Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Stručná BILANCIA hrebeňovky Sl...
Stručná BILANCIA hrebeňovky Sl. vrchy

Stručná BILANCIA hrebeňovky Slanské vrchy Štatistika prejdených trás a chodníkov, ktoré sme prešli v rámci projektu "SOČ - stredoškolsk [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - k Nižnej Kľakovej

Zimný vander, Muránska planina - k Nižnej Kľakovej Cez závoj spánku sa ku mne predral nepríjemný zvuk budíka. Zvuk som už registroval, len  [ ... ]

Toto si chcem prečítať

V diaľke je Pipitka

Predchádzajúca čast:


Úhornianskemu sedlu za hodinu? To nie je až také strašné. Aspoň sa to zo začiatku ani nezdaloCesta rozmočená, bahnistá s mazľavým, ílovitým blatom.

Hríbik v Sedle Krivé, Volovské vrchy  Rozbahnená cesta k Bielym skalám, Volovské vrchy  Už vidno Vysoké Tatry, Volovské vrchy

Po ceste nedávno prešiel traktor. Stopy pneumatík sa do pôdy dokonale otlačili. Druhá vec je, že som ho aj videl, ako sa lenivo plazí hore dolinou Rožňavského potoka. 

Kalamita

Vykračoval som si, ak sa to dá nazvať vykračovaním, hore. Vyššie. Po blatistej, šmykľavej ceste. Blato sa mi lepilo na topánky. Každým ďalším krokom som mal topánky o čosi ťažšie.

Kalamita pri Bielych skalách, Volovské vrchy  Kalamita, či ťažba pri Bielych skalách, Volovské vrchy

Konečne sa mi blato prestalo lepiť na topánky! Výhra? Ani nie. Blato sa nelepilo preto, lebo som sa na blate začal šmýkať.

Okolie bolo nevábne. Zhrniem to jedným slovom: „Kalamita“. Kalamita spôsobená vetrom, ale i lykožrútom. K tomu nejaký ten výrub, či ťažba. Samozrejme odôvodnená kalamitou. Niektoré časti vraj nezasiahol ani vietor ani lykožrút, no napriek tomu boli odlesnené. Najmä na vrcholoch, kde boli odlesnené veľké plochy.

Panoráma Vysokých Tatier neďaleko Bielych skál, Volovské vrchy

Značku som nevidel, veď kam by ju aj dali? Nikde žiadny stojaci strom, či kmeň. Blížil som sa k najvyššiemu bodu. Otočím sa a… Tatry! Vysoké Tatry.

Vysoké Tatry

Úzky priestor medzi Ramzovou (1 244 m.), Žobráckou poľanou (1 218 m.) a Okrúhlym vrchom (1 204 m.) vypĺňali štíty Vysokých Tatier. Vidno bolo Gerlachovský štít (62 km), Slavkovský štít (59 km), Kežmarský štít (62 km) a iné.

Do kompozície Vysokých Tatier mi vletel kŕdeľ vtákov, Volovské vrchy  Moja maličkosť a Vysoké Tatry, Volovské vrchy

Vyšiel som vyššie a dostal som sa nad Žobrácku poľanu i nad Suchý vrch. To už bolo načase vybrať objektív s dlhším ohniskom a niečo pofotiť.

Fotil som výhľad na Vysoké Tatry. Jednotlivé štíty sa mi objavovali a znova mizli v mrakoch, ktoré mi vietor privial do obrazu. Na jednej fotke mi dokonca aj kŕdeľ vtákov vletel do kompozície.

Slnko vykukovalo, teplotné maximá okolo 10 stupňov Celzia, Volovské vrchy  Ľad na tienistých miestach ostal po celý deň, Volovské vrchy

Slnko občas vyšlo spoza mrakov. Teplota začala dosahovať svoje denné maximá 10º C. Na miestach, ktoré boli väčšinu dňa v tieni sa udržal aj ľad. V noci bude asi kosa! Noc však bola ešte ďaleko, tak som sa tým ani nezaoberal.

Cesta k Bielym skalám

Značky nikde, tak som sa predieral bahnom a zvyškami konárov, ktoré zostali po vyťažení dreva. Označenú turistickú cestu som skôr odhadol. Pre istotu som sa predral k drevorubačom. Prekvapili sa, že vidia niekoho tak vysoko. Potvrdili môj smer. Za sebou a hradbou stromov som nechal kalamitné pásmo.

Lúky neďaleko Bielych skál, Volovské vrchy  V tieni bola zima, ba až mráz, Volovské vrchy

Krajina predo mnou sa razom zmenila. Okolitý kolorit dotvárali do zlatista sfarbené trávy a jasno zelené ihličnany. Všetko ožiarené Slnkom. Tráva ma lákala, aby som si ľahol. Bolo to veľmi klamlivé. Tráva, no najmä zem boli ako ľad. Také tvrdé aj také studené

Čučoriedky z mrazničky

Čoraz častejšie som objavoval krásne lúčky, s roztrúsenými smrekmi. Tesne pri chodníku v tieni lesa som dokonca objavil aj čučoriedky. Nazbieral som si za hrsť, no už to nebolo ono. Čučoriedky mi chrúmali pod zubami. Nie, neboli také tvrdé, ale také zmrznuté. Ako by som ich pred chvíľou vybral z mrazničky. Pochrúmal som ich.

Nazbierané zmznuté čučoriedky, Volovské vrchy  Ledabolo porozhadzované lúčky, Volovské vrchy

Chuťovo vôbec nepripomínali čučoriedky, farbovo áno. Pomaly sa mi roztápali v dlani a začali púšťať silnú, tmavú modrastú až fialovú šťavu. Ústa, jazyk aj zuby som mal zafarbené ako keby som vypil čierny tuš.

Pod Bielymi skalami

Začínal som výraznejšie klesať. Dostal som sa na kamenistú lesnú cestu. Z hríbika som sa dozvedel, že som na mieste Pod Bielymi skalami. Do Úhornianskeho sedla to bolo len 35 minút, čo je zvládnuteľný čas.

Jesenný kontrast na cestách vo Volovských vrchoch  Farby jesene, žltá, červená, zlatá vo Volovských vrchoch  Smrekovec opadavý, Červený smrek, Volovské vrchy

Šiel som veľmi miernym sklonom. Slnko ožarovalo jeseňou sfarbené listy stromov. Akoby sa ocitli pod svetlami reflektora. Západná časť cesty bola v tieni a východná zas výrazne osvetlená.

Pipitka na dohľad

Ešte ma čakal kus cesty k Úhornianskemu sedlu. Otvoril sa mi výhľad na juho‑východ, kde sa čnel čiastočne odlesnený vrch. Vzdialenosť okolo 4-5 km. Dumal som, kde to asi je. To som ani nevedel, ba ani len netušil, že dnes po tej odlesnenej stráni pôjdem.

Pipitka v diaľke, čo som ešte netušil, Volovské vrchy  Výhľad na juhovýchod od Úhornianskeho sedla, Volovské vrchy

Už som aj špekuloval, že sa niekde zložím. Bolo 15.30 h., odrádzal ma však zvuk motorovej píly, ktorý som počul z neďalekého lesa. Trocha som aj dúfal, že niekde v okolí Úhornianskeho sedla nájdem vodu.

Na vodu som nebol viazaný, lebo som ju celý čas vláčil v batohu. Už som mal niekoľko možností na doplnenie vody. Z vody mi však neubúdalo. Zo zásob som nepil. Vždy som sa napil iba z miestnych prameňov, potokov, ak sa mi taká príležitosť naskytla.

Malá Pipitka, Volovské vrchy  Veľmi hmlisté Skalisko tesne nad masívom Rozgangu a Dobošky, Volovské vrchy

Napriek tomu, že som mal dostatok vody na noc a ráno, nepohŕdol by som zdrojom vody v mieste bivaku. Je predsa len lepšie, ak je voda niekde nablízku.

Obzrel som sa. V diaľke som videl veľmi zahmlený vrchol Skaliska, ktorý trčal nad masívom Rozgangu a DoboškyPohodlnou cestou som sa blížil k Úhornianskemu sedlu.

 

Odvozné miesto neďaleko Úhornianskeho sedla, Volovské vrchy  Ondrej si veselo nakladá guľatinu, Volovské vrchy

Cesta sa za zákrutou zmenila na veľký rozbahnený pľac, kde sa zvážalo vyťažené drevoOndrej si veľkou rukou nakladal guľatinu na špeciálne upravenú korbu nákladiaku. Nevšimol si ma, uvidel ma až na poslednú chvíľu. Zakýval som mu. Až ním heglo.

Úhornianske sedlo

Tu v Úhornianskom sedle sa tiež nachádzali vyťažené kmene stromov, ale i značka oddeľujúca okresy Gelnica a Rožňava. Hríbik, ktorý tu bol, oznamoval, že na Pipitku to je len 1 hodina. Boli štyri hodiny popoludní, tak som zvažoval kam ďalej.

Vykrývač zašitý medzi stromami, Volovské vrchy  Hra tieňov a svetiel, Volovské vrchy  Vodná nádrž Úhorná, Volovské vrchy

Na odvoznom mieste (OM) bola maringotka, ktorá by v prípade núdze mohla poslúžiť ako prístrešok. Vo vnútri však bolo viac neporiadku, ako by som dokázal zniesť. Tak som sa vybral smerom na Pipitku. (Je potrebné ísť cestou naľavo, nie do kopca napravo.)

Maringotka pri Úhornianskom sedle, Volovské vrchy  Vnútorné priestory maringotky pri Úhornianskom sedle, Volovské vrchy

Ja som sa nachádzal v tieni a pomaly zapadajúce Slnko osvetlilo priehradný múr s vodnou plochou vodnej nádrže Úhorná. Viac na sever som videl biele múry kaplnky Panny Márie Snežnej, kde vyviera prameň. Vraj s liečivou vodou.

Výhľad na kostol v obci Smolnická Huta, Volovské vrchy  Napravo je kaplnka panny Márie Snežnej pri obci Úhorná, Volovské vrchy

Kráčal som si úbočím popod Starý vrch, kde bol veľký vysielač. Pozeral som sa na okolité stromy. Automaticky som už hodnotil vzdialenosti medzi stromami. Povedal som si, že ešte obídem vysielač a až potom si niečo nájdem.

Malá Pipitka

Vyšiel som spod korún stromov a otvoril sa mi pohľad na Na tú pohromu. Všade stráň bez stromov. Stromy tam boli, ale mladé a nízke. Ešte nestihli vyrásť. Buď je to samovoľné omladenie miesta, kde bola kalamita, alebo už stihli vysadiť stromy.

Úplne naľavo je Pipitka, tesne pred ňou je Malá Pipitka, Volovské vrchy  Výhľad od Lazarovej do Smolníkcej doliny, Volovské vrchy

Paradoxne, práve kvôli tomu sa mi otvorili výhľady do dolín. V diaľke podo mnou som zreteľne rozoznával kostol v Smolníckej Hute. Niektoré výhľady ma potešili, iné zas nie.

Napravo bol vrchol Malej Pipitky, naľavo cesta, ktorá sa tiahla úbočím Pipitky. Keď som zbadaldlhú, tiahlu cestu hore popod vrchol… Dúfal som, že tade nebudem musieť ísť. Samozrejme dúfal som márne.

Spanie v hamake, bez stromov?

Navôkol chýbali stromy. Nejaké boli, to musím pripustiť. Buď boli nízke alebo tenké. Ani na jedny nebolo možné hamaku zavesiť. Už by som aj niekde zakotvil, ale nebolo kde.

Vyliezol som do sedla medzi Starým vrchom a Malou Pipitkou, kde som zložil batoh. Vybral som z batohu jednu ovsenú tyčinku. Ak som z nej chcel kúsok zjesť, musel som si ho ulomiť. Tvrdá zmrznutá na kosť. Keď som si ulomený kus dal do úst, začínala rozmŕzať a dala sa už jesť.

Pozostatky mohutného stromu, Volovské vrchy  Vysielač na Starom vrchu, Volovské vrchy  Vysielač na Starom vrchu, Volovské vrchy

Začínalo mrznúť. Teraz som veľmi ocenil svoje rozhodnutie vymeniť letnú bundičku za hrubšiu softshellovku.

Pokochal som sa výhľadom na juho-západ. Slnko už bolo poriadne nízko. Tiene sa čoraz viac predlžovali. Slnko zapadalo. Ostávalo mi tak 40 minút, kým Slnko zapadne za západný hrebeň.

Obišiel som Malú Pipitku a začal som klesať. Áno klesať! Zišiel som asi 20 výškových metrov, aby som ich mohol znova zdolať. Aj s prídavkom ďalších 80 výškových metrov.

V popredí Malá Pipitka a za ňou Pipitka, Volovské vrchy  Dlhá tiahla cesta úbočím Pipitky, Volovské vrchy

Cesta, ktorú som videl ešte z úbočia Lazarovej sa vinula na môj vkus až veľmi zreteľne. Skutočnosť, ktorú som si pred hodinou nechcel veľmi pripustiť sa javila ako čoraz väčšia pravdepodobnosť, hraničiaca s istotou.

Prešiel som mláku, ktorej hladina bola z väčšej časti už pokrytá ľadom. Noc bude asi naozaj studená.

Západ Slnka pod Pipitkou

Cesta sa hadila úbočím. V mrazivom vzduchu som stúpal čoraz vyššie a strmejšie. Slnko zapadalo. Vykukovalo spod mrakov a svojím červeným svetlom osvetľovalo okolie. Krvavé okolie. Slnko zapadlo.

Západ slnka pozorovaný z úbočia Pipitky, Volovské vrchy  Červený západ Slnka, naznačoval mrazivú noc a ráno, Volovské vrchy

Ešte ani ja som nevedel, kde strávim noc. Vo vzdialenosti asi pol kilometrabol aj nejaký ten les, len zasa by som šiel smerom hore. Hore sa mi už nechcelo ísť vôbec.

Pipitka – poľovnícka chata

Už vidím poľovnícku chatu Pipitka, Volovské vrchyPoslednú značku som videl niekde na nejakom starom pni pod vrcholom Malej Pipitky. Dopravnú v Úhornianskom sedle, ale na ký fras, by mi teraz bola nejaká dopravná značka? Samozrejme mám na mysli turistickú značku.

Sledoval som vyjazdenú cestu a vyzeral som stromy. Zašiel som medzi hustú mladinu. Keď som z nej vyšiel, až som sa potešil. Zbadal som budovu. Hneď som pridal do kroku. Došiel som k poľovníckej chate Pipitka.

Tak aspoň budem mať stôl, kde si urobím večeru. Zhodil som batoh a žiaľ nikde som nevidel žiadne stromy vhodné na zavesenie hamaky. Dole pod chatou hustá mladina, ktorá by hamaku i mňa uniesla, len by som musel silno osekávať vetvy. To som robiť nechcel.

Obišiel som chatu a za chatou boli tri stromy, z ktorých dva boli celkom vhodné na zavesenie hamaky. A je to! Mal som vyriešené, kde budem jesť a aj to, kde budem spať.

Večer na Pipitke

Došiel som k poľovníckej chate Pipitka, Volovské vrchyPrezliekol som sa do suchého. Bol som už zmierený s tým, že spotené, mokré veci ostanú mokrými aj ráno. Oheň sa mi veľmi robiť nechcelo. Všetko drevo navôkol bolo vlhké a studené.

Kým som sa prezliekal, začul som zvuk aký vydáva tečúca voda. Aj ma to prekvapilo i nie. Pri chatách zvykne byť voda. Len som ju nevidel nikde tiecť. Obišiel som mladú brezu, ktorá rástla na svahu, prešiel som asi 3 metre do svahu a tam… Prameň. Voda stekala po žliabku v dostatočnom množstve. Hneď sa však strácala v zemi.

Nenahnevá ťa to! Celý čas vláčim vodu a tu je vody koľko len chcem. Už som sa nad tým ani tak veľmi nevzrušoval.

Vybral som varič, dal som zovrieť vodu a zjedol som rezancovú polievku. Zahriala ma a aj čiastočne zasýtila. Začal som variť čaj. Kým som čakal na zovretie vody začal som sa presúvať za chatu pod stromy, kde som si chcel natiahnuť hamaku.

Už bolo načase vybrať čelovku, bez ktorej by som videllen obrysy. Očakával som veternú noc preto som sa snažil hamaku dať čo najnižšie. Keď som do nej líhal, zistil som, že chrbtom narážam na čučoriedkový krík. Trocha mi to vadilo, preto som musel hamaku presunúť vyššie spolu s celtou.

Voda na čaj už dávno zovrela, dal som vylúhovať čaj, ktorý som tentoraz priniesol zo sebou. Zjedol som dva menšie rožky, ktoré som výdatne zapíjal veľmi teplým čajom. Rožok sa tým pádom aspoň trocha ohrial. Najedený a s doplnenými tekutinami som šiel zaľahnúť.

Noc v hamake pod celtou

Mokré veci som si zavesil na šnúry, ktorými bola hamaka upevnená o strom. Mal som zo sebou aj štipce, ktorými som veci prištipcoval o šnúru. Myšlienka na to, ako si budem tieto vlhké a zmrznuté veci ráno obliekať, ma chladila už teraz.

Pohodlne som sa uložil do hamaky a snažil som sa zaspať. Vietor fúkal ako o závod. Nečudujem sa tomu. Na odlesnených stráňach mal priestor, aby sa poriadne rozfúkal. Lomcoval celtou, ktorú som pripevnil len v rohoch.

Už som bol v spacom oblečení, teda len v CG-éčkach (Ceplé Gače) a v termoprádle. Nedalo mi. Vstal som. Vo vetre som sa snažil o pripevnenie bočných stien celty. Jasné, kým som to urobil bol som dostatočne premrznutý. Ledva som čakal, kedy znova zaleziem do spacáku.

Prameň vody pri poľovníckej chate Pipitka, Volovské vrchy  Teplomer pri chate Pipitka ukazoval ráno o 07.40 h. 1 stupeň Celzia a to už svietilo ostré Slnko, Volovské vrchy  Hamaka zavesená medzi jediné dva schopné stromy blízko poľovníckej chaty Pipitka, Volovské vrchy

Noc bola jasná, hviezdy mi svojím mihotavým svetlom robili radosť. Aj som rozmýšľal, že urobím pár fotiek s dlhým expozičným časom. Pri upínaní celty, som tak premrzol, že do fotenia sa mi vôbec, ale vôbec nechcelo.

Noc v spacáku, v hamake a pod celtou som prespal relatívne v pohode. Celta bola otvorená presne v smere vetra. Máš na výber len z troch stromov (prakticky len z dvoch), tak nebudeš riešiť, či hamaku s celtou otočíš, tak alebo takZips na spacáku sa mi v kuse otváral a v noci sa mi to nechcelo zisťovať, že prečo.

A ráno bolo aj tak čarokrásne!. Minimálne kvôli tomu sa oplatí aj trocha pomrznúť. Veď čítaj ďalej a zistíš, že aj mrazivé rána môžu byť neskutočne krásne.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Od Pipitky k Skorušine, Volovské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť