Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - k Pieskom

Zimný vander, Muránska planina - k Pieskom Vonku mrzlo. Mráz zachádzal až za nechty, snehu bolo habadej a mňa to lákalo von. Áno! Do tej zimy [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Lúka pod Oblíkom
Lúka pod Oblíkom

Lúka pod Oblíkom Užil som si to! Naďabil som na ňu, rovno v lese. Sadli sme si. Široko-ďaleko nikto. Tak prečo to nevyužiť. Ja som sa na ň [ ... ]

Toto si chcem prečítať

K Vihorlatu

Predchádzajúce časti:


Nepokojná noc

Noc som mal veľmi nepokojnú. Všetko bolo super, teplota nadpriemerná, bol som sýty, mal som dostatok vody. Jedno ma však neskutočne rozčuľovalo.

Komáre

Bol som pri jedinej vode široko‑ďaleko a tie malé bodajúce svine (komárovité, lat.: Culicidae) si našli na svoju liaheň práve na tomto mieste. Pri Zemľanke pod Pirnagovým vrchom, kde som chcel stráviť noc aj ja.

Do hamaky som si ľahol relatívne skoro, a keďže bolo teplo, nebral som na seba ani CG‑čky. Ani dekou som sa nechcel prikrývať, veď bolo teplo. Keď som kupoval hamaku nepovažoval som za nutné kupovať k nej aj moskytiéru. Teraz som to trpko oľutoval.

Lesný chodník, hrebeňovka Vihorlatu  Cestička pomedzi stromy, hrebeňovka Vihorlatu  Objavila sa aj druhá zemľanka, hrebeňovka Vihorlatu

Nakoniec som deku prehodil cez rep šnúru, ktorá mi visela nad hlavou a vytvoril som si improvizovanú moskytiéru. Trocha to pomohlo. Mne už nebolotak teplo a sosáči sa ku mne tak ľahko nedostali.

Jasné, zopár jedincov tej bzučiacej hávede sa ku mne dostala. Najviac ma aj tak hneval ten bzukot, ten tenký piskľavý zvuk, keď robili nálety na moje nekryté časti tela. Po zotmení sa ich aktivita pomaly utlmila a ja som sa mohol ponoriť do ríše snov.

Plány

Ešte večer som si prezrel moju trasu na nasledujúci deň a som si povedal, že k Poľane pod Vihorlatom to dám ľavou zadnou. Bol tam prístrešok a počítal som s tým, že tam bude aj nejaké to sedenie. Chcel som sa tam dostať najmä kvôli vode.

Ráno

Po skúsenostiach z včerajšieho dňa, keď mi v dlhých nohaviciach bolo teplo, som si ich už na seba neobliekol. Na sebe som mal len kraťasy a hore len tenké funkčné prádlo. Hneď som si to rozmyslel. Komáre sa do mňa znova pustili. Dal som si nohavice aj košeľu, cez ktoré nedokázali tak ľahko prepchať ten svoj sosák. Ruky snáď uchránim pred štípancami.

Kyjovský prales, hrebeňovka Vihorlatu  Padnutý strom v Kyjovskom pralese, hrebeňovka Vihorlatu

Naraňajkoval som sa, doplnil zásoby vody, zbalil som sa. Rýchlo som sa prezliekol, aby som komárom nedal zase príležitosť ochutnať moju krv a vyrazil som.

Ďalšia zemľanka

Vystúpal som k Pirnagovmu vrchu. Bol to taký nevýrazný lesný pahorok. Začal som z neho schádzať a objavil som ďalšiu zemľanku. Táto nemala pričňu, teda spať sa mohlo len na zemi. Tiež bola čiastočne zapustená do zeme. Asi 15 metrov od zemľanky prameň, pred ňou ohnisko s klátmi dreva, na ktorých sa dalo sedieť.

Kyjovský prales a vrch Kyjov

Účelom vyhlásenia prírodnej rezervácie je zabezpečenie ochrany prirodzených procesov a neobmedzeného vývoja rastlinných a živočíšnych spoločenstiev, prioritných biotopov európskeho významu lipovo-javorové sutinové lesy, biotopov európskeho významu bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy a biotopov európskeho významu silikátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou, nachádzajúcich sa v západnej časti Vihorlatských vrchov.

Zdroj

chvíľu som sa prechádzal po Kyjovskom pralese a bol to naozaj prales. Lesný dorast sa štveral k výšinám, stromy v rôznych vývinových štádiách, od tých najmladších a najmenšíchpo tie najmohutnejšie. Kmene padlých mohykánov sa pomaly rozkladali a vytvárali živnú pôdu pre ďalšie živé organizmy.

Bedľa vysoká, lat: Macrolepiota procera, hrebeňovka Vihorlatu  Huba, ktorú neviem identifikovať, hrebeňovka Vihorlatu

Sem tam som zazrel aj nejaké tie bedle. Zaujala ma však huba rastúca na kmeni stromu okrúhleho tvaru, ktorá na prvý pohľad vyzerala, akoby mala mozgové závity.

Stúpal som stále, až kým som zo severu neobišiel Kyjov. Vrch v pohorí Vihorlat s výškou 821 m, ktorý je čiastočne zalesnený a hrebeň je tvorený zo skalných silikátov (kremičitanov).

Teplota

Bolo dopoludnie, teda presne 09:42 h. a teplota sa už šplhala dosť vysoko. Na vrchu Kyjov, v tieni, bol teplomer, ktorý ukazoval 26° C. Dnes to bude znova hic!

Skalnatý a čiastočne zalesnený vrch Kyjov, hrebeňovka Vihorlatu  Opúšťam Kyjovský prales, hrebeňovka Vihorlatu

Už som na to bol pripravený. Na nohách kraťasy, na sebe som mal už len funkčné prádlo a košeľu. Neskôr (asi o 5 hodín neskôr, počas výstupu na Vihorlat) aj funkčné prádlo šlo dolu a na sebe som mal len košeľu. Časom už aj tá zvlhla od môjho potu a príjemne chladila.

Prašné cesty

Opustil som Kyjovský prales, minul som pamätník venovaný partizánovi Ihnátovi Bielorusovi a vyšiel som na prašnú cestu.

Cesta vpravo viedla na lúku. Tak sa idem pozrieť, keď už som tu, nie? Väčšia lúka s krmelcom uprostred. Prišiel som, videl som a odišiel som (parafrázované lat.: Veni, vidi, vici). Keď som sa vracal, zbadal som úzky chodníček, doslova len priesek. Kam asi vedie?

Pamätník partizánovi Ihnátovi Bielorusovi, hrebeňovka Vihorlatu  Cestou som míňal väčšie aj menšie lúky, hrebeňovka Vihorlatu

Viedol na tú istú lúku, len skončil pri zastrčenom posede, na kraji lúky. Náprotivný okraj lúky bol lemovaný krovinami a hradbou vysokých bukov.

Zobral som si fľašu s vodou, ovsenú tyčinku a vyliezol som na posed. Bol zamknutý, ale časť bola prístupná a bola v tieni. Hore trocha pofukoval vietor, tak som si to užíval a mal som to aj s výhľadom.

Vrátil som sa späť na tú správnu cestu, ktorá bola veľmi prašná. Už dlho nepršalo a mechanizmy, ktoré po ceste chodili ju drobili až vznikol jemný prach, ktorý sa víril každým jedným krokom. Lepil sa mi na topánky a nielen tam.

Vrcholy, skaly a lúka pred Vihorlatom

Minul som asfaltku, ktorá tu končila alebo začínala. Záleží na uhle pohľadu. Vošiel som do lesa. Teplota sa citeľne znížila.

Prešiel som Rozdielňu (785 m) a pokračoval cez Malý Peňažník (738 m). Tu sa začínal zaujímavý úsek plný skalných útvarov. Vodorovne uložené vrstvy skamenelých hornín mi tvorili krásnu kulisu. Prechádzal som južným úpätím týchto skál, ktoré mali výšku max. tak do 10 m.

Prašná cesta smerujúca k Vihorlatu, hrebeňovka Vihorlatu  Priesek v omladine viedol k posedu na kraji lúky, hrebeňovka Vihorlatu  Lesný chodník, hrebeňovka Vihorlatu

Netešil ma len fakt, že som výrazne klesal. Kým som bol v lese, bol som v takom zvláštnom chodeckom rozpoložení. Teplo ma dosť gniavilo, mal som za sebou už kus cesty. Chodilo sa mi vcelku v pohode, ale bolo to také všelijaké.

Miestami som v priesekoch zazrel vysoké kopce, ktoré boli relatívne vzdialené, tak som sa nimi pokochal a dúfal som, že ich dnes nebudem musieť zdolať (HA-HA-HA). Vyšiel som na ďalšiu lúku a zarazil som sa.

Predo mnou vysoký kopec a k nemu viedlo len a len stúpanie. Už som tušil, že to bude Vihorlat (1 075 m), najvyšší vrch celého pohoria.

Kopce v diaľke, hrebeňovka Vihorlatu  Skalné mestečko, hrebeňovka Vihorlatu

Ten pohľad ma dorazil. Zrazu som bol taký unavenýZložil som sa rovno na kraji lúky, v tieni stromov. Bola jedna hodina poobede, teda najvyšší čas na obed. Vybral som si žemle a pustil som sa do nich. Hneď pri mne v tráve som zbadal dve lesné jahody, ktoré som mal ako dezert za improvizovaným obedom.

Cesta k vrcholu Vihorlat

Po 50 minútach som sa už musel rozhýbať, aj keď sa mi ani za máčny‑mak nechcelo. Kým som ešte šiel po lúke, tak to bolo super. O chvíľu som však vošiel do lesa a začalo sa stúpanie. Čakalo ma približne 400 výškových metrov k vrcholu.

Zaujímavé skaly mi spríjemnili cestu, hrebeňovka Vihorlatu  Tento pohľad ma úplne odrovnal, hrebeňovka Vihorlatu

Asi v polovičke stúpania som si urobil menší odpočinok, kde som si dal dole funkčné prádlo a na sebe som si nechal len košeľu. Aj jeden, aj druhý kus oblečenia bol vlhký a to píšem s veľkou rezervou.

S vodou som nešetril, veď som vedel, že pri Poľane pod Vihorlatom voda bude. To, čo som vypil, vďaka námahe a teplu, som zo seba znova vypotil. Vypotená soľ mi začala vytvárať na košeli maskovanie.

Cestou hore ma minulo pár kusov vysokej. Veľkým oblúkom ma obišli. O niečo menším ma minuli dvaja cyklisti, ktorí schádzali z Vihorlatu.

Odpočinok v strede stúpania k vrchu Vihorlat (1076 m), hrebeňovka Vihorlatu  Začína prudké stúpanie, hrebeňovka Vihorlatu  Vrchol pohoria Vihorlat, vrch Vihorlat, 1 076 m, hrebeňovka Vihorlatu

Vihorlat

Búrkové mračná, hrebeňovka VihorlatuLes sa začínal meniť. Chodník začínal byť čoraz prudší a zmenil sa na cestičku v skalách. Objavili sa černice. Veľa černíc! Padli mi vhod. Ani som sa nenazdal a už som videl vrcholový obelisk.

O 15:33 h. som dosiahol vrchol Vihorlatu (1 076 m). Batoh som dal dole z pliec, kochal som sa výhľadom. Bolo celkom sparno a nedovidel som veľmi ďaleko. Vedel som rozoznať východný okraj Zemplínskej šíravy a obce v podhorí.

Hrebeň, za ktorým je Poľana pod Vihorlatom, hrebeňovka VihorlatuPri ideálnej viditeľnosti, ktorá sa vyskytuje raz, možno dvakrát za život človeka, je možné dovidieť až do Rumunska.

Pri veľmi dobrej viditeľnosti je možné zazrieť štíty Vysokých Tatier (148 km), ba aj Kráľovu hoľu (145 km).

Videl som aj mraky, ktoré vytvárali mohutné búrkové systémy. Hromy a blesky ma veľmi netešili, ale aj to patrí k pobytu v prírode. Búrkové mračná boli ešte véééééľmi ďaleko.

Už ma čakal len kúštik cesty k Poľane pod Vihorlatom. Černice ma osviežili a po odpočinku na vrchole Vihorlatu som vyrazil celkom svižným krokom po úzkom nezalesnenom hrebeni.

Na Poľanu pod Vihorlatom som aj došiel, ale… Á, to až nabudúce.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Hrebeňom Vihorlatu, hrebeňovka Vihorlatu

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť