som nedošiel k ostrej zákrute, kde cesta mostom prekročila Spišský potok. Znova som dal dole batoh a šiel som si pozrieť potok. Povedal by som, že to bol skôr potôčik, ktorý sa lenivo plazil dolu dolinou.

Spišský potok a moja maličkosť   Štrkové dno Spišského potoka

Umyl som si tvár, ruky a aj som sa napil. Osviežilo ma to. Pokračoval som ďalej k Čuntave. Osvieženie prišlo znova. Tentoraz som sa osviežil čerstvými plodmi malín, ktoré som zbieral po okolitých kríkoch, ktoré lemovali cestu.

Pred Čuntavou

Dosiahol som najvyšší bod a začínal som klesať. Vyšiel som na križovatke lesných ciest, kde sa nachádzal hríbik s označením Pred Čuntavou.

Okrem hríbika sa tu nachádzalo odpočívadlo, ktoré bolo kryté z troch strán. V prípade nepriaznivého počasia, by to bolo skvelé útočisko pred dažďom.

Odpočívadlo pred Čuntavou, by poskytlo ochranu pred nepriaznivým počasím  Kolibka pred Čuntavou bolo ideálnym úkrytom pred nepriaznivým počasím

Oproti bola nevysoká kolibka, ktorá bola celá uzavretá, opatrená dverami a v jej útrobách, by sa pohodlne vyspali aj ôsmi ľudia, možno aj viacerí.

Čulý pracovný ruch v okolí Čuntavy

Klesal som až k Čuntave, kde som trocha odbehol a vyšiel som na lúku. Mal som krásny výhľad na zvlnenú krajinu a chatu Rita, ktorá bola učupená vo vzdialenejšom kúte lúky. Na ceste smerom k chate Rita sa črtali ruiny nejakej murovanej budovy. Na červenú značku som sa znova pripojil pri udržiavanej chatke.

Lúka pred chatou Rita  Chata Rita, polodetail

dlhšie som počul zvuk motorovej píly, ktorá bola vyťažená na 100 %. Konečne som zazrel aj toho pracanta, ktorý tak trápilmotorovú pílu.

Tu som sa odpojil od prašnej lesnej cesty a zvuk motorovej píly som nechával za sebou. Krásny úzky chodníček vyústil na rúbanisku, kde ďalší pracant trápil lesný traktor. Práve na chodníku naberal a nakladal kusy guľatiny na pripojený vozík.

Cesta viedla pekným, úzkym lesným chodníčkom  Za Čuntavou som vyšiel na rúbanisku s guľatinou  Kmene stromov pripravené na naloženie

Čakal som. Pracant ma zbadal a kývol mi, že môžem prejsť. Len tak prejsť vedľa stroja pracujúceho s ťažkou guľatinou by som sa neodvážil.

Znova som dosiahol miestny vrchol, kde bol opäť pekný výhľad na juhovýchod. Lesy, lúky kopce, tiahnúce sa do diaľav.

Pod Ondrejiskom

Odbočkou červenej značky, by som sa dostal na Borovniak. Tam sa mi však liezť ani veľmi nechcelo. Ja som mal namierené k Voniarkam, kde som plánoval bivakovať. Samozrejme po tom, čo si naberiem vody. Nakoniec to dopadlo úplne ináč, ale o tom, potom.

Pracant nakladá guľatinu  Výhľad na juhovýchod neďaleko Ondrejiska

Videl som pred sebou sedlo a tušil som, že moje kroky povedú práve tam. Mám aspoň aký‑taký orientačný zmysel a dole by som ísť nemal. Po kraji lesa, či na kraji lúky som zišiel do údolia a odtiaľ už len za kravskými stopami hore do kopca k Strmej prti.

Lúka pod Ondrejiskom  Výhľad na Volovské vrchy od Ondrejiska

Keď už som bol dostatočne vysoko vykukla od náprotivného svahu v doline kolibka. Bola otvorená a podobného typu ako pred Čuntavou. Konečne som zdolal posledné metre stúpania a na vrchole kopca odpočívadlo. To som potreboval!

Slnenie pri Strmej prti

Batoh som dal na stôl, ja som si sadol na lavicu. Po tom stúpaní som bol možno trocha viac mokrý, tak prečo nevyužiť slniečko. Dal som si dole košeľu, termoprádlo, rozvešal som ich po streche, ja som si ľahol na slnko vedľa odpočívadla. Dával som si však pozor, aby som si neľahol do biologickej substancie, ktorá ostáva po trávení jedla zvierat a vychádza z ich zadných častí. Nebolo to síce čerstvé, ale aj tak.

Kolibka oproti, pri Strmej prti  Odpočívadlo pri Strmej prti

Zjedol som jednu orieškovú tyčinku, dopil som skoro posledné zvyšky vody. Nechal som si ešte asi deci. Pre núdzové prípady, keby náhodou...

  • Keby náhodou horelo.
  • Keby som sa náhodou dusil.
  • Keby som si chcel vymyť oči.
  • Keby som chcel zachrániť život vysmädnutému človeku.

Nakoniec aj ten kúsok vody, čo som nechal na nepredvídané prípady som vypil. Veď čo by sa mohlo stať? Stať sa môže všetko, ale našťastie sa nič nestalo.

Zbadal som turistu, ktorý nebol na smrť vysmädnutý, a čumákoval do mapy i do nejakého GPS-ka.

  • Kam máš namierené, poradím? - pýtal som sa rovno bez pozdravu.
  • Na Borovniak. - riekol.
  • To ideš dobre, jedna dolinka a potom trocha hore a pri značke doprava. - usmernil som ho.
  • Tak potom idem dobre, lebo som si myslel, že na Borovniak sa ide hore a zatiaľ stále klesám. - trocha zauvažoval.

A ja som uvažoval tiež. Keď on stále klesá a prišiel z cesty kam mám namierené ja, tak potom to znamená, že ja by som mal stále stúpať. Toto ma veľmi nepotešilo.

Červená turistická značka viedla kamenistým chodníčkom  Lúky boli posiate bodliakmi  Kamenistým chodníčkom hore po červenej turistickej značke

Ešte som sa trocha poohrial na slniečku, veci mi vyschli. Pravda je, že o kúsok ďalej som ich mal skoro rovnako mokré, ale to k tomu patrí.

V lese k výhľadu s lavičkou

Vošiel som do lesa, kde prevládala nižšia teplota ako na lúkach. Sledoval som červenú turistickú značku po kamenistom chodníčku.

Miesto s lavičkou a výhľad do údolia  Výhľad z lavičky do údolia

Sem tam chodník vyšiel na lúku, kde bolo cítiť spaľujúcu silu slnka. Hneď som si pomyslel na moju milovanú manželku Janku, ktorá mi vravela: Nezabudni opaľovací krém! Samozrejme, nezabudol som, len som ho zatiaľ nepoužil.

  • Načo? Som predsa v lese a na hlave mám klobúk so širokou krempou. Slnečné lúče sa ma ani nedotknú.
  • Na čo? Napríklad na uši, tvár, ruky.

Výhľad s lavičkou

Stúpal som hore, viac-menej od kedy som stretol turistu. Čiže moje úvahy o stúpaní boli správne. Asi 30 metrov od chodníka sa javil pekný výhľad, ktorý bol označený aj príslušnou turistickou značkou Turistická značka označujúca cestu k výhľadu alebo vrcholu.

Dal som si dole batoh, nebudem ho predsa vláčiť so sebou, keď sa potom aj tak budem musieť sem vrátiť. Zobral som len foťák, ktorý mi visel na krku odkedy som vystúpil z vlaku v Telgárte.

Panoráma výhľadu z lavičky

Predo mnou sa objavil pekný výhľad a lavička, ktorá bola pridanou hodnotou. Sadol som si. Áááááá.

Slnko pieklo na lavičku už hodný čas a bola celkom slušne zahriatá. Na chrbte príjemne teplo, nohy odpočívali, oči sa zapozerali do diaľav. Nechcelo sa mi z nej. Ak som sa mal v úmysle dostať k Voniarkam, tak som sa zodvihnúť musel.

Nižná záhrada

Pokračoval som takou parkovou krajinou, sem-tam les, sem-tam lúka a tak sa to chvíľu striedalo. Ale aspoň som už nestúpal. Väčšinou som len klesal, až som doklesal k Nižnej záhrade, kde na červenú značku vyúsťovala žltá turistická značka. Žltá viedla Samelovou dolinou k osade Dobšinská ľadová jaskyňa.

Smädný som bol už fest. Keď som prechádzal lúkami slnko sa do mňa opieralo a voda sa z môjho tela dostávala veľmi ľahko. Už som pozeral aj do mapy, ako ďaleko je prameň. Prameň bol však ešte v nedohľadne a smäd tu už hodnú chvíľu bol.

Vyšiel som z lesného chodníčka na lúku, kde som sa napojil na prašnú cestu. Ďalšia lúka s miernym sklonom. Spoza zákruty vykukli niečo ako válovy.

Cesta vedúca k vode pri Nižnej záhrade  Voda tečie do válovov, pri Nižnej záhrade  Silueta stromu na svahu pri Nižnej záhrade

Á, tu určite bude voda! Aj bola. Nepil som z válovov, to nie. Tá voda bola zašpinená najmä riasami a žaburinou. Voda pritekajúca plastovou rúrou nemala žiadnu chybu. Teplota tak akurát, aby sa dala piť plnými dúškami, ale dostatočne studená, aby osviežila. Napil som sa. Poriadne.

Hneď mi bolo lepšie. Cítil som, že sa mi aj sily vracajú. Naposledy som pil pri prameni Hrona pred okolo deviatej, pred 4,5 hodinami. Ďalšie 2-3 deci som vypil pri Strmej prti, pred dvoma hodinami. Pri takej telesnej námahe, v takom teple, to dá telu zabrať.

Koliba

Hneď vedľa koliba, tentoraz to však nebola len taká malá. Pekná veľká. Mala na sebe upozorňujúci nápis: „Nevstupovať na stavbe sa pracuje“, ale kto by odolal.

Pomaly chátrajúca koliba pri Nižnej záhrade  Od koliby bolo vidno aj rokliny Slovenského raja

Mala tri miestnosti a veľké podkrovie. V tej najväčšej bol na stene prišpendlený kalendár z roku 1984 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Asi si ešte pamätal lepšie časy.

Priečelie otočené na východ začínalo prevísať, strecha deravá, celý komín aj so zvyškami pece vyhodené vonku. Ak sa nebude udržiavať, čochvíľa spadne. Čaká ho obdobný osud ako Krvák – Červeňák, ktorý je neďaleko.

Pod Hanesovou I.

Som an lúka s odpočívadlom. Znova by som sa bol napil. Nebol som síce až taký smädný ako pred časom pri kolibe, no voda by bodla. Zložil som sa a uvažoval som, prečo som si nenabral vody. Neviem. Snáď som sa spoliehal na to, že voda bude a stačí, len ak sa napijem. Väčšinou to aj stačilo. Väčšinou to však nie je vždy.

Ohrada pri Hanesovej  Odpočívadlo pri Hanesovej I.

Na lúke bola ohrada, kde bola malá búdka, tak som sa šiel popozerať po okolí. Začul som tečúcu vodu. Pozrel som sa na tok a až taký smädný som nebol, že by som pil z potoka, ktorý preteká bahnistým korytom.

Búda bola otvorená, bez okien. Vo vnútri nejaké to drevo, čajník. Pravdepodobne úkryt pred nepriazňou počasia pre pastierov alebo drevorubačov.

Zjedol som jednu orieškovú tyčinku, ktorá je zlepená medom. V ústach som sladkú pastu, ktorá len zvyšovala pocit smädu.

O kúsok ďalej som naďabil znova potok. Tentoraz to však nebol lenivo tečúci, s bahnistým korytom. Pekný zurčiaci s kamenistým dnom. Neďaleký hríbik mi oznamoval, že som na Hanesovej I. Napil som sa a vodu som si znova nenabral.

Asfaltka

Prašná cesta sa pomaly, ale isto zmenila na súvislú asfaltku. Nepredpokladal som to, že tu, relatívne vysoko a ďaleko bude asfaltová cesta. Čo bolo však horšie viedla mimo les a stúpala. Celkom slušne.

Ľavú stranu cesty lemovali brezy, ktoré sa mi občas aj klaňali. Po pravej strane zas boli kopy suchého raždia vysoké niekoľko metrov. Znova som počul zvuky ťažkých lesných mechanizmov i motorovej píly.

Asfaltka ma sprevádzala od Hanesovej  Ponad asfaltku sa klaňajúca breza  Chôdza po asfaltke mi dodala "plno sily a elánu"

Pomaly som sa blížil k vrcholu (Znova a tak rýchlo? Hm-hm). V takej menšej dolinke po pravej strane som zbadal nízku drevenú stavbu. Šiel som ju preskúmať. Bola uzamknutá a pripadala mi ako zemľanka.

Prehupol som sa cez vrchol a zbadal som robotníkov, ktorí sa už zberali.

  • Pozdravujem, tak čo pomaly už končíte, nie? - spýtal som sa.
  • Končili by sme aj rýchlejšie, len on ešte maká. - a hodil pohľad na kolegu v LKT-éčku.
  • Môžem sa opýtať, čo je tá nízka drevená stavba tam nižšie? - využil som príležitosť na získanie informácie.
  • To je zimná búda. - odpovedal a ja som sa zatváril nechápavo.
  • Do tej búdy sa koncom zimy nahádže sneh a na ten sneh sa dajú sadeničky, aby nezačali rásť. Tým sa zabezpečí ich vývoj až vtedy, keď sa budú sadiť. - dostal som vyčerpávajúcu odpoveď.

Jedna partia nasadla, do červeného Nissanu a už šla domov. Mňa čakala cesta po asfaltke. Moje nohytrochen protestovali, ale utešoval som sa, že to bude miernym sklonom dole.

Maringotky a voda

Predbehla ma ešte jedna Felícia naložená dvoma robotníkmi a asi aj drevom. Ak by zadné pružiny mali ústa, revali by určite od bolesti, ale nebolo by im to nič platné. Sem-tam sa blatníky dotkli kolies a vydali charakteristický šúchavý zvuk.

Po pravej strane sa objavili dve maringotky, ktoré boli oproti sebe. Priestor medzi nimi prekrytý strieškou. Na streche solárne panely, o niečo ďalej vynovené sedenie, ktoré bolo pod strechou, pod kopcom potok.

Zložil som si batoh z pliec a šiel som popozerať okolie. Naďabil som na upravený prameň, z ktorého bola rúrkami privedená voda nižšie a zachytávala sa do válovov. V jednom už veselo kvitli rastliny a obtekajúca voda z nich vytvárala ostrovčeky.

Dobšinský kopec z diaľky, tam pôjdem?   Upravený prameň pri maringotkách  Nezvyčajný smerovník pred chatou Gápeľ

Nabral som si vody do jednej fľaše a šiel som si sadnúť. Zapozeral som sa nad seba. Pekná, pevná strecha. Po diagonále vzdialenosť tak akurát na hamaku. Vodu mám, strechu tiež, mám si aj kam sadnúť. Pekné ohnisko. Nie, neostal som tu.

Mal som namierené k Voniarkam a toho som sa držal. Niekedy určité predsavzatia je potrebné poupravovať, podľa vývoja situácie. Mal som tam ostať. Nič to. Ostal som tu asi 30 minút, zjedol som jeden ovsenú tyčinku, vypil 1,5 litra vody a pokračoval som ďalej.

Cyklista pri chate Gápel

Chata GápeľPribližne po jednom kilometri som prišiel ku križovatke ciest. Asfaltka pokračovala rovno a červená turistická značka ju opúšťala. Odbočil som doprava. Cesta sa zmenila na prašnú lesnú cestu. Prechádzala úzkym kúskom lesa a vyšla pri chate Gápeľ.

Pri chate sa križovali cyklistické trasy a bola tu aj voda. S vodou som si starosti ani veľmi nerobil, veď pred Voniarkami by má byť ešte jeden výdatný prameň, tak som si vodu ani nenaberal.

Pri chate starší cyklista s bradou. Sivá brada a vlasy naznačovali jeho vek. Niekedy je to aj klamlivé. Ja sa napríklad za starého nepovažujem (ešte). On však vyzeral, že má okolo 65 rokov.

Prihovoril som sa mu a pochválil som pekné počasie. Čumel na mňa ako teľa na nové vráta. Nakoniec z neho vyšlo slovomaďarsky. Takže zahraničný turista. Zakecal som sa s ním. Pochvaľoval si okolitú prírodu, vyzvedal sa na cestu k Telgártu. Dosť dlho sme kecali, ja som si ani batoh nedal dole z chrbta.

Už som musel k Voniarkam a vykročil som tým smerom. On mi vravel, že ma určite dohoní, lebo ide tiež tým smerom.

Voniarky

Na konci cesty sú Voniarky, čo som však vtedy ešte nevedelCesta ma viedla lúkami s výhľadmi na cestu aj na okolité kopce. V lese predo mnou sa objavil útvar, ktorý mi nepasoval do koloritu ihličnatých stromov. Sivý pravidelný útvar tesne nad korunami stromov. Strecha nejakej chaty? Nie. To by bola veľmi veľká chata, keby jej strecha trčala tak vysoko nad stromy. Asi nejaký vykrývač, či odrazová plocha pre rádiové vlny.

Na mierne stúpajúcej rovinke ma maďarský cyklista dobehol a vypytoval sa na opravovňu bicyklov Telgárte. Zošúchal brzdové doštičky a potreboval ich vymeniť. Žiaľ nemal som informácie o tom, či v Telgárte je opravovňa bicyklov.

Vykračoval som si cestou a vyzeral som, kde je prameň. Prameň nikde, tak to mi na tie Voniarky ešte chvíľu potrvá. Prišiel som k hranici lesa a tam na mňa vybafol hríbik, že som na Voniarkach.

Tak konečne, tu niekde bivakujem! Do frasa, nemám vodu! Rozčuľoval som sa sám na seba, že som sa tak zakecal pri chate Gápeľ a nenabral som si vodu. To je výhoda, keď človek chodí sám, vie na koho nadávať, ak niečo nevyjde.

Prakticky som bol už skoro pri Dobšinej, mám sa vrátiť alebo pokračovať?

Vrátil som sa k chate Gápel, aby som si nabral vody? Veď to zas tak ďaleko nebolo. Alebo som šiel ďalej smerom k Dobšinskému kopcu? To sa dozvieš až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Hlučná noc nad Dobšinou

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť