Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Cez Studňu na Poludnicu, Murán...
Cez Studňu na Poludnicu, Muránska planina

Cez Studňu na Poludnicu, Muránskou planinou s Biancou
Videl som, že v útulni na Nižnej Kľakovej niekto je. Nie niekto, ale kopa ľudí. Predpok [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Cez Mošník
Cez Mošník

Cez Mošník V diaľke som objavil známe útvary na vrchole kopca. Á, tak tam ste! Už som vedel, že sa mám vrátiť a aj to, ktorým smerom sa m [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Hore na hrebeň

Milan ma odviezol až k Grexa, Volovské vrchyMal som pár dní voľna, tak prečo to nevyužiť na menší tramp. Voľba padla na Volovské vrchy. Toto pohorie je pre mňa veľkým neznámym, neprebádaným územím. Niektoré časti som samozrejme šiel, no tie bližšie ku Košiciam som nejako vynechal.

Tak som sa rozhodol, že koncom októbra si vyrazím na tramp. Sám. Kamaráti už von chodiť nechcú alebo nemôžu. Teda minimálne nie so mnou. Možno majú iné povinnosti. Vôbec im to však nezazlievam.

Pozrel som sa von z okna a zhodnotil som, že bude pekne. Po týždni dažďov sa konečne ukázalo slnko a aj predpoveď bola priaznivá. Mal som sa pohybovať vo výškach okolo 1 200 m.n.m. a tam už aj teplotyo inom ako v nížinách. Teploty mali byť okolo 10-18 °C, no na horách aj okolo nuly.

Napriek tomu som si nezačal baliť zimnú výstroj, veď ešte nie je zima. Na poslednú chvíľu som si však vymenil letnú windstoperku, ktorú som nahradil o niečo teplejšou softshellovou bundou. A dobre som urobil!

Grexa, odbočka k Ďurovmuz lazu, Volovské vrchy  Asfaltka vedie k Ďurovmu lazu, Volovské vrchy  Zbytky po starej štôlni, ktorých je v okolí veľa, Volovské vrchy

Odkiaľ vyraziť?

Volovské vrchy sa tiahnu na západ od Košíc. Na juhu sú oddelené od Turnianskej kotliny Slovenským krasom. Na západe sú ohraničené Slovenským rajom a Muránskou planinou. Od severu sú ohraničené Hornádskym podolím a sú predelné dolinou Hnilca.

Pozostatok banskej činnosti, oblúk, Volovské vrchy  Pozostatok banskej činnosti, vyvezená hliušina, Volovské vrchy

Možností som mal ako maku. Mohol som sa vybrať vlakom smer Červená skala a vyliezť od severo-západu. Alebo ísť vlakom smerom na juh a vyraziť odniekiaľ od Rožňavy.

Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem od Čučmy. Najvhodnejší by bol autobusový spoj. Aj pomocou neho by mi cesta trvala asi 2 hodiny a z toho by som jednu hodinu prestál v Rožňave čakaním na spoj do Čučmy. Odtiaľ ešte pár kilometrov ku Grexa a až potom som sa mohol cítiť ako tak v lese.

Vody Rožňavského potoka, Volovské vrchy  Jeden z mnohých prítokov Rožňavského potoka, Volovské vrchy  Bujné vody Rožňavského potoka, Volovské vrchy

Vzhľadom k peripetiám, ktoré by ma čakali s dopravou som ukecal Milana, aby ma zobral až k Grexa. Súhlasil. Po tom ako sme sa dostali z Čučmy na „asfaltku“ smerom k Grexa to určite oľutoval. Cesta bola totiž samá jama.

Grexa

Neviem odkiaľ pochádza pomenovanie tohto miesta, no je zvláštne. Nezapadajúce do okolia. Pochopím názov Ďurov laz, ale Grexa?

Chvíľu som mal ísť popri Rožňavskom potoku, ale potom som už nemal informáciu o nejakom zdroji vody, kde by som si mohol doplniť pitnú vodu. Preto som zo zo sebou vláčil 3,75 kg vo forme vody (2x1.5 l + 0.75 l). Nakoniec sa ukázalo, že vodu som mohol nechať kľudne doma. Beriem to pozitívne, keď už nič iné, aspoň som si trocha viac zamakal.

K Ďurovmu lazu

Nastúpil som na výšľap na hrebeň Volovských vrchov. Sprvoti bola cesta pohodová, minul som miestnych drevorubačov, ktorí sa chystali na prácu. Dostal som sa na viac otvorené priestranstvo, kde bol Ďurov laz. Starý, rozľahlý pomaly sa rozpadajúci dom v tvare písmen „L“.

Stará neobývaná usadlosť, Ďurov laz, Volovské vrchy  Dom v tvare písmen "L", Ďurov laz, Volovské vrchy

Vysoká podpivničená budova, so zatekajúcou strechou. Ak strecha zateká, skôr či neskôr sa to prejaví aj na vnútrajšku. Tak to bolo aj v tomto prípade. V miestnostiach prepadnuté stropy, pokradnuté všetko, čo sa pokradnúť dalo. Dokonca boli vytrhané aj drôty elektroinštalácie zo stien. Niekedy to musela byť honosná budova.

Stúpanie

Za Ďurovým lazom bola menšia lúka s posedom. Tu som sa odpojil od asflatky a opustil som aj Rožňavský potok. Pre istotu som sa poriadne napil. Voda bola studená až mi zuby dreveneli. Toto mala byť posledná voda na ceste na hrebeň. To však vôbec nebola pravda. Vodu som našiel ešte dvakrát. Ale o tom až neskôr

Lúka za Ďurovým lazom, Volovksé vrchy  Tu sa odpája Rožňavský potok, Volovské vrchy

Prvý o niečo viac strmejší úsek. No nič, nikto ma tam nevynesie, tak som si to musel vyšľapať sám. Stredom chodníka, či skôr výrazne zarastenej zvážnice, sa vinula vodou vymletá puklina. Hĺbka pukliny bola miestami aj meter. Kraje cesty boli šikmé, v strede puklina. Šlo sa „vynikajúco“. Cítiš tú iróniu?

Rožňavský potok ide svojou vlastnou cestou, Volovské vrchy  Prvé strmšie stúpanie, Volovské vrchy  Vymletá stredná časť starej zvážnice, Volovské vrchy

Pomaly som sa dostával vyššie. Teplota sa mohla pohybovať okolo 10 °C. Slnečný kotúč sa dal len vytušiť, lebo bol celý čas za mrakmi. Sem tam sa ukázala aj modrá obloha, aj to len kúsok. Bol som spotený. Kým som šiel nebola mi zima. Čím som šiel vyššie tým to bolo horšie.

Prekrásne farby jesene na lsitoch stromov, Volovské vrchy  Pomaly sa otvárali výhľady, Volovské vrchy

Pofukoval mierny vánok, ktorý výrazne znižoval pocitovú teplotu. Ja som šiel stále hore, už miernejšie, ale hore. Otvárali sa mi výhľady na jesennú krajinu Volovských vrchov. Listy stromov zafarbené miliónmi odtieňov zlatej, žltej, červenej. Prekrásne farby jesene.

Chata pod Vyšnou Rosochatou

Cesta bola zasadená medzi vyššie brehy, ktoré mi nedovoľovali ďaleký výhľad. Sem tam som v diaľke zazrel hrebeň Volovských vrchov. Konečne som sa dostal z brehov a ocitol som sa na odvoznom mieste. Všade samé kmene stromov. V diaľke som počul aj hluk motorovej píly.

Dostávam sa čoraz vyššie, Volovské vrchy  Cesta bola miestami medzi brehmi, ktoré mi nedovoľovali výhľad, Volovské vrchy  Huby na kmeni stormu, Volovské vrchy

Čo ma však zaujalo bola šikmá strecha nejakej chaty. Chata tak vysoko? Prvé, čo mi napadlo, že tu niekde musí byť voda. Chata bez vody je veľmi zriedkavá. Zhodil som si batoh a vybral som sa okuknúť chatu.

Chata pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy  Výhľad z cahty pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy

Vysoká príkra strecha chaty bola až po zem a plnila aj ochrannú funkciu. Ako som sa predieral vysokým porastom po rúbanisku narazil som na mokrotu. Neskôr som objavil aj betónovú skruž, kde bola voda. Hneď som si pomyslel, že načo vláčim na chrbte toľko vody, keď voda je aj tu.

Pohľad na chatu pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy  Vrchná veranda chaty pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy  Spodná veranda chaty pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy

Prišiel som k chate. Bola zamknutá, čo iné som mohol očakávať? Na verande sa nachádzali biele plastové stoličky, z ktorých bol pekný výhľad na juhozápad. Prístup na poschodie bolo cez strmé schody. Pekná chata. Čiastočne krytá veranda mohla v prípade núdze poskytnúť pohodlné útočisko pred nepriazňou počasia asi pre 6 ľudíc (4 dole, 2 hore). Len nesmelo fúkať od juhozápadu Nesmelo fúkať od juhozápadu..

Na boku chaty boli menšie úplne kryté miesta, ktoré sa využívali ako skladiská. Boli však veľmi nízke a úzke, zapratené všakovakým bordelom.

Privedená voda pri chate pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy  Sednie pri chate pod Vyšnou Rosochatou, Volovské vrchy

Vedľa chaty bol na jednej strane vývod prameňa, ktorý bol povyše chaty. Na druhej strane zas sedenie so stolom a lavicami z rozpolených klád. Na stole sa asi sušil koberec. Bol síce zrolovaný. Neviem si predstaviť, pre čo iné by mohol byť vonku.

Smer hrebeň

Vrátil som sa späť k batohu a vykročil som znova do kopca, stúpam a stúpam. Čoraz viac sa mi objavovali ďaleké výhľady, najmä na juh a západ.

Videl som ako z doliny podo mnou sa lenivo plazí traktor hore na hrebeň. Kľukatými cestičkami sa prediera, až kým nezašiel za hrebeň. Najprv sa mi stratil obraz a neskôr aj zvuk.

Výhlad na hrebeň, Volovské vrchy  Výhlad na samotný hrebeň, Volovské vrchy  Výhlad na cesty vedúce na hrebeň, Volovské vrchy

Už som bol blízko hrebeňa, lebo aj vietor fúkal omnoho viac intenzívnejšie. Započúval som sa do zvukov lesa. Zazdalo sa mi, alebo naozaj počujem žblnkot vody?

Neďaleko prameňa Rožňavského potoka

Toto ma dorazilo úplne! Ja vláčim vodu celý čas na chrbte. Tu, tak vysoko naďabím na vodu, o ktorej som sa nedočítal skoro nikde. V mape je vyznačený úzky potok, ktorý križuje turistická cesta. Koľko takých potokov je vyznačených a vo väčšine prípadov to je len rozbahnené koryto, či pramenisko.

Časť vody z potoka bola odvádzaná žliabkom a tak sa sa voda naberala omnoho pohodlnejšie.

Občerstvenie

Ešte počas toho ako ma Milan viezol, tak sme sa v Rožňave zastavili v nemenovanom obchode na 4 písmenká, kde som si kúpil aj Horalky. Tu na tomto mieste bol ideálny čas na zbaštenie Horalky. Čerstvá voda, ba aj Slnko už čoraz častejšie vykúkalo spoza mrakov. Dokonca aj hrialo. Čo viac si priať?

Niečo by sa našlo: Nemusel by fúkať ten chladný vietor. Už bolo načase obliecť si bundu, ktorú som doteraz mal v batohu. Naozaj neľutujem, že som si zobral hrubšiu softshellovku.

Rožňavský potok a žliabok, tesne pod hrebeňom, Volovské vrchy  Osvieženie dúškom vody z Rožňavského potoka, pod hrebeňom, Volovských vrchov

Po oblečení bundy sa teplotná pohoda výrazne zlepšila. Od potu som bol mokrý stále, len ten studený vietor sa ku mne nedostal. Odpočinul som si.

Na hrebeni

Tušil som, že hrebeňbude blízko. Prešiel som pár stoviek metrov a zbadal som hríbik. Všade navôkol pohľad na veternou smršťou spustošené lesy. Pri hríbiku ulomená drevená doštička s nápisom:

ameň
15 min

Zvyšok som našiel na zemi. Aj tak som sa dovtípil, že nápis znamenal „Prameň – 15 minút“. Čas bol orientačný, mne to trvalo hore okolo 12 minút.

Výhľad do doliny Rožňavského potoka, Volovské vrchy  Konečne na hrebeni Volovských vrchov, sedlo Krivé

Keď som si plánoval trasu, tak som mal v pláne prvú noc stráviť niekde v okolí Ďurovho lazu. Mal som však vyrážať až okolo 20.00 h. od Grexa. Teraz však bolo len 14.30 h. Na smerovej tabuli vyznačený čas: Úhornianske sedlo 1:00 h. Čas som mal dobrý, tak som si to namieril smerom k Úhornianskemu sedlu.

Došiel som k Úhornianskemu sedlu za hodinu? Kde som nakoniec strávil noc? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

V diaľke je Pipitka, Volovské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť