Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Dodatky ku Kronike
Dodatky ku Kronike

Dodatky ku Kronike Táto časť bude skoro pre všetkých nezasvätených veľkým prekvapením. Je to totiž posledná časť Kroniky. Existuje orig [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Zimný wander v Slanských vrcho...
Zimný wander v Slanských vrchoch

Zimný wander v Slanských vrchoch V myšlienkach som sa na tento wander chystal už dávnejšie, chcel som okúsiť aké to je vyraziť si v zime a  [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Od Pipitky k Skorušine

Predchádzajúce časti:


Ráno na Pipitke

V noci mrzlo. Bola zima. Zobudil som sa na to, že je svetlo. Prekvapujúco nie na to, že mi je zima. Vykúkal som, ešte zo spacáku popod celtu. Východný obzor, odkiaľ celú noc statočne fúkalo, bol ožiarený lúčmi práve vychádzajúceho slnka.

Východ slnka na Pipitke, Volovské vrchy  Hamaku som natiahol medzi dva stromy, ktoré ešte stály, Volovské vrchy

Na horizonte sa s postupujúcim slnkom začali objavovať vrcholky kopcov. Videl som aj môj zajtrajší cieľ cesty Ktoptaň (priama vzdialenosť 18 km). Pravda, to som ešte vtedy nevedel.

Nevedel som sa vynadívať na tú nádheru. slnko postupne osvetľovalo čoraz viac z krajiny, ktorá bola, najmä v údoliach, v mlžnom opare.

Voda sa okamžite menila na ľadovú kašu, Pipitka, Volovské vrchy  Slnečné lúče nad východným obzorom na Pipitke, Volovské vrchy

Na oblohe žiadny obláčik, deň bude pekný. Mrazivý. Pekne mrazivý.

Raňajky

Presunul som sa k chate k laviciam, kde som si vysypal vodu z fľaše. Dobre čítaš. Vysypal! Ešte dobre, že som fľašu nemal naplnenú po vrch vodou. Takto som mohol ľad vo fľaši aspoň rozbiť a po malých kúskoch vysypať.

Poľovnícka chata Pipitka v ranných lúčoch slnka, Volovské vrchy  Poľovnícka chata Pipitka v lese po kalamite, Volovské vrchy

Vodu som si nabral z prameňa. Okolité trávy, ktoré boli v dosahu vody sa premenili na ľadom opancierované steblá. Všade navôkol srieň.

Všade bol srieň, poľovnícka chata Pipitka, Volovské vrchy  Ľadom opancierované steblá tráv v okolí prameňa, poľovnícka chata Pipitka, Volovské vrchy  Kalamita sa vybesnila aj pri Pipitke, Volovské vrchy

Voda sa v echu okamžite zmenila na ľadovú kašu. Na variči som si uvaril čaj aj polievku. Zajedol som dva rožky, ktoré som mal ešte z domu.

slnko vyšlo vyššie a citeľne hrialo. Samozrejme, len vtedy ak som bol v dosahu jeho lúčov. Smola bola len to, že lavice boli v tieni chaty. Spakoval som si hamaku, zbalil veci a vyrazil som.

Pohľad na spustošenú krajinu po Kalamite v okolí Pipitky, Volovské vrchy

Bezútešná krajina

Pohľad na okolitú krajinu bol nepekný. Aj kôlňa (posed?, krmelec?) bol úplne zničený, bol v takom stave, že som nevedel rozoznať o čo šlo.

Poľovnícka chata Pipitka, október 2012, Volovské vrchy, fotografie Ľuboša Lorenza  Poľovnícka chata Pipitka, november 2013, Volovské vrchy, fotografie Pavla Gomboša

Spustošený porast po kalamite. Drevo odvezené. Na mieste sa nachádzali len pne, ktoré pripomínali niekdajšiu veľkosť okolitých stromov. Pár ihličnanov, ktoré ešte stáli, vyzerali ako poslední mohykáni.

Je až neuveriteľné, že pred pár rokmi bola Pipitka v zajatí stromov. Pozri sám na fotografie Pavla Gomboša (odfotené v mesiaci november 2013) a Ľuboša Lorenza (odfotené v mesiaci október 2012), ktoré vyzerajú ako keby zachytávali úplne inú krajinu. Čo je prakticky aj pravda.

Začínajú lesy, cesta k Orlej studni, Volovské vrchy  Sem-tam je aj nejaké stúpanie, cesta k Orlej studni, Volovské vrchy  Jeseň, Volovské vrchy

Lesy

Schádzal som nižšie a aj krajina sa začínala meniť. Pomaly pribúdali stromy, ktoré sa menili v les. Dostával som sa k najjužnejšej časti mojej trasy. Na juhu som videl Drnavu, ktorá hraničí s planinou Horný vrch (Slovenský kras).

Obec Drnava z hrebeňa Volovských vrchov  Cesta vedie k Osadníku, Volovské vrchy

Prichádzal som k Osadníku. Tu som znova zazrel vrcholky Vysokých a tentoraz aj Nízkych Tatier.

Neďaleko Osadníka

Jasne a zreteľne som videl poľovnícku chatu Pipitka, za ňou v diaľke Kráľovu hoľu s vysielačom (50 km). Keď som presúval svoj zrak smerom doprava, začali sa mi objavovať aj vrcholky Tatier. Najprv som zahliadol Západné Tatry (Kriváň – 77 km) a potom aj centrálne štíty Vysokých Tatier (Gerlach 71 km, Satan 74 km) a celé to bolo ukončené vrcholkami Belianskych Tatier (Hlúpy alebo Šialený vrch 74 km).

Jesenné farby prírody neďaleko Osadníka, Volovské vrchy  Skoro všetky cesty vedú k Osadníku, Volovské vrchy

V prípade neskutočne priaznivých podmienok, by bolo možné pozorovať aj severozápadné úbočia Národného parku Apuseni v Rumunsku. Vzdialenosť 267 km, čo je na hranici pozorovateľnosti s prihliadnutím na zakrivenie zeme.

O niečo viac reálnejšie je viditeľnosť vrchu Tokaji hegy s vysielačom (78 km), či Kékes (104 km). Obidva kopce sú na území Maďarska.

Panoráma Tatier od Osadníka, Volovské vrchy

Zložil som batoh, vyzliekol bundu aj košeľu. Kým sa mi bunda a košeľa ako tak sušili, ja som, sa kochal výhľadom skoro na všetky svetové strany a vyhrieval som sa ako jašterička v lúčoch slabo hrejúceho poludňajšieho slnka. Energiu som si doplnil jednou ovsenou tyčinkou.

Osadník

Asi po 200 metroch som došiel k hríbiku. Mohol som si odpočinúť aj tu, ale nemal by som taký fantastický výhľad na Tatry.

Aj pri Osadníku bolo vidno následky kalamity, Volovské vrchy  Turistický smerovník na Osadníku, Volovské vrchy

Ku Skorušine by mi to malo trvať 30 minút. Podľa pôvodného plánu som mal niekde v okolí Skorušiny aj prespať. Bolo však len 12:00 h., tak som sa pohrával aj s myšlienkou, že dôjdemdo Štósu a potom sa uvidí.

Plány sa plánujú a chlieb sa je!

Kufrovanie pred Bodovkou

Plný elánu som pridal do kroku. A to bola chyba! Po lesnej zvážnici sa mi šlo v celku dobre. Mierny sklon, tak som ani neriešil, či niekde vidím červenú značku alebo nie. Spozornel somvtedy, keď som pred sebou zazrel zelenú. Zelenú?!

Niekde sa stala chyba! Zelenú som nemal ani križovať, a nie to ešte po nej ísť. Chceš nechceš kúsok som sa vrátil a odhadol smer k červenej značke. Predpokladal som, že o značku som prišiel tesne za Osadníkom, kde bol polom a značku som nevidel.

 Turistický smerovník osadení pri Osadníku, Volovské vrchy  Vyschnutý strom pri Osadníku, Volovské vrchy  Naďabil som na zelenú turistickú značku, ktorú som nemal ani križovať, Volovské vrchy

Zelená značka, na ktorú som natrafil bola zrejme stará zelená, ktorá viedla okolo poľovníckej chatyk Metlisku. Po tej zelenej by som sa dostal do Smolníckej Huty. Veľkou okľukou. Najprv by som zašiel do Zádielskej doliny k Zádielskej chate, potom cez Zádielsku planinu, Čiernu Moldavu do Štósu a až tak do Smolníckej Huty.

Smrekovec opadavý prichystaný na výsadbu, Volovské vrchy  Našiel som červenú značku, ktorú som stratil pri Osadníku, Volovské vrchy

Videl som intenzívne naprávanie škôd, ktoré spôsobil vietor. Konáre boli na kope, tak aby tvorili prekážku vetru i vode. Sadili sa i mladé smrekovce.

Kúsok som sa vrátil, kúsok som šiel šikmo, potom krížom a nakoniec aj krážom. Predsa len som naďabil na červenú značku, ktorá ma viedla dole. Po mojej ľavej strane som obdivoval Horný vrchplaninu Slovenského krasu a ďalej aj skalné zrázy Zádielskej planiny.

Osadník – Bodovka

Cesta viedla mladým porastom, z ihličnatých stromov. Porast bol taký hustý, že bolo až nemožné prejsť cez ne krížom. Zazrel som aj votrelca!

Pohľad aj na Zádielsku planinu, Volovské vrchy  Jeseň nad Štósom s padajúcimi listami, Volovské vrchy

V hustej hradbe mladých zelených jedličiek sa uchytil aj mladý buk. Jeho jeseňou sfarbené listy boli ako päsť na oko. Aspoň to bolo príjemné spestrenie klesania.

Klesanie k Bodovke, Volovské vrchy  Votrelec, mladý buk, Volovské vrchy  Údolie Bodvy, jeden z jeho prítokov, Volovské vrchy

Vyšiel som na lúke, kde bol hríbik. Na hríbiku stálo Osadník a rukou domaľovaný nápis Bodovka. Jedna smerová tabuľa (označovala smer k Pipitke a Baračke – Skalisku) bola evidentne stará, druhá ako keby dorobená (červená a smerovala k Štós, kúpele, na tejto sa nápisy líšili štýlom aj veľkosťou) a ďalšie štyri boli novučičké (zelená a žltá k Osadníku, žltá k Hačavskému sedlu až do Moldavy nad Bodvou a zelená k Zádielskej doline až k Štósu).

Tu sa skrátili časy k Štóskemu sedlu aj k Štósu, kúpeliam obidve o 10 minút oproti časom, ktoré boli na Osadníku.

Začínam pochybovať

Začínal som pochybovať, že dnes dôjdem do Štósu, do kúpeľov. Tak trocha som počítal s tým, že by som sa tam aj najedol. Nebola ani jedna hodina popoludní, tak to vyzeralo aj reálne.

Jesenné farby sa len tak hmýrili v korunách stromov, Volovské vrchy  Pramenisko jedného prítoku Bodvy, Volovské vrchy  Príroda je najkrajší maliar najmä na jeseň, Volovské vrchy

Mal som síce niečo už našľapané, ale dajme tomu za dve hodinky do kúpeľov by sa to dalo. Tam necelá hodinka na jedlo a odpočinok. To by bolo 16:00 h. Potom ešte hodinku a pol, kým by bolo ako tak svetlo. To by som mohol byť aj niekde v okolí Lastovičieho vrchu.

Tieto moje myš-lienky nepočítali s tým, že o malú chvíľu stratím ďalšiu trištvrte hodinu kufrovaním.

Ďalšie kufrovanie

Zišiel som pod hrebeň, kde viedla čerstvá zvážnica dole do doliny. Tu som objavil červenú značku. Bola namaľovaná na pni. Vyzeralo to tak, ako keby ani nebol určený pre môj smer cesty, skôr pre ten protiidúci. A značku z protiidúceho smeru mohli vidieť najmä z tej novej zvážnice, ktorá vystupovala na hrebeň z doliny.

Výhľad do doliny Bodvy, Volovské vrchy  Mierna cesta jesennou prírodou k Skorušine, Volovské vrchy

Toto ma zmietlo dokonale. Keď si môžem vybrať z dvoch ciest, z ktorých jedna ide po rovinke a druhá do/z kopca, väčšinou si vyberám tú rovinatejšiu.

  1. Tak to bolo aj v tomto prípade. Napriek tomu, že značka naznačovala cestu do doliny, ja som sa vydal pekne po rovinke. Prešiel som takých 200 metrov a začínal som aj trocha klesať. Značku som nikde nevidel. Vrátil som sa. Prvýkrát.

  2. Aj keď sa mi nechcelo, šiel som novou zvážnicou dole do doliny. Zišiel som dole dosť prudko, možno 200 metrov, ale ani tu som neobjavil značku. Vrátil som sa. Druhýkrát.

  3. Vybral som mapu a skonštatoval som, že prvýkrát som šiel možno dobre. Tak som znova šiel po známej ceste a začal som aj klesať. Tentoraz som prešiel možno aj 400 metrov a pochybnosti ma ďalej nahlodávali. V lese nado mnou som zbadal nejakú zvážnicu, ktorá viedla smerom na hrebeň. Vrátil som sa. Tretíkrát.

  4. Znova som vybral mapu. Možno značka ide po hrebeni, po tej zvážnici, ktorú som videl. Neďaleko bol aj náznak chodníka, ktorý odbočoval hore do lesa, smerom na hrebeň. Vyšiel som hore a našiel som aj zvážnicu. Na moje prekvapenie po pár desiatkach metroch sa rozplynula v lese.

Štvrtýkrát sa už vracať nebudem! Rezol som si to dole napôvodnú zvážnicu, po ktorej som už šiel dvakrát. Vysoký, skoro dvojmetrový kraj cesty som hravo zdolal. Už tretíkrát som vykračoval po tej istej ceste. Veď už niekam dôjdem.

Asi po 600 metroch som naozaj naďabil na červenú značku. Konečne! Akurát som stratil 40 minút. Už som šípil, že moje plány s večerou v Štóse sú ta-tam.

Na ceste úbočím Tupého kopca

Cesta nebola namáhavá. Mierne klesanie. Po skúsenostiach zo Slovenského krasu som už vedel, že takéto cesty sú časovo krátke, ale kilometrovo dlhé.

V diaľke v doline je kostol, Volovské vrchy  Červené odtiene jesene, Volovské vrchy

To čo som tušil, som už teraz s veľkou pravdepodobnosťou hraničiacej s istotu vedel. Do Štósu nedôjdem.

Radosť mi robili aspoň pekné výhľady do dolín. Najmä na juh a východ do doliny Bodvy. Videl som Zádielsku planinu, kde som nedávno bol. Skalné útvary v závere Zádielskej rokliny, ba i časť lúk na planinách.

Kopce Špičák, Jelení vrch, Javorina, Volovské vrchy  Poľovnícka chata Zenderling, Volovské vrchy

Čím viac som sa blížil k Skorušine, tým menej som videl pred seba do diaľky. Teda smerom na severovýchod. Tupý vrchvýšku 1 040 m. n. m. a zamedzoval ďalekým výhľadom.

Skorušina

Ani som sa nenazdal a predo mnou bol hríbik označujúci Skorušinu. Časový údaj o ceste do kúpeľov Štós ma zabil. A to skoro doslova.

Od Osadníka bola cesta vzdialená 02:20 h. (tu som bol o 12:01 h.), od Bodovky (tu som bolo 12:46 h.) to bolo už len 01:45 h., od Skorušiny (tu som bolo 14:10 h.) to bolo „už len“ 01:20 h. Niekde je zrada! Dobre, beriem, niečo som aj nakufroval.

Poľovnícka chata Zenderling, z druhej strany, Volovské vrchy  Slniečko hrialo a v hamake sa fajne leží, Skorušina, Zenderling, Volovské vrchy

Už som bol rozhodnutý, že ak budem mať príležitosť na vhodný bivak, tak tam ostanem. Ani som sa nezdal a na také miesto som naďabil.

Chata Zenderling

O 5 minút na to, ako som minul hríbik Skorušina sa po mojej ľavej strane objavila v lese nejaká lesklá plocha. Vedel som, že tu niekde by mala byť nejaká poľovnícka chata, pri ktorej je aj voda. Ba voda by mala byť viditeľná aj rovno z chodníka.

Zišiel som k chate. Mal som tam stôl, stoličku, neďaleko prameň. Aj stromy boli v ideálnej vzdialenosti na zavesenie hamaky. Teplota vzduchu v pohode. Vietor nefúkal, pocitová teplota bola razom výrazne lepšia ako na Pipitke. Viac mi nebolo treba. Ostávam.

Som v hamake, Skorušina, Zenderling, Volovské vrchy  Posledné slnko pri poľovníckej chate Zenderling, Volovské vrchy

Neviem ako vznikol názov tejto chaty, ale Zenderling znamená v holandčine Železničnú stanicu. Možno niekedy tadiaľto viedla železnica. Dole v doline určite, ale či aj tu hore? Ak by niekto o tom niečo vedel, dajte mi prosím vedieť.

Večer na poľovníckej chate Zenderling

Teplota o 16:16 h. bola 8 stupňov Celzia, pri poľovníckej chate Zenderling, Skorušina, Volvoské vrchyPreniesol som si si stôl od chaty, aby som ho mal bližšie a na ňom som sa rozložil Natiahol som hamaku na východnom okraji lúky. Posledným slnečným lúčom som tým dal možnosť, aby ma hriali. Ľahol som si do hamaky a vôbec sa mi z nej nechcelo.

Na stole sa mi pomaly varila voda na polievku a čaj. Navečeral som sa. Dorazil som posledný rožok, ktorý som ešte mal.

Spím v hamake pod celtou. Skorušina, Zenderling, Volovské vrchy

Obloha v prevažnej miere jasná, dážď som nepredpokladal. Stôl aj stoličku som vrátil späť k chate. Teda tam odkiaľ som ich aj zobral. Tam boli ako tak chránené pred prípadným dažďom To len pre prípad, keby niečo.

V kľude som počkal až slnko zapadne za hrebeň a uložil som sa spať. Tentoraz som sa nesnažil vliezť do spacáka. Zospodu som mal zateplenie, ktoré izolovalo dostatočne. Spacákom som sa len zakryl. Teplota okolo 5º Celzia, ale bez vetra. Spal som ako v bavlnke.

Jedna vec ma predsa len v noci prebudila. Aká? Konal som tak, ako keby som vedel, že sa „TO“ stane. Čo sa stalo? Vyčkaj si na ďalšie pokračovanie.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Ide sa na Kloptaň

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť