Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Tramp Orava
Tramp Orava

Tramp Orava Bolo to raz v auguste 1986, keď sme sa rozhodli, stráviť časť letných prázdnin pri vode. Vybrali sme si Oravskú priehradu. Vychys [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Dodatky ku Kronike
Dodatky ku Kronike

Dodatky ku Kronike Táto časť bude skoro pre všetkých nezasvätených veľkým prekvapením. Je to totiž posledná časť Kroniky. Existuje orig [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Ide sa na Kloptaň

Predchádzajúce časti:


Hamaka a celta pri chate Zenderling, Volovské vrchyAsi som to tušil. Ako ináč by som to vedel vysvetliť? Ešte dobre, že som stôl odniesol späť pod strechu chaty. Zaľahol som do hamaky.

Asi po hodinke driemôt ma zobudilo jemné bubnovanie kvapiek dažďa na celtu. Dážď nepadal dlho. Pravdu povediac ani neviem ako dlho padalo. Počas dažďa som totiž do spánku padol aj ja.

Po mne nezsotala ani stopa, chata Zenderling, Volovské vrchy

Ráno bolo zamračené. Sem tam sa objavila modrá farba oblohy, ale to bola skôr výnimka ako pravidlo.

Moje raňajky pozostávali z horúcej cestovinovej polievky a teplej ovsenej kaše. Nechcel som sa veľmi prepchať, veď som plánoval obed v Štóse, keď už mi to včera nevyšlo.

Všetko som vrátil do pôvodného stavu. Nikto by nepoznal, že som tu strávil noc. A tak to má byť.

Zamračená cesta

Vrátil som sa späť na značku. (Na červenú, aby som bol presný.) O kúsok ďalej som vedľa chodníka naďabil na opravený a vyčistený prameň. O úpravu prameňa sa postarali: Ján Linn, Ján Karafa a Marta Linnová.

Cesta do Štósu viedla znova po južnýchjuhovýchodných úbočiach. Väčšinou po lesných cestách s miernym sklonom.

Výdatný prameň neďaleko Skorušininy, Volovské vrchy  Dym v dolina štóskeho potoka a Bodvy, Volovské vrchy

Na križovatke lesných ciest bola zemľanka. Na dĺžku mala okolo 4 metrov, na šírku okolo 2 metrov. Nad zemou mala len strechu. Dvere boli uzamknuté starým zhrdzaveným visiacim zámkom. Bolo to divné, lebo časť zadnej strany bola už nenávratne zhnitá a dovnútra by sa dostať dalo. Hĺbka asi pol metra, všade samá vlhkosť. Evidentne ju už nikto dlho nepoužíva.

Cesta do Štóskeho sedla mala mierny sklon, Volovské vrchy  Zemľanka na križovatke lesných ciest, nad Štóskym sedlom, Volovské vrchy

Výhľady do dolín napovedali veľa. V dolinách bola zima. Vidno to bolo najmä od množstva dymu, ktorý sa vznášal nad dedinami. Klesal som do Štóskeho sedla.

Štóske sedlo

Červená turistická značka prechádza pri kostole svätej Márie, ktorého predsieň by v prípade núdze mohla poslúžiť ako prístrešok pred nepriazňou počasia.

Predsieň, kostola sv. Márie v Štóskom sedle, môže poslúžiť ako núdzový prístrešok, Volovské vrchy  Prístrešok v Štóskom sedle, Volovské vrchy

Tu na tomto mieste, som opustil okres Gelnica, do ktorého som vošiel v Úhornianskom sedle. Už som bol v okrese Rožňava a teraz z Gelnického okresu prechádzam do okresu Košice - okolie.

V okolí samé upozorňujúce nápisy o zákaze sypania smetí a stavebného odpadu a o fotopasci, ktorým je priestor monitorovaní.

Čistota topánok

Včera som prechádzal aj kdejakým blatistým terénom, kde som si zašpinil topánky. Našťastie som dnes prechádzal aj trávami, ktoré mi topánky dokonale očistili. Paráda, aspoň do kúpeľov Štós, do reštaurácie dôjdem s čistými topánkami.

Jeseň dorazila aj do Štóskeho sedla, Volovské vrchy  Cesta do Štósu kúpeľov bola miestami poriadne rozmočená, Volovské vrchy  Cesta do Štósu kúpeľov bola rozmočená a bahnistá, Volovské vrchy

Smeroval som do kúpeľov Štós. Lesnú cestu lemovali, najmä na začiatku oddychové zóny aj zo sedením pre návštevníkov. Dokonca tu boli aj šípky, ktoré nasmerovali nejeden smädný krk k prameňu. Či prameň skutočne existoval, to neviem. Nemal som čas skúmať okolie. Voda v sedlách väčšinou zvykne byť. O tom som sa onedlho aj sám presvedčil.

Schádzal som čoraz nižšie a voda sa začínala objavovať čoraz častejšie. Najhoršie na tom bolo to, že sa objavovalo aj blato. Hutná rozmočená pôda spolu s lesnými mechanizmami vytvorili miestami skoro nepriechodné cesty.

Môj úmysel dôjsť do reštaurácie s čistými topánkami bol v nedohľadne. Už som videl pred sebou strechy prvých domov v kúpeľoch. Ešte v lese som sa snažil ako tak očistiť topánky od blata. Veľmi sa mi to nedarilo.

Busta Róberta Kompordaya, ktorý sa zaslúžil o založenie kúpeľov Štós, Volovské vrchy  Vila Bratislava v kúpeľoch Štós, Volovské vrchy  Busta zaslúžilého umelca Vojtecha Lofflera v kúpeľoch Štós, Volovské vrchy

Časová značka (1:50) uvedená na Skorušine k Štós-kúpele bola reálna. Mne to od Zenderlingu trvalo 1 hodinu a 41 minút. Od Skorušiny k Zendrlingu to je 7 minút.

Štós kúpele

Kúpele boli založené v roku 1881 na podnet nadšenca a propagátora vodoliečby Róberta Kompordayho. Pobyt v kúpeľoch Štós je predurčený predovšetkým na liečbu ochorení dýchacích ciest. K rekonvalescencii prispieva najmä poloha kúpeľov. Viac o osade Štós – kúpele si môžeš prečítať tu.

Zablatenými topánkami som vyšiel pri Vile Bratislava. K hríbiku to bolo na skok. Teraz som potreboval vyriešiť raňajko-obed. Namieril som si to k liečebnému domu Tatranka, ktorý bol na moje prekvapenie zamknutý.

kúpelný hosť ma nasmeroval k hlavnej budove, liečebnému domu Komporday, kde sa nachádzala reštaurácia aj kaviareň. Jediné, čo ma až tak veľmi netešilo, že to bolo dole. Teda na ceste späť ma čakalo ďalších cca 50 výškových metrov.

Park v kúpeľoch Štós, Volovské vrchy  Súčasťou parku v kúpeľoch Štós je aj jazierko s Lofflerovým dielom "Akt dievčaťa", Volovské vrchy

Prechádzal som parkom s fontánou uprostred, neďaleko bolo pódium. Na krajoch boli umiestnené busty Róberta Kompordaya, zaslúžilého umelca Vojtecha Lofflera. Na konc,i na pravej strane sa nachádzalo jazierko s fontánkou a v pozadí socha od Vojtecha LoffleraAkt dievčaťa“. 

Nechýba ani busta Laca Novomeského s básňou Pod jedľou, ktorá bola vydaná v básnickej zbierke Otvorené okná.

Obed v Caffé Komporday

Ešte jedny schody, potom druhé a už som bol pri Caffé Komporday. Bolo otvorené, vošiel som do veľkého a teplého vestibulu. Tu bolo pár stolov a biliard (alebo snooker), nevenoval som tomu pozornosť. Mňa to ťahalo k barovému pultu. Niéééé, nie kvôli alkoholu. Za barovým pultom bola pani Helga, ktorá tu obsluhovala.

Busta Laca Novomeského je tiež súčasťou parku v kúpeľoch Štós, Volovské vrchy  Budova liečebného domu Komporday, kde bola ja reštaurácia a kaviareň s pani Helgou, Volovské vrchy

Zašiel som k baru, pričom som sa snažil našľapovať veľmi opatrne, aby som nezanechal veľa blata na dlažbe.

  • Dobrý deň! Dá sa tu u vás najesť? - toto bolo prvé, čo som sa opýtal.
  • No, prišli ste dosť nevhod. - povedala pani Helga.
  • ??? - zatváril som sa prekvapene
  • Teraz sa akurát pripravuje obed a neviem, či vám kuchár stihne pripraviť niečo na jedenie. - vysvetlila mi.
  • Ale počkajte, skočím dozadu a spýtam sa.

Chvíľu som vyčkal a snažil som neprešľapovať na mieste, aby zo mňa neopadávalo blato. Pri barovom pulte bola aj chladiaca vitrína s koláčikmi a jogurtmi. Ak by sa nedalo inak, dal by som si aj toto. Studené jedlo ma až tak veľmi nelákalo, ale čo už.

Na to prišla zozadu pani Helga. Oznámila, že kuchár mi s radosťou pripraví jedlo. Vybral som si polievku, ktorú mali (Frankfurtská) a kuracie prsia na prírodno s naparenou zeleninou (brokolica, mrkva a karfiol) a opekanými zemiakmi.

Na zahriatie som si dal jeden čaj s kopaničiarskou slivovicou. Čaj som nestihol ani ochutnať a už som mal na stole polievku. Kým som dojedol polievku, čaj mi už asi vychladol. Nestihol som si z neho ani veľmi odpiť, lebo na stole som už mal kuracie prsia.

Križoval som cestu II. triedy 548, ktorá spája Moldavu nad Bodvou a Smolník, Volovské vrchy  Stará turistická značka pri Priporčií, Volovské vrchy

Jedlo bolo chutné, výdatné. Vypil som čaj, a aby som nešiel chrámajúci ďalej, tak som si dal ďalšiu slivovicu, do druhej nohyS plným bruchom, z teplej kaviarne, sa mi veľmi nechcelo. Zaplatil som vyložil som si bágel na chrbát a vyšiel som vonku. Pozrel som sa na schody predo mnou a uvažoval som, či sa nevrátim do kaviarne.

Cesta vedie už len hore

Prekonal som prvotnú nechuť a vyšiel som hore k hríbiku. Aj som sa potešil. Na Kloptaň to boli len 2 hodiny a 40 minút. Už ako predpokladáš, mno to trvalo bajočko viac.

Prvých pár krokov som urobil po asfaltke. Potom som odbočil som do lesa a lesný chodník ma priviedol k ceste II. triedy 548 spájajúcu Moldavu nad Bodvou a Smolník. Po ceste práve prechádzal cyklista, ktorý od námahy hlasno dýchal.

 Pohľad na Javorinu, Kauligov vrch a Medvediu dolinu, Volovské vrchy  Niečo uprostred lesa, Volovské vrchy

Prešiel som menšiu lúčku a zanedlho som začal aj ja hlasno dýchať (nechcem napísať, že funieť). K Priporčiu som sa dostal ľahko. Obišiel som miestny vodný zdroj a začal som stúpať a funieť.

Turistická značka viedla zvážnicami. Po prejdení jedného miestneho vrcholu som na zemi našiel niečo z betónu s vetraním. Len som sa dohadoval, na čo to môže slúžiť. Vetranie pre banské dielo? Vodný zdroj? Načo by to potom potrebovalo vetranie?

Slnečné počasie

Aj počasie sa umúdrilo. Slnko vykukovalo čoraz častejšie. Moje 30 sekundové prestávky, na ceste hore, som si vždy plánoval na slnkom zaliatych miestach. Slnko hrialo fantasticky!

Lúka na spodku, ktorej by sa mal nachádzať Alvinin prameň, Volovské vrchy  Lastovičí vrch, Volovské vrchy

Miernym stúpaním sa dostávam čoraz vyššie. Mal som výhľad aj na Smolnícku Hutu. Vždy to však bolo cez konáre stromov. Zazdalo sa mi, alebo naozaj počujem melódiu? Zastal som a naozaj. Z doliny sa ozývala nejaká melódia. Dedinský rozhlas? Odbíjanie hodín? Neviem.

Pod Lastovičím vrchom

Blížil som sa k Lastovičiemu vrchu, keď som zbadal ľudí. Doteraz (počas tohto trampu, aby som bol presný) som sa v horách stretol len s lesnými robotníkmi, aj to len v prvý deň môjho trampu.

Traja ľudia pod Lastovičím vrchom, Volovské vrchy  Kríž padlým legionárom 1919, pod Lastovičím vrchom, Volovské vrchy  Výhľad na Zbojnícku skalu a Spálenicu, Volovské vrchy

Dvaja chalani a jedna dievčina. Pokecali sme len tak za pochodu.

  • Vitajte! Je tu po trase nejaká voda? - na hrebeni som vodu nečakal.
  • Hej voda je, ale v dolinách pod hrebeňom. - viac menej som takúto odpoveď aj čakal.
  • Kam ideš? - pýtali sa.
  • Chcel by som dôjsť na Tri studne, kde voda určite je, ale čaká ma ešte Kloptaň.
  • Tak to máš ešte čo robiť. Maj sa!

Zarazil som sa. Mám ešte čo robiť? Kloptaň nie je zasa až tak ďaleko. Ďaleko ani nebol, len trocha vysoko.

Jánovia

O kúsok ďalej som naďabil na Jánov, to som však ešte vtedy nevedel. Práve dojedali zvyšok občerstvenia. Obidvaja na dôchodku z Medzeva. Vyšli si na huby. Húb bolo málo, tak sa radšej prešli po horách.

Tak som sa vypytoval na vodu. Jasné tu neďaleko je prameň a rovno pri chodníku. Tí traja odkiaľ išli, že mi to nepovedali? Časť cesty sme mali spoločnú prispôsobil som rýchlosť a počúval som rozprávanie Jánov.

Jánovia, ktorých som stretol pod Lastovičím vrchom, Volovské vrchy  Prameň pod Lastovičím vrchom, Volovské vrchy  Prameň pod Lastovičím vrchom je viditeľný priamo z chodníka, Volovské vrchy

Tadeto niekdy viedla hranica s Maďarskom a v roku 1919 tu prebiehali boje, o čom svedčí aj Kríž padlým legionárom. Pri Lastovičom vrchu je vidno aj staré oplotenie a hraničné kamene. Len je to potrebné nájsť. Vlastne vedieť, kde sú. Vyznali sa v okolí a určite by vedeli rozprávať veľa príbehov.

Na miestach s výhľadom som im ukázal kam smerujem ja. A oni ma rýchlo vyviedli z miery. To nie je Kloptaň, to je Zbojnícka skala. Kloptaň je až za tým, len ju nevidíš a je tam aj rozhľadňa. To ma teda nepotešili.

Prameň pod Lastovičím vrchom

Klesali sme. Pôda pod nohami bola mäkšia, blatistá. Naľavo o niečo vyššie upravený prameň s rúrkou, ktorý je viditeľný priamo z chodníka.

Krásne Hutnícke lúky, Volovské vrchy  Táborisko na Kramarských lúkach, Volovské vrchy  Pomaly sa blížim k sedlu Jedlovec, Volovské vrchy

Tu sa naše cesty rozišli. Oni pokračovali do Mezdeva a ja som ostal pri prameni. Dostatočne som sa zásobil vodou. Niečo som vypil. Voda bola ľadová! Aj som si nabral, veď pôjdem znova hore a na kopcoch voda nie je. Pochrúmal som ovsenú tyčinku a obliekol som si bundu. Už bolo dosť chladno a začal pofukovať vetrík.

Cez Hutnické a Kramarské lúky

Krásne lúčky, ktorými som prechádzal ma potešili na duši. Na jednom mieste bolo dokonca aj skvelé táborisko. Tu som stretol jedného Jána. Ani som nepredpokladal, že by som naňho znova narazil. Evidentne sa rozdelili a hľadali huby. Čakal na druhého Jána. Tak dovi, ešte raz.

Druhého Jána som stretol o kus nižšie, tiež čakal na Jána. Keď som ho oboznámil, že sa čakajú navzájom, ťahal telefón a už sa začali dohovárať, kto na koho a kde mal čakať. Nehcal som ho, nech sa v kľude dohovoria.

Výhľad na Ovčinec, Spálenicu a Kojšovú hoľu, Volovské vrchy  Krásne jesenné farby na úbočí Krovia a Polákovej dolinym, Volovské vrchy

V okolí lúk bolo pár kríkov malinčia a čuduj sa svete, aj maliny. Boli však poznačené mrazom a asi „dozreli“ už len z povinnosti aj to len niektoré plody. Pokračoval celkom slušným klesaním do sedla Jedľovec.

Sedlo Jedľovec

V sedle Jedľovec sa križujú dve turistické trasy. Modrá, ktorá vedie z Medzeva do Smolníckej Píly a má dĺžku 14.6 km. Druhá, po ktorej som šiel aj ja, bola červená, Cesta hrdinov SNP o dĺžke okolo 765,2 km. Trocha rozdiel nie?

Cesta na Kloptaň  viedla hore, Volvoské vrchy  Cesta na Kloptaň  viedla hore aj vyčistenými rúbaniskami, Volvoské vrchy  Cesta na Kloptaň  viedla aj slnečnými úsekmi, Volvoské vrchy

V sedle som zo seba zhodil batoh aj topánky. Topánka ma už po včerajšku a najmä predvčerajška začínala omínať. Podozrenie som mal na ponožku, ktorá mohla byť čiastočne zrolovaná. Ponožka v tom bola úplne nevinne. To už bola daň za tých 36 km, ktoré som mal v nohách. No aspoň som sa presvedčil.

Po krátkej pauze som pokračoval ďalej smerom na Kloptaň. Radšej som si ani nepredstavoval to prevýšenie, ktoré ma malo čakať.

Zbojnícka skala

Zo sedla Jedľovec viedla cesta, na moje veľké prekvapenie, skoro po rovinke. Dobre, rovinka to nebola, ale bolo to len mierne stúpanie. V batohu som vláčil znova plnú zásobu vody, ktorú som si nabral ešte pred Hutníckymi lúkami z prameňa pod Lastovičím vrchom.

Tu pod masívom Zbojníckej skaly bol ďalší prameň. Hneď vedľa cesty asi 5 metrov nižšie. Výdatnosť nebola veľká. Ani som sa nezastavoval a pokračoval som ďalej.

Huba Strapačka kožovožltá, lat.: Ramaria flaccida na chodníku smerom na Zbojnícku skalu, Volovské vrchy  Byľomor bukový, lat.: Mikiola fagi, vytvára na bukových listoch hálky, červenkastej farby, Volovské vrchy

Za zákrutouzačínalo to pravé stúpanie. Strmo hore a potom znova hore a zas len a len hore. Cesta sa kľukatila aj vplyvom polomu, ktorý už bol odstránený a chodník spriechodnený.

Prakticky priamo na chodníku som zbadal zvláštnu hubu, ktorú som doteraz nevidel, pravdepodobne sa jedná o Strapačku kožovožltú, lat.: Ramaria flaccida. Sem tam nejaké výhľady. Vidno bolo aj vysielač pred Kojšovou hoľou.

Na vrchole Zbojníckej skaly

Dral som sa na vrchol. Už aj fúkať začalo. Tesne pred skalnatým vrcholom som si povedal, že je lepšie si odpočinúť pred vrcholom (cca 3 metre) v závetrí, ako na vrchole a vo vetre.

Skúmal som aj opadané bukové listy, na ktorých boli hálky, v ktorých som objavil larvu Byľomora bukového, lat.: Mikiola fagi. Na bukových listov vytvára kožovité vajcovité výrastky prevažne červenkastej farby. Po občerstvení a odpočinutí som pokračoval ďalej.

Cesta na Kloptaň  viedla cez farebné listy stromov, Volvoské vrchy Výhľad zo Zbojníckej skaly do údolia potoka Zlatná, Volovské vrchy  Som tesne pod vrcholom Zbojníckej skaly, Volovské vrchy

Vyšiel som spoza skaly na vrchol, kde sa do mňa oprel vietor. Teraz som si uvedomil správnosť môjho rozhodnutia urobiť si odpočinok pod vrcholom. Bol som vo výške 1 147 m. n. m. V diaľke na severozápade som matne videl vrcholky Vysokých Tatier. V doline trónil Mníšek nad HnilcomUrobil som pár krokov a pred sebou som zaregistroval nejaký pohyb.

Tetrov – Hlucháň hôrny

Rovno na chodníku sa vypínal Hlucháň hôrny, lat.: Tetrao urogallus, ľudovo Tetrov. Bola to samica, sfarbená do hnedosivasta. Čakala. Ja som pomaly zdvihol foťák k oku a cvakol som ju. (Klikni na fotku alebo tu.Zapózovala ako dáma a odletela preč.

Hlucháň hôrny, ľudovo Tetrov, lat.: Tetrao urogallus neďaleko Zbojníckej skaly, Volovské vrchy  Výhľad od Zbojníckej skaly na severovýchod, Volovské vrchy

Hlucháňa som videlaj v minulosti, no nikdy sa mi nepodarilo odfotiť ho v primeranej vzdialenosti. Videl som ich aj počas cesty zo Skaliska do sedla Súľová, kde práve leteli preč odo mňa.

Priamo na Kloptaň

Odtiaľto to viedlo mierne dole, prípadne po vrstevnici. Po poznámkach turistov pred Lastovičím vrchom a Jánov o trocha neskôr, som už bol pripravený na ďalšie stúpanie.

Kalamita mi otvorila výhľady prevažne na sever, videl som aj Spišský hrad, vzdialený okolo 26 km Našiel som aj miesto, kde sa mohli schádzať ôsmy z 12 mesiačikov z rozprávky Mrázik. Piati z nich by však museli stáť.

Spišský hrad od Zbojníckej skaly, cca 26 km, Volovské vrchy  Miesto, kde sa schádzajú 8 z 12 mesaičikov z rozprávky Mrázik, Volovské vrchy

Klesal som, ale ako je to vždy, po klesaní musíš zasa stúpať. Ďalšie stúpanie. Bol som už dosť uťahaný, ale rozhodnutý dôjsťna Tri studne. Vodu som mal, no aj tak som sa chcel dostať na Tri studne.

Stúpanie, dosť strmé. Medzi korunami som zbadal niečo nezvyčajné. Očakával som, že to bude rozhľadňa, o ktorej mi rozprával Jano. Somna Kloptani? Bol som.

Kloptaň – vrchol, prírodná rezervácia

Bol som na Kloptani. Vrchol je vo výške 1 153 m. n. m. rovnako sa nazýva aj prírodná rezervácia o výmere 27 hektárov. Predmetom ochrany sú vrcholové lesné spoločenstvá na juhovýchodných a severovýchodných svahoch, ktoré sú charakteristické výskytom vzácnych druhov rastlín a živočíchov.

Rozhľadňa na Kloptani

Nado mnou sa týčila drevená stavba, na ktorú som rozhodne chcel vyliezť. Samotná veža mala asi 8 metrov. Zdroj

 Rozhľadňa na vrchole Kloptaň, Volovské vrchy  Vrcholová kniha je chránená pred nepriazňou počasia, Kloptaň, Volovské vrchy  Okolie vrchu Kloptaň, lavice, hríbik a schránka pre vrcholovú knihu, Volovské vrchy

Mala dve poschodia. Na spodku útulňa s pozdĺžnymi okenicami, ktoré sa otvárali horizontálne. Strecha z asfaltových šindľov. Dreveným rebríkom sa dalo dostať na 1. poschodie, z ktorého viedol rebrík na omnoho užšie 2. poschodiePred rozhľadňou ohnisko v kovovej obruči, lavice, hríbik, vrcholová kniha a do skaly osadená spomienková tabuľa.

Vrcholová kniha v štýlovej schránke, chránená pred nepriazňou počasia. Vybral som knihu, perá som si vložil k telu, aby sa ohriali.

V útulni som sa zložil. Fúkal silný severný vietor a stavba poskytovalo útočisko pred vetrom aj prípadným dažďom. Bolo vidno, že prístrešok priťahuje aj vtáctvo, ktoré zanechalo svoje značky na laviciach aj na stole, ktoré boli v prístrešku. Tu som sa chcel najesť. Mal som k dispozícii stôl, lavice. Šiel som si prezrieť okolie, kde by som mohol natiahnuť hamaku.

Viem. Chcel som zájsťna Tri studne, bol som však už dosť zničený a bolo aj neskoro. Na Trohánku to bolo ešte 1 hodinu a dačo. Pomaly sa šerilo a moje rozhodnutie ísť ďalej bolo už veľmi nahlodané. Lákal ma aj západ/východ slnka z rozhľadne.

Rebríkom až na vrchol rozhľadne na Kloptani, Volovské vrchy  Z rozhľadne na Kloptani bolo vidno aj časť Gelnice (cca 10 km), Volovské vrchy

Obzeral som si okolie. Zistil som, že tu už podaktorí bivakovali. Pod ochranou konárov ihličnatých stromov bolo ideálne miesto na uloženie sa. Čo ma však zarazilo boli odpadky, ktoré po sebe zanechali. O odpadkoch som už písal častejšie, no vždy ma zaráža, ľahostajnosť ľudí k lesu a k svojmu okoliou.

Ja som sa na tomto mieste natiahnuť nemohol, lebo mi zavadzali konáre ihličnanov. Pre hamaku to nie je to pravé orechové. Trocha by sa natiahlli šnúry a bolo by.

Našiel som si pekné miesto o niečo nižšie. Vrátil som sa k prístrešku. Využil som lavice a stôl. Najprv som ich očistil, aby som náhodou nesedel na truse vtákov. Chcel som si v relatívnom pohodlí pripraviť večeru, najesť sa.

Večera na Kloptani

Bral som to však optimisticky. Pri príprave večere si aspoň znížim váhu batohu. Odľahčil som batoh o jednu polievku, sáčok predvarenej ryže a mäsovej konzervy a vodyNajedol som sa a môj úmysel pokračovať ďalej bol vo hviezdach, ktoré sa mi pomaly začali objavovať nad hlavou.

Zapadajúce slnko z rozhľadne na Kloptani, Volovské vrchy  Svetlá Medzeva, Moldavy nad Bodvou , Veľkej Idy a okolitých dedín z rozhľadne na Kloptani, Volovské vrchy

Vyšiel som na rozhľadňu, kde som sa vystavil vetru, ktorý fúkal do severu. Bŕŕŕŕ! Zima! Opieral sa do rozhľadne neuveriteľnou silou. Mal som pochybnosti o tom, či projektanti počítali aj s takým silný vetrom, ktorý fúkal práve teraz.

Rozpadla sa so mnou rozhľadňa na Kloptani pod náporom vetra? Asi nie, keďže toto píšem. Kde som si nakoniec natiahol hamaku v tom vetre? To sa dozvieš až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Trohánka a Zlatoidská hora

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť