Okolo prameňa Laborca
Okolo prameňa Laborca

Okolo prameňa Laborca Konečne sme sa rozhýbali a začalo sa rozprávať o nejakom trampe. Návrh bol Poloniny, s tým, že by sme mali dôjsť až [ ... ]

Toto si chcem prečítať
K Randavici, Muránska planina
K Randavici, Muránska planina

K Randavici, Muránskou planinou s Biancou Ešte som musel splniť Biance jedno prianie. Sľúbil som jej, už počas školského roka, že jej uká [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Za Šípkovou Ruženkou na hrad Vinné

Ani som netušil, ale vyzeralo to tak, že po výstupe na hrad Vinné stretnem Šípkovú Ruženku. Naozaj. Neveríš?

Vihorlat. Blízke pohorie, kde som nemal prechodené ani ťuk. Naplánoval som si trasu, tak na tri dni, s tým, že začnem vo Vinnom a skončím v Snine. Vzhľadom k teplotám som sa nechcel veľmi mordovať a tak trasa bola len taká pohodová.

Lastovičky sa zlietali, Vinné  Bodliaky, v pozadí hradný kopec Vinné

Ako to pri mne väčšinou býva, skončil som niekde úplne inde a s úplne iným počtom prejdených kilometrov.

Pastviny a černice

Povedal som si: „Keď už som tu, prečo si nepozrieť hrad Vinné?Nechcel som ísť jednou a tou istou trasou tam aj späť, tak som sa vybral po pastvinách smerom k obci Trnava pri Laborci.

Prekračoval som elektrické ohradníky, za ktorými sa pásol dobytok. Dobytok na mňa najprv len zazeral, vzdialil sa. O niečo neskôr sa prišli na mňa so záujmom pozrieť. Možno čakali, že im niečo prinesiem. Žiaľ nemal som pre nich nič.

Pastviny a hradný kopec Vinné  Dobytok ma so záujmom pozoroval, Vinné

Poľná cesta viedla popri Štôlňanskom potoku, na brehu ktorého rástli kroviny. Okrem iného aj černice. Viac som jedol ako chodil. Černice som spásal veľkými hrsťami. Boli zrelé, veľké, šťavnaté a chutné. Aspoň som nemusel načierať do vlastných zásob vody, ktoré som mal so sebou.

Zakliaty hradný kopec

Napojil som sa na žltú značku, ktoré vedie z Trnavy pri Laborci na hrad Vinné a ďalej k Medvedej hore. Južná stráň, slnko začalo intenzívnejšie naberať na sile. Zatiaľ mi to nevadilo, lebo som bol pod korunami stromov. To sa však malo čochvíľa zmeniť.

Sledoval som žltú značku a keď sa mi stratila sledoval som chodníček, ktorý ma viedol úpätím hradného kopca. Začínalo sa mi to nepáčiť, už som bol veľmi ďaleko na východe a stále som nestúpal.

Trocha som sa vrátil a začal som liezť do kopca. Podotýkam, že značku som ešte stále nemal. Veď, čo? Musím ju križovať. Obdobný nápad mal aj niekto iný, lebo cestička v kroviskách bola zreteľná. Cestička skončila rovno pred hradbou z konárov šípkových ruží. (Šípová ruža, lat.: Rosa Canina) Konáre silné aj 2-3 cm (v priemere), s veľkými ostňami.

Cestou na hrad mi hatali kríky šípok a trniek, hrad Vinné  Výhľad do kameňolomu, hrad Vinné

Dám si trocha pozor a prejdem. Opatrne som chytal jednotlivé konáre a odtláčal som ich od seba. Prešiel som jeden krík, aby som hneď za ním narazil na ďalší. Pre istotu tu bola aj trnka, ktorého konáre som už tak ľahko neohol. To nevravím ani o jeho pichliačoch, ktoré boli ešte väčšie ako u kríkoch šípky.

Nakoniec som to vzdal. Vrátil som sa cestou akou som prišiel a došiel som až na miesto, kde som posledný krát videl žltú turistickú značku.

Šípková Ruženka musí byť na hrade

Starý kameňolom, hradný kopce VinnéPo žltej značke sa šlo dobre, do kopca, namáhavo, ale už mi v ceste nebránili žiadne ostne, ani pichliače. Prešiel som hranu kameňolomu, odkiaľ bol pekný výhľad na západ.

Slnkopripekalo poriadne. Veď bol koniec augusta a leto ešte v plnom prúde. Niet sa čomu čudovať. Na sebe som mal dlhé nohavice, návleky. Bolo mi teplo, ale neľutujem. Zišli sa mi keď som sa predieral šípkovými kríkmi (to som ešte netušil, že to nebolo nič, oproti tomu, čo ma ešte malo čakať).

Vyšiel som na strmejší úsek, kde šípkových kríkov bolo pomenej. Značku som nevidel, ale veď ju nemali ani kam dať. Sledoval som chodník, ktorý sa kľukatil v prachu, medzi kameňmi a trávami.

Namáhavo a opatrme som liezol hore kopcom. Dával som si pozor na každý jeden krok, aby som sa náhodou neskotúľal do nejakého šípkového kríka, či ešte nižšie.

Už sa ozval aj smäd, no nechcel som piť, aby som neuberal zo zásob vody, ktoré som mal v batohu. So sebou som vláčil 3,3 l vody (3,3 kg navyše). Šetril som si ju, lebo som sa chcel dostať až k Poľane pod Vihorlatom a to je kus cesty.

Slnko, teplo a hrad v nedohľadne

Výhľad na obec Trnava pri Laborci, hradný kopec VinnéTeplo už bolo neúnosné. Potil som sa ako kôň a bolo mi naozaj teplo. Spomenul som si na Milana, s ktorým som minulý rok, koncom júla, liezol Martinovu doline na Muráni a bolo mi skoro rovnako zle (vtedy mi bolo o kúštičok horšie).

Južná stráň hradného kopca bola posiata šípkovými kríkmi, ktoré neposkytovali skoro žiadny tieň. Opatrne som sa nimi predieral, aby som veľmi pomaly ukrajoval z hradného kopca. Bol som doškriabaný od pichliačov tŕnok aj od šípkových ruží. Pomaly mi to aj prestávalo vadiť.

Toľko šípkových kríkovNa hrade musí byť Šípková Ruženka a mňa bude čakať sladká odmena!

Svah bol čoraz strmejší, až som sa divil, prečo práve tade vedie turistická trasa. Zistil som to, keď som sa dostal pod dvojmetrovú skalu.

Značka tadiaľ nevedie!

Pred sebou o niečo vyššie som videl trojramenný kríž, kde by žltá značky byť mala. Ako sa k nej dostať?

  1. Vyliezť po skale? Dalo by sa, ale bez batohu. Vyberať šnúry na vytiahnutie batoha sa mi veľmi nechcelo.
  2. Obísť, po ľavej strane? Nemožné! Kríky, skaly, zráz.
  3. Obísť po pravej strane? Hneď vedľa skaly rástol asi najväčší šípkový ker, ktorý som cestou videl. Hneď za ním rozkošatená trnka. Tade?

Výhľad na východnú časť Zemplínskej šíravy, hradný kopec VinnéVedel som koľko námahy a potu som vynaložil, aby som sa sem dostal. Vôbec sa mi nechcelo vracať na značku, ktorá bola ďaleko a hlavne hlboko. Znova som zhodnotil svoju situáciu a som si povedal, že cesta bude viesť okolo skaly vpravo, cez šípkový a trnkový ker.

Trvalo mi to chvíľu, ale nakoniec som sa predral cez tie kríky. Pichliače sa mi zapichovali do ruky, ktoré som nemal chránené rukávom. Bol som statočne doškriabaný, košeľa sa mi natrhla. Bol som rád, že som sa neprezliekol do krátkych nohavíc, ktoré som na ten účel mal pripravené v batohu.

Pod krížom

Pri trojramennom kríži rástol divý cesnak, hradný kopec VinnéVyliezol som na otvorené priestranstvo, pod kríž, kde som narazil na žltú značku. Tak tu je, pomyslel som si. Hodil som batoh dole z pliec, vyzliekol som sa. Konečne začal pofukovať mierny vánok, ktorý ma chladil.

Už som začal upíjať zo svojich zásob vody. Kašľal som na to, či mi voda vydržípo Poľanu pod Vihorlatom. Odpočíval som. Vylihoval som na skalách a rozmýšľal som ako si zdôvodniť, že sa mi nechce.

Na hrane kameňolomu som bol o 09:48 h., k trojramennému krížu som sa dostal o 10:38 h. Tento úsek vôbec nie je dlhý. Nejakých 250 m. Prejsť mi ho trvalo 50 minút.

Vytúžená odmena

Na hrad som sa dostal za 10 minút, kde už pár návštevníkov bolo. No pár, asi dvadsať.

Aká odmena ma čakala? Čo bolo na hrade? To až v ďalšom pokračovaní…

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.