Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Z Telgártu do sedla Súľová
Na Prednú holicu s bicyklom, Volovské vrchy
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - k Nižnej Kľakovej

Zimný vander, Muránska planina - k Nižnej Kľakovej Cez závoj spánku sa ku mne predral nepríjemný zvuk budíka. Zvuk som už registroval, len  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
The Grotto, Národný park Bruce...
The Grotto, Národný park Bruce Peninsula

The Grotto, Národný park Bruce Peninsula Jazykovo viac zdatní sa dovtípili, že pôjdeme pozrieť nejakú jaskyňu, prípadne dutinu. A na dutiny [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Sedlo Súľová, upršaný deň, jesenný vander 


Predchádzajúce časti:

Ráno na chate Volovec, Volovské vrchyVýchod slnka mal byť o 06.10 h. SELČ, preto som potreboval určitú časovú rezervu na zbalenie sa. Aj cesta hore na Skalisko zaberie nejaký ten čas. Budík ma zobudil o 04.20 h.

Východ slnka na Skalisku, Volovské vrchy

Prebral som sa z mrákot pozrel som sa von cez zatvorené okno a nevidel som nič. Naozaj nič! Tma ako v rohu! Ani sa mi veľmi nechcelo vstávať. Zaľahol som späť, do teplej postele. Poležal som si chvíľu, ale nedalo mi. Znova som vstal, otvoril okno a započúval som sa do okolitých zvukov.

Počul som chrápanie Slava, Johnnyho pravidelné odfukovanie, chrapkanie Novisa a… Ani nechci vedieť aký zvuk vydával Soviak! (Pomôcka: Nebolo to ústami!)

Čo však bolo podstatné, zvuk padajúcich kvapiek som nepočul. Počul som žblnkotanie vody, ale to len voda z prameňa pri chate dopadala cez rúru do deravého vedra, z ktorého pomaly odtekala. Nevidel som mesiac ani hviezdy, bolo teda zamračené.

som však bol hore. Čo s tým? Nebudem predsa zbytočne prerušovať spánok. Keďsom vstal, tak sa vydám na cestu! Pozbieral som si svoje caky-paky, zbalil som si ich do batoha, vychystal som sa a vyšiel som von.

Skalisko v daždi

Mrholí! Kurník-šopa! Jasné, že som nepočul žiadne zvuky padajúcich kvapiek. Mrholenie nepočuť. Zvuk vody z prameňa aj tak zahlušila všetky vodové zvuky. Obalil som sa trpezlivosťou, pršiplášťom, istou dávkou odvahy a vyrazil som. Presne o 05.11 h. som vykročil hore strmým stúpaním smerom na Skalisko po zelenej turistickej značke.

Pohľad na sever zo Skaliska, pri východe slnka, Volovské vrchy  Časť slnečného kotúča na východnom obzore, Skalisko, Volovské vrchy

Prechádzal som tmavým lesom, sem tam som si zapískal, zlomil pod nohami nejaký ten konár. Predsa je lepšie dať lesnej zveri nejaké to znamenie, že sa blížim. Nie je dobré pripraviť prekvapenie pre rozospatého medveďa, či inú potencionálne nebezpečnú zver.

Brieždenie na východnom obzore od Skaliska, Volovské vrchy  Na upršanom Skalisku, Volovské vrchy  Cesta od Skaliska k sedlu Volovec, Volovské vrchy

Znova sa mi zišla baterka, ktorou som si svietil na cestu. Po tom ako som vyšiel z lesa už bolo vidno náznak brieždenia. Baterku som ani nemusel používať. Na Skalisko som došiel presne za 28 minút. Čiastočne v tme a s batohom na chrbte.

 

Poobzeral som sa obloha zatiahnutá, stále mrholilo. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo rozjasňovať. Pri hríbiku pod Skaliskom sa nachádza provizórny stôl. Aspoň budem mať kam schovať batoh, keď sa vyštverám na Skalisko, aby na neho nepršalo. Vybral som z batohu statív, brašňu s fotoaparátom a šiel som hore na skalu Skaliska. Napriek pochybám, týkajúce sa počasia som bol rozhodnutý zachytiť nejaký ten záber.

Cesta k sedlu Volovec, Volovské vrchy  Kosť a Muchotrávka červená (lat. Amanita muscaria), Volovské vrchy  Detail na stehennú kosť kravy, Volovské vrchy

Nádherný východ slnka! Áno, len nie na Skalisku a nie dnes. Pomedzi potrhané mraky na východe som zahliadol náznak červeného odtieňa vychádzajúceho slnka. Po nejakom čase som zbadal aj kúsok slnečného kotúča, no bolo to o ničom.

Jelenia ruja

Sluch mi však vynahradil to, čo oči nemohli vidieť. Všade navôkol sa ozývalo ručanie jeleňov. Sprava, zľava, zo severu aj z juhu. Dohovárali si stretko. Ešte chvíľu som sa zdržal a povedal som si, že to nemá cenu. Oblačnosť sa netrhala a mrholenie sa menilo v dážď. Takže žiadne fotky, aspoň nie tentoraz. Budem sa sem musieť vrátiť. Najskôr v zime, či na jeseň. Alebo aj aj.

Výhľad na Kačku, Volovské vrchy  Výhľad na Verbišovú a Henclovskú dolinu, Volovské vrchy

Odložil som statív, vyhodil batoh na chrbát, foťák v pohotovosti okolo krku a vyrazil som. Tentoraz po červenej smerSedlo Súľová. Bolo 06.30 h. Presne!

S kamošmi som sa dohodol, že ma doženú, prípadne ich počkám v sedle Súľová, kde pouvažujeme ako ďalej. Došiel som k sedlu Volovec, kde sa na istý čas pripojila zelená turistická značka, ktorá však smeroval do Henclovej a ďalej do Nálepkova.

Cesta vedie popri Rovienke, Volovské vrchy  Dlhá dolina z hrebeňa Volovských vrchov

O pár minút som pred prípojkou na lesnú cestu objavil veľkú kosť. Stehenná kosť asi z kravy a hneď vedľa Muchotrávka červená (lat. Amanita muscaria). Niekto si asi dával raňajky Muchotrávka a kosť, to nejde k sebe ani vo Volovských vrchoch.

Mokrota

Doteraz som prechádzal relatívne otvoreným priestorom. Stará nepoužívaná zarastená zvážnica robila spoločnosť mojim krokom. Okraje cesty lemovali vysoké steblá trávy. Zarastená cesta. Jednoducho idylka. Áno, ale nie v tomto daždivom počasí. Každé jedno steblo bolo nositeľom kvapiek vody, ktoré sa s radosťou obtierali o moje kolená.

Sedlo Bartoška, spája Dlhú dolinu a dolinu vedúcu do Henclovej, Volovské vrchy  Sedlo Bartoška, pohľad od Čertovej hole, Volovské vrchy

Pršiplášť končil asi 5 cm nad kolenami a návleky na predkolenie začínali tiež 5 cm pod kolenom. Teda koleno som pred mokrotou chránené nemal. Druhá vec, na ktorú výrobcovia pršiplášťov nemysliaodvádzače vody v prednej časti pršiplášťov. Po celej prednej strane steká voda a pri chôdzi sa okraj pršiplášťa dotýka kolena, na ktoré s radosťou steká. Našťastie som nemal rifle, ktoré boli povinnou výbavou pri trampoch za socíku. Nohavice, ktoré som mal teraz boli z látky, ktorá rýchlo schla, bola pevná a ľahká. No ani moderné technológie použité pri tkaní tejto látky, nestíhali. Jednoducho kolená som mal mokré.

Priesek k Dlhej doline, Volovské vrchy  Hubám sa darí, aj Muchotrávkam červeným, Volovské vrchy

Pri JP-čku (jadrový plášť), ktoré som nosil doteraz, som na to vymyslel zlepšovák. Jednoducho som predný okraj plášťa trocha ohol, tým pádom mi voda nestekala na kolená, ale odtekala nabok, kde už šarapatu nerobil. Tento pršiplášť však nie je taký pevný a ohyb nezostane zachovaný. Nabudúce zoberiem štipce, okraje jednoducho prichytím a bude to vyriešené!

Stretnutie s jeleňom

Celou cestou, ktorá viedla po severnom svahu hrebeňa Volovských vrchov od Sedla Volovec k Čertovej holi, sa ozývali jelene. Stráň bola zarastená krovinami. Zvážnica sa mierne krútila doľava a vo výhľade mi zavadzal menší rozkošatený strom s kríkmi pri kmeni. Vpravo predo mnou sa ozval jeleň. Zaručal dlho a ťahavo. Odhadujem, že bol nižšie odo mňa, tak 30 metrov ďaleko. Spomalil som, opatrne som našľapoval, foťák som si prepol do tichého S (silent) módu.

Hneď na to sa zľava z oveľa menšej vzdialenosti ozval jeho sok. Zastavil som úplne. V tom sa na chodníku predo mnou objavil jeleň. Vyšiel zospodu rovno na cestu. Stál tam predo mnou vo vzdialenosti 7 metrov. Nehýbal som sa. Aj maskovaný pršiplášť mi pomohol. Nezdal som sa mu podozrivý. Chvíľu sme si pozerali z očí do očí. Nehýbali sme sa, ani ja ani on. Nemal mohutné parožie, odhadujem ho tak na 4 ročného, osmoráka. Pozerali sme sa jeden na druhého.

Výhľad na Machovú dolinu, Volovské vrchy  Výhľad z Príslopu, Volovské vrchy

Spamätal som sa opatrne a pomaly som začal dvíhať fotoaparát k očiam. Možno práve tento pohyb bol spúšťačom jeho úteku. Nestihol som ani zaostriť. Otočil sa a zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil.

Pokračoval som ďalej po ceste, v drobnom mrholení, mokrou trávou. Popri ceste som objavil černice. Dobre padli, osviežili. Cesta viedla mierne do kopca, obchádzala z ľavej strany kopec Rovienky vo výške 1 143 m. n. m. Už z diaľky som videl náprotivný svah, po ktorom sa kľukatila zvážnica. Celá stráň bola holá, spustnutá. Smutný pohľad. Schádzal som dole do sedla Bartoška, ktoré spája Dlhú dolinu s dolinou vedúcou do Henclovej.

Zničený les na hrebeni Volovských vrchov neďaleko Príslopu  Prechádzam cez Peklisko, Volovské vrchy  Za Pekliskom, Volovské vrchy

Do ďaleka viditeľný šľapák nikomu nedodá chuť, najmä nie v takom daždivom počasí. Vždy keď som vytiahol fotoaparát spod pršiplášťa, musel som utrieť objektív, lebo bol vždy orosený. Ani sa nedivím. Úroveň vzdušnej vlhkosti bola veľmi vysoká. Po zdolaní šľapáku pred Čertovou hoľou to už bolo super. Objektív sa stále rosil, len som už nemusel ísť do kopca.

Dokonca som zahliadol pár Hlucháňov hôrnych (lat. Tetrao urogallus), ktorí sa bez väčšej námahy vzniesli a kĺzavým letom kopírovali zvažujúci sa svah až mi zmizli z dohľadu.

Výhľad na hmlistú Krátku dolinu vo Volovských vrchoch  Objavil sa Hnilec, Volovské vrchy

Úzky chodník sa kľukatil v hustom ihličnatom lese. Miestami sa otvorili malebné zákutia, ako vystrihnuté z katalógov. Už bol najvyšší čas na hríbik Pod hoľou, ale ten nie a nie prísť. Zatiaľ som stále stúpal, mierne, ale stúpal. Konečne som začal klesať, ale nie na duši! Blížil som sa k sedlu. Zbadal som hríbik, potešil som sa. Netešil ma však otvorený priestor, cez ktorý sa sprava doľava prevaľovali chuchvalce mrakov, hnané studeným intenzívnym vetrom.

Vyschnuté, mŕtve stromy pri Pekllisku, Volovské vrchy  Pusté stráňe nad obcoou Hnilec, Volovské vrchy

V ďalšej pohodovej ceste mi bránili popadané stromy, ktoré ležali krížom cez chodník. Jeden strom bol presne v takej výške, že sa nedal normálne podliezť, ale ani preliezť a pre istotu ani obísť. Nič iné mi neostávalo len si trocha ušpiniť ruky. Prichytil som sa o kmeň a podhupol som sa, pričom som využil svoju hybnosť a znova som sa dostal na nohy.

Mokro v botách…

V mojich „kanadách“ som už cítil vlhkosť ciest. Aby som pravdu povedal, nie sú to tie klasické kanady. Tieto boli vylepšené membránou zo Sympatexu a boli minimálne o tri triedy lepšie. Napriek tomu, že som ich pravidelne ošetroval impregnačným sprejom a sem tam aj krémom, časom stratili schopnosť odpudzovať vodu. Voda pomaly, ale isto víťazila. Po deviatich rokoch intenzívneho používania už ani vrstva Sympatexu nepomáhala. Voda rýchlejšie natiekla, ako sa odviedla. Už som sa s nimi lúčil a po návrate domov ich chcem zlikvidovať.

Černice popri ceste, Volovské vrchy  Jedna z posledných malín vo Volovských vrchoch

Mrholenie na chvíľu ustalo. Napriek tomu som nemal odvahu odložiť pršiplášť do batoha. Prešiel som okolo Pekliska 1 070 m. n. m. a podo mnou sa objavila dedina Hnilec.

V topánkach mi to už intenzívne čvachtalo. A ja som si nôtil pesničku od Pacifiku, Zlatí údolí:

Mokro v botách, píseň v notách nikdy nepsanou,
slunce pálí, že i skály úpal dostanou,
jen osamělý balvany, až uslyší tvé přiznání,
ti řeknou, že jsi dávno ztratil směr
a že patříš mezi pohany
a místo na jih táhneš na sever.

Spoza zákruty sa vynorili traja jazdci na štvorkolkách, ktorý prefrčali popri mne. Zostal po nich len smrad a hluk, ktorý som počul až kým nezašli za horizont.

Sedlo Súľová

Čoraz viac som klesal. Práve pri jednom takom klesaní som objavil hromadu čučoriedok. Napásol som sa. Inak to neviem povedať. Vyslovene som si na nich pochutnával a plnými priehrštiami som si ich pchal do úst. Chutili vynikajúco!

Už som počul zvuk motorov áut prechádzajúcich po ceste cez Sedlo Súľová. Sedlo Súľová spája obce Gemerská Poloma a Hnilec, je to jedna zo spojníc Gemer a Spiša.

Chata Súľova, vlastníkom sú Lesy SR š. p.  Stará zhorená horáreň v Sedle Súľová, Volovské vrchy

V jednej zo serpentín som zbadal asfaltový povrch cesty. Zase sa rozpršalo. Červená turistická značka viedla hore lesom. Držal som sa červenej značky, ktorá ma doviedlak Chate Súľová.

Už som sa tešil, že si na zastávke autobusov sadnem na suché miesto. Prešiel som okolo chaty k hríbiku, ktorý označoval sedlo. Na moje prekvapenie tu žiadna krytá zastávka nebola. Cesta mi od Skaliska trvala presne 4 hodiny a 33 minút, aj s jednou hygienickou zastávkou.

Ešte stále som si chcel niekde v suchu sadnúť, lebo celú cestu som bol na nohách. Nesadnem si predsa do mokrej trávy. Vydal som sa na prieskum budov v sedle Súľová. Hneď pri zastávke bola budova, ktorá mala prepadnutú strechu, okolie zarastené burinou, žihľavou. Nepriechodné. Vraj sa jedná o starú horáreň, v ktorej niekedy poskytovali aj ubytovanie. Asi ľahla popolom, lebo trámy ešte aj teraz mali čiernu farbu.

Chata Súľová

Trocha som sa vrátil a popozeral som si Chatu Súľová, ktorá je vo vlastníctve Lesov Slovenskej republiky, š. p. Pozrel som si aj priľahlé hospodárske budovy. Snáď tam nájdem suché miesto, kde si budeme môcť sadnúť. Chata Súľová nemala otvorenú verandu, takže tam sa pred dažďom nemohol schovať. Hospodárska budova pri chate bola otvorená. V prípade núdze by sa tu dalo prespať. Pec bola rozbitá, takže o nejakom komforte sa rozprávať nedá. Hneď vedľa bola dreváreň, cez ktorú sa vchádzalo do maštale v jej zadnej časti.

Vnútro robotníckej ubikácie Súľová, sedlo Súľová  Maštaľ pri robotníckej ubikácii v sedle Súľová  Komora pri robotníckej ubikácii v sedle Súľová

Ďalšia budova bola pri lese. Rovnako ako predošlá mala maštaľ, komoru a ubytovaciu časť. Na pôjde bol senník. Prístup bol z vonkajšej strany pomocou rebríka a spod verandy žľabom, ktorým sa zhadzovalo seno. Rebrík, ktorý bol v komore nevyzeral, že by mal dostatočnú nosnosť a pevnosť. Liezť hore cez šachtu sa mi zase nechcelo. Potom, keď príde zvyšok partie, vyleziem. K tomu však nedošlo, zvyšok partie nedošiel. Myslím si, že prespať by sa tam dalo.
V ubytovacej časti ešte visel zarámovaný inventárny zoznam. Na zozname napísané aj s pravopisnými chybami, že sa jedná o „Súlovú Robot. ubykácia“. Inventár sa skladal z:

    • Posteľ železná 2 ks
    • „Madrace“ 2 ks
    • Stôl drevený 1 ks
    • Stolička drevená 4 ks
    • Deka 4 ks
    • Skriňa drevená 1 ks


Neviem z ktorého roku bol ten zoznam, no železné postele, skriňa ani stoličky tu už neboli. Pec bola aj tu rozbitá. Jediné, čo ma potešilo bolo to, že tu bolo sucho a mohol som si sadnúť na provizórnu lavičku stojacu na dvoch klátikoch dreva.

Robotnícka ubikácia, sedlo Súľová  Chata Súľová v sedle Súľová, Volovské vrchy

Prezliekol som sa do suchého, vymenil som si ponožky, z ktorých som mohol žmýkať vodu. Odpočinul som si, zjedol som posledný rožok z domu.

Ešte počas cesty som párkrát zavolal Johnnymu. Vypytoval som sa ako na tom stoja, či chodia. O 09.20 h. ešte boli na chate a vraj sa chystali na cestu. Informoval som ich o priechodnej ceste, s jedným dlhším stúpaním.

Volal som im aj teraz a zistil som, že akurát pri hríbiku Pod hoľou, teda ešte dobré dve hodinky cesty. Vymenili sme si ešte jeden telefonát, z ktorého vyplynulo, že idú do Hnilca, na železničnú stanicu. Z toho som automaticky predpokladal, že sa ide domov. Čo bola chyba!

Hnilec

Obul som si znova mokré kanady a šiel som do obce Hnilec. Po lesnej ceste, ktorá mierne klesala to bola lahoda. Akurát dážď, ktorý sa znova rozpršal, mi liezol na nervy.

Upršaná cesta do Hnilca  Rastlina, ktorej meno som zatiaľ nezistil, Volovské vrchy

Vošiel som do dediny. Hľadal krčmu, aby som v suchu mohol počkať na kamarátov. Počas stíhacích pretekov ma nedostihli.

Zapadol som do krčmy, ktorá bola v rodinnom dome, na poschodí. Ku krčme viedli strmé schody z železných roštov. Určite tu museli mať nejaké úrazy, keď kunčafti odchádzali po záverečnej.

Otvoril som dvere a ovalil ma nevetraný cigaretový smrad. Potreboval som si však doplniť minerály a tekutiny, ktoré som cestou vypotil. S odporom som vošiel a objednal som:

    • Dve pivá, prosím. - objednával som si.
    • Dve? Veď ste sám. - čudovala sa krčmárka.
    • Zatiaľ som sám, ale bude nás viac. Tie dve sú len pre mňa. – uisťoval som ju.
    • Dobre ja vám to načapujem, keď dopijete – odvetila.

Zbytočne by som jej vysvetľoval, že jedno vypijem na ex od smädu a druhé asi tiež. V tomto smrade som sa chcel zdržiavať, čo najmenej.

Na začiatku Hnilca, od sedla Súľová  Lúky na začiatku Hnilca, od sedla Súľová

Snažil som sa vyvetrať. Skončilo to tým, že som zhodil garnižu. Tu sa otvára len vetračka! Upozornila ma krčmárka. Zhodenú garnižu som zase uložil na miesto. Na stole som mal druhé pivo. Vypil som ho, a čo najrýchlejšie som vypadol.

Snažil som sa minimalizovať čas strávený v tejto krčme, v tom zápachu. Aj tá chvíľka však stačila, aby oblečenie, ktoré som mal na sebe napáchlo hnusným, zatuchnutým cigaretovým smradom. Čo ma však najviac dorazilo, bolo to, že sa tam hrali deti, asi krčmárkine.

Koľaje vedúce do Dediniek, Hnilec  Koľaje vedúce do Gelnice, Hnilec  Motoráčik, to má nemierené do Červenej skaly, Hnilec

Šiel som na železničnú stanicu, ktorá bola cez cestu. Čakáreň je otvorená len v pracovné dni, aj to len doobeda. Sadol som si na lavičku pred budovou. Našťastie nepršalo. Vyľuftoval som si chodidlá a prezul som sa znova do suchých ponožiek – posledných.

Natiahol som sa na lavičku a čakal som na príchod Johnnyho, Novisa, Slava a Soviaka. Už som pomaly driemal, keď som počul prichádzajúce hlasy. Konečne došli!

Peťovia sa sa prezuli do suchých ponožiek. Zistili sme kedy nám ide vlak. Trocha som zostal v pomykove, lebo sa pomýlili o jednu hodinu. Nakoniec som zistil, že sa nepomýlili ani oni, ani ja. Zisťovali odchod iného vlaku, iným smerom. Chceli ísť rýchlikom na Dedinky a potom sa uvidí. Vraj sa niekde ubytujeme.

Slavo musel ísť domov a mne sa nechcelo znova tráviť noc na chate. Veď sme na vandry! Nie na nejakom chatovom výlete. Chaty si budem užívať, keď už mi zdravie iné nedovolí.

Na železničnej stanici v Hnilci, bez čakárne  Ľuftovanie nôh na železničnej stanici v Hnilci

Ešte som sa ich snažil presvedčiť na cestu hore Zejmarskou roklinou na Geravy a potom po zelenej, do údolia Lesnice k Lesane. Toto však rázne zamietli, že dnes už toho majú v nohách dosť. No čo už. Tak som sa rozhodol, že pôjdem zo Slavom do Košíc.

Na železničnej stanici v Hnilci, Volovské vrchy  Smer Dedinky, odchod  Lúčenie, Volovské vrchy

Závratnou rýchlosťou sa prirútil rýchlik Horehronec. Johnny, Novis a Soviak nastúpili do rýchlika a odfrčali smerom na Dedinky. Mávali nám a myslím si, že ani jedno oko nezostalo suché.

O hodinu na to, som aj ja so Slavom nastúpil do vlaku, akurát do motoráčika a smerom na Gelnicu. Pre nás sa vander skončil príchodom do Košíc.

To čo sa dialo poslednú noc neviem. (No dobre, viem, ale nezažil som to.) O tom porozpráva niekto iný. Johnny, Novis alebo Soviak. Kedy? To je vo hviezdach.

Štatistka tejo trasy:

Prejdených: 15,6 km, celkovo 22,2 km
Stúpanie: 402 m, celkovo 960 m
Klesanie: 970, celkovo 1 054 m

Celú MOJU prejdenú trasu si budeš môcť pozrieť tu: Guľapalag - Chata Volovec - Skalisko - Chata Volovec - Skalisko - Sedlo Súľová - Hnilec.

Trasa posledného dňa, ktorou šli ostatní.

Fotografie wandru si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť