Túra po Slovenskom raji, Zejmarská roklina

Trasa: Dedinky – Zejmarská roklina – Geravy – Pod Suchým vrchom – Krvák – Zajfy – Stratenská píla – Dedinky

Trvanie: 13. júla 2013
Prítomný: Bianca a ja

Celý predchádzajúci víkend (05. - 07. 07. 2013) prevládali na Slovensku horúčavy, tak som sa rozhodol, že nasledujúci víkend strávime v Dedinkách v Slovenskom raji. Trocha sa schladíme pri prechádzaní strmých roklín Slovenského raja, kde vodopády fungujú ako prírodné klimatizácie.

    

Dedinky

Obec Dedinky (796 m. n. m) sa nachádza v Slovenskom rudohorí, v západnej časti Volovských vrchov, na juhovýchodnom okraji Slovenského raja v doline Hnilca pod južnými svahmi planiny Geravy.

Prvá písomná zmienka o obci Štefanovce je z roku 1380. Do roku 1638 bola obec vo vlastníctve spišských Thurzovcov. Od tohto roku sa vlastníkom Štefanoviec stáva rod Cákyovcov. V polovici 18. storočia došlo k rozdeleniu majetku rodu Cákyovcov medzi bratov Štefana a Imricha. Obec tak bola rozdelená na dve časti. Obidve obce Štefanovce aj Imrichovce boli pôvodne banské osady, ktorých obyvatelia spracovávali medené a železné rudy z okolia.

Obec Dedinky vznikla v roku 1933, kedy sa zlúčili obce Imrichovce a Štefanovce. Z dôvodu výstavby vodnej nádrže Palcmanská maša bola obec Dobšinská maša zatopená a nanovo vybudovaná na južnom brehu vodnej nádrže. V roku 1960 ju pričlenili k obci Dedinky, napriek tomu, že do tohto roku bola pôvodne osadou mesta Dobšiná.

Pri Dedinkách je priehrada Palcmanská maša, ktorá je charakteristická najstudenejšou vodou spomedzi všetkých priehrad a jazier, ktoré sú využívané na rekreačné účely na území Slovenska. (Zdroj: web a informačný panel v obci Dedinky)

Počasie malo byť podobne slnečné ako predchádzajúci víkend. V utorok sa však ráz počasia menil a predpovede sa korigovali z jasného slnečného na zamračené s občasnými prehánkami. Aspoň nebude tak horúco...

Ubytovali sme sa v piatok na chate nad hotelom Priehrada. Chata neoplývala luxusom, no postačovala. Piatok sme strávili spoznávaním okolia. Vychystali sme sa na prechádzku a práve začalo mierne kropiť. Mne a Biance to problém nerobilo, zobrali sme si bundy, ktoré by mali vydržať aj poriadny lejak. Janka (manželka) ostala na chate. My sme sa vybrali k priehrade, cestou dážď ustal, čo nás potešilo a mrzelo, že Mamka nebola s nami.

Požičali sme si vodný bicykel, ktorý vyzeral ako delfín (za 8,50 €/hodina) a preháňali sme sa po priehrade. Prešli sme popod dva železničné mosty a ocitli sme sa až pri Stratenskej píle, čo nám trvalo okolo 20 minút. Po tade som šľapal ja a Bianca mi pomáhala.

Odtiaľto šľapala len Bianca a ja som jej ani nepomáhal. Ja som si len vegetil, nohy vyložené a kochal som sa prírodou. Až mi bolo nepríjemné, že nechávam dcéru, toľko šľapať, no jednoducho chcela šľapať a nechcela, aby som jej pomáhal. Pomyslel som si: Keď chceš, šľap do tých pedálov, aspoň večer skôr zalomíš... To som si myslel, no nepotvrdilo sa to. Ako zvyčajne... 

Keď sme vyčerpali našich 60 minút vrátili sme sa späť na chatu. Vybrali sme sa už spoločne, teda všetci traja, k vodnej nádrže, pri železničnej stanici. Na tejto stanici zastavuje aj rýchlik Horehronec, ktorý tadiaľ prechádza. Stanica bola uzamknutá a v zlom stave. Na špinavom skle čakárne bol nalepený cestovný poriadok. A čo bolo ďalej za rohom? To radšej nebudem ani opisovať…

Objavili sme lesné jahody, ktoré nám chutili a Bianca z nich bola nadšená. Cestou späť sme sa zastavili v reštaurácii, ktorá bola štýlovo zariadená. Tu sme si chceli doplniť len tekutiny.

Každý z nás si dal to svoje, ja kvasinkové pivo, Janka pivo 10^o a Bianca colu, ktorú nepijeme až tak bežne. Dôvodom je hlavne vplyv sladených nápojov (a rýchleho občerstvenia) na telesnú konštitúciu človeka. Stačí sa pozrieť na priemerného Američana a hneď je všetko jasné.

Ja s Biancou som sedel na jednej strane stola a mamka Janka na druhej strane - oproti nám. Bianca na to šla diplomaticky.

Najprv sa spýtala: Sme „akože“ na dovolenke?

Keď som prikývol, tak mi pripomenula, že na dovolenke má dovolené piť aj colu. Priniesli nám aj jedálny lístok, ktorý takticky zodvihla a prstom ukázala na jednu položku. Vie, že mňa je jednoduchšie obmäkčiť ako mamu.

Tak si dala kuracie prsia narezané na pásiky a opečené na prírodno so zeleninovým šalátom a k tomu pečené zemiakové kolieska. Zemiakové kolieska neboli také ako v Kanade, teda chipsy a z väčšej časti som ich zjedol aj tak ja. Pivo bolo chutné, chladené a dobre padlo.

Zvečerievalo sa, tak sme sa vybrali späť na chatu. Predpokladalsom, že Bianca po osprchovaní zaľahne do postele a raz-dva zaspí. Môj predpoklad bol mylný! Pomaly som zaspával ja! Jednoducho deti to majú v sebe, stačí im 5 minút na dobitie bateriek a fungujú znova. O 22.00 h. som ju už naozaj vyhnal do postele, veď na druhý deň som naplánoval cca 14 kilometrový okruh južnou časťou Slovenského raja s odchodom o 09.00 h.

Na druhý deň po výdatných raňajkách, keď som zjedol aj to čo Bianca nechala, sme sa o 08.55 h. vybrali hore na kopec. Už po pár metroch Bianca začala: To musíme ísť do kopca? Je to ešte ďaleko? Kedy budeme hore? To stále pôjdeme takto?

Našťastie som vedel, že to je len začiatočná fáza, kým neprídu nejaké zaujímavosti, na ktoré narazíme cestou. Prešli sme kopec a dole pred nami sa črtali strechy obce Mlynky. Cestou sme minuli 3 ovečky, ktoré síce boli v ohrade, ale aspoň nás priviedli na iné myšlienky. Ešte som si spomenul, že som nezobral peniaze, veď načo? Jedlo aj pitie som mal vo vaku, rovnako ako aj náhradné oblečenie. Neplánoval som nič kupovať.

Potom som si spomenul, že v brašni od fotoaparátu mám odložené nejaké papierové bubáky, ktoré som včera večer zabudol vybrať. Neplánoval som ich rozmieňať. Brašňa bola, ako skoro všetko, na spodku batohu. Došli sme k ústiu Zejmarskej rokliny a tam dve mladé slečny vravia: Vyberáme vstupné do rokliny. Nepotešili ma, lebo brašňa od fotoaparátu bola, ako som už spomínal, na spodku batohu.

Je na spodku...

Väčšina vecí, ktoré odo mňa niekto chce je na spodku batoha.

• Nemáš otvárák na konzervy? Mám, ale je na spodku ruksaku...
• Máš baterku? Mám, ale je na spodku batoha...
• Nedáš mi trocha cukru? Dám, ale je na spodku batoha...
• Nože mi daj zápalky... Počkaj chvíľu, mám ich na spodku krosien...

Z toho mi vychádza, že najväčšia časť ruksaku, batohu, či iných nosidiel je jeho spodná časť. 

Kým som z batoha vybral brašňu, z neho bubáky a znova brašňu odložil, nestálo mi to za to vstupné vo výške 0,5 € pre Biancu a 1,5 € pre mňa, ktoré som zaplatil za vstup do rokliny.

    

Nie som veľmi nadšený takýmto poplatkom, aj keď ma dve eurá nezabijú. Riadne platím štátu dane a práve z daní by sa mali financovať aj také veci ako je údržba turistických chodníkov.

Zejmarská roklina

Je najkratšou roklinou v Slovenskom raji a sprístupnená bola členmi Horskej služby v roku 1963 pomocou technických zariadení. Patrí do najprísnejšieho stupňa ochrany prírody, teda do 5. stupňa, je národnou prírodnou rezerváciou. Rezerváciu tvoria zachovalé lesné spoločenstvá vápencových bučín, bukových jedlín a jaseňových javorín, v podraste ktorých sa vyskytujú vzácne druhy rastlín a živočíchov. V rezervácii sa nachádzajú dve výdatné vyvieračky, ktoré odvodňujú planinu Geravy do doliny Hnilca. Ako skoro všetky rokliny je aj táto jednosmerná a je priechodná len zdola hore. (Zdroj: Informačná tabuľa pri vstupe do rokliny)

    

Začali sme stúpať hore, postupne pribúdali reťaze, ktorých sme sa pridržiavali, neskôr sa objavili aj prvé menšie vodopády a rebríky. Pri vodopáde Kpt. Nálepku, ktorý má výšku 22,5 m, som urobil fotoprestávku. Tu nás dobehla skupina na čele s horským vodcom. Bol som až prekvapený, keď som zistil, že cestou zbieral odpadky (servítky, obaly od keksíkov, čokolád), ktorí iní tu za sebou zanechali. Nevidí sa to často. Pravdepodobne mieril aj so skupinou na Gačovskú skalu. 

Gačovská skala

Sprievodcovský chodník „Cez Gačovskú skalu“ bol vytvorený z iniciatívy asociácie horských sprievodcov Národný park Slovenský raj, obce Dedinky, turistického oddielu Geravy Dedinky a TJ Lokomotíva CHZ Dedinky. Chodník začína v obci Dedinky, je obojsmerný a spája obec Dedinky s planinou Geravy cez Gačovskú skalu a má dĺžku okolo 6 km s prevýšením 318 m. Trasa sa musí absolvovať len s horským vodcom. (Zdroj: Informačný panel v obci Dedinky)

Pri fotoprestávke nás dobehli a predbehli viacerí, čo sa Biance nepáčilo, preto už chcela ísť. Trocha som ju ukecal, tým, že som jej ponúkol croisant, do ktorého sa s vervou pustila. Potom prišli ďalší a ďalší. Chcem, nechcem musel som zbaliť svoje fidlikátka a šli sme vyššie.

Rebríky sa predlžovali a stúpačky pribúdali. Až kým sme nedošli k prameňu potoka, ktorý vytvoril Zejmarskú roklinu. Napili sme sa zo Zejmarskej studne, tak sa totiž volá vyvieračka skoro na vrchole rokliny. Odtiaľto sú Geravy len na skok. Cesta hore Zejmarskou roklinou, aj s prestávkami, nám trvala 1 hodinu a 17 minút. Čulý ruch v okolí koncovej budovy sedačkovej lanovky dáva tušiť, že sedačková lanovka naozaj funguje. Bol to však veľký omyl! Sedačková lanovka z technických príčin nepremáva.

Geravy

Náhorná planina v južnej časti Slovenského raja sa nachádza v nadmorskej výške od 1000 do 1100 m. Je tvorená väčšími, či menšími hájmi a lúkami. Zo severnej strany je planina zalesnená svahmi dolín Do Klauzov a Na Glacoch, ktoré tvoria zbernicu pre vody Bieleho potoka. V tejto časti je menší lyžiarsky vlek, ale svah je vhodný skôr pre začiatočníkov. Na južnom konci planina zrázmi strmo klesá do údolia Hnilca. Sedačková lanovka na Geravy nepremáva z technických príčin. Prevádzka lanovky bola zrušená a nepremáva od roku 2010. (zdroj)

Vyšli sme na Geravy. Bufet fungoval. Poradil som zahraničným (maďarským) turistom nejaké nenáročné trasy pre dôchodcov v Slovenskom raji. Kým som im vysvetľoval jednotlivé trasy, Bianca sa popasovala s väčšou polovicou celozrnného rožka, ktorý som pripravil na cestu. Rožok má dĺžku okolo 25 cm a dokáže dostatočne zasýtiť. Prezliekol som sa do suchého oblečenia, Bianca objavila domáce zvieratá vo vzdialenejšom kúte lúky a vybrala sa za nimi. Ja som sa doobliekal a šiel som za ňou. Trávou kŕmila kozy, prasatá sa váľali v bahne a kone prežúvali seno, ktoré mali pripravené. Vybrali sme sa po červenej značke smerom k Suchému vrchu. Cesta viedla po Glackej ceste.

N

Glacká cesta

Vedie severo-južným smerom po západnej časti Slovenského raja. Samotná cesta spájala región Spiša a Gemera. Vývoj tohto regiónu bol silno ovplyvnený baníctvom a hutníctvom, ktorým sa zaoberali obyvatelia v Hornádskej kotline aj v Hnileckej doline. Rozvoj ťažby rúd nastal hlavne v 14. storočí, s čím súvisela aj ťažba dreva, ktorá sa využívala na prípravu dreveného uhlia, ktoré bolo hlavným zdrojom energie pre spracovanie rúd. V lokalite Hrabušice, boli ešte v roku 1838 tri funkčné hámre, ktoré spolu s vysokou pecou postavili Czakyovci. (zdroj)  Práve na prevoz rúd, uhlia a iného tovaru slúžila Glacká cesta, ktorá spájala tieto regióny Slovenska.

    

Kraj Glackej cesty skrášľovali veľké listy lopúchov, ktoré zakrývali Biancu, ak si čupla (vidno len časť šiltovky). Sem tam sme zazreli aj červeno sfarbené plody lesných jahôd. Našli sme ich len pár, a to doslova. Napriek svojej veľkosti koncentrujú v sebe chuť a sladkosť, ktorú nie je možné ani opísať.

Glackú cestu sme opustili za Suchým vrchom, kde sme začali klesať k hríbiku s označením Pod Suchým vrchom. Tu bola križovatka turistických ciest červenej a zelenej. Zelená smerovala do Malého zajfu a červená bola tá naša.

 

  

Glacká cesta nás viedla k vyústeniu Róthovej rokliny. Cesta bola zaujímavá. Úzka cesta prechádzala príkrym východným svahom dolín Do Klauzov a Na Glacoch. Svah mal solídny sklon, miestami nám cestu pretínali aj drobné prekážky, ktoré mali pri veľkej predstavivosti aj strašidelný nádych.

Po hodine a pol sme sa dostali k ústiu Róthovej rokliny, ktorá bola pomenovaná po profesorovi Róthovi, jednom z priekopníkov turistiky v Slovenskom raji.

Odtiaľto už naše stopy smerovali k Červeňáku – Krváku, ktorý je minimálne v mojich spomienkach, zapísaný veľmi hlboko.

Vodu som nabral na mieste, kde chodník križoval potok. Biancu som vyslal na objavovanie zákutí prírody. Vedel som, že smerom k Róthovej rokline je most tvorený kmeňmi stromov. Šla sama a dokonca rada. Vyzbrojila sa aj fotoaparátom, ktorým spravila pár, aj záberov mosta.

Cestou sme opäť obdivovali množstvo krásnych kvetín a lopúchov, ktoré svojimi veľkými listami pokryli celé údolie. Stredom údolia preteká potok, ktorý sa vlieva do potoka Sokol, ktorý vytvoril Róthovu roklinu a samotnú dolinu Veľký Sokol.

Na kraji tohto údolia sa dali nájsť aj ďalšie vlhkomilné rastliny  ako je napr. Mäta pieporná. Z mäty sa dá uvariť fantastický smäd hasiaci čaj s mentolovou príchuťou.

Červeňák – Krvák

Podrobnosti o zrube je možné sa dočítať v časopise Severka str. 16-19, ktorý vydáva Trampské združenie Severka.

Došli sme na Červeňák alias Krvák, ktorý bol v takom istom zúboženom stave ako v októbri 2012, keď som tu bol naposledy. Tu sme si urobili na variči instantnú polievku s cestovinou, ktorú zjedla Bianca, ja som si dal celozrný rožok, trocha sme si odpočinuli.

  

Naša cesta pokračovala z lokality Juhásová smerom ku Košarisku. Cesta v spodnej časti viedla údolím potoka, ktorý bol po nedávnych dažďoch bohatý na vodu a vyústil v Zajfoch. Široká dolina s potokom uprostred, vyúsťuje pri križovatke ciest. Jedna z ciest vedie k Havranej skale nad Stratenou a druhá do Stratenskej píly. Cesta bola asfaltová, „skvelá“ na chôdzu.

  

Ešte včera som spomínal, že, ak by Biance niečo bolo, tak by som ju zobral aj do krku a niesol by som ju tak. Samozrejme tu si na to spomenula a dožadovala sa nosenia. Túto jej požiadavku som rázne zamietol, s odôvodnením, že pokiaľ nevidím krv, tak žiadne nosenie nebude.

Odpadky

Existuje malé percento ľudí, ktorí môžu za sebou nechať nejaký neporiadok nevedomky, teda tak, že doslova ten papier stratia a nechajú v lese. Väčšie percento je však takých, ktorí v lese odpadky nechajú náročky! Zje 100 g čokoládu a obal, ktorý váži maximálne 5 gramov zahodí do lesa. Nepochopiteľné! Veď sa to raz ľudstvu vráti, len sa všetci tvárime, že nás sa to netýka. Ale týka! Možno nie hneď a nie nás. Raz sa však naši potomkovia budú brodiť v odpadkoch a riešiť problém znečistenia životného prostredia, ktoré už bude také vypuklé, že ho nebudú môcť ignorovať ako podaktorí z nás, teraz.

Asi v polovici cesty je horáreň, ktorá je obývaná „milou“ nevrlou pani, ktorú sme nevideli, no o to viac sme ju počuli. Kričala: „Nechajte tie kravy!“c Na lúke sa pásli dve mladé jalovice, na ktoré sme sa chceli ísť pozrieť. Nie vždy sa naskytne možnosť vidieť domáce zvieratá z blízka a to hlavne v meste. Nechceli sme im ani ublížiť, ani ukradnúť, no napriek tomu sme si vypočuli len krik.

  

Čakala nás posledná časť cesty cez Stratenskú pílu do Dediniek. Hneď na začiatku som počul ako cengajú zvonce, zvončeky, šuliare, spiežovce a klopáre. Predpokladal som, že to budú ovce, ktoré sa vybrali na pašu, abo do košiara.

Ja som sa občerstvil pri prameni a Bianca sa vybrala hladkať ovečky. Tie sa samozrejme hladkať nenechali a kľudne si vykračovali svojou cestou. My sme sa šli po svahu pod Gačovskou skalou.

  

Opäť sme otvorili tému nosenia, lebo Biancu už bolela aj noha a začala aj krívať. Napriek tomu s veľkou ľahkosťou a ďalekou predo mnou prekonala posledný šľapák s drevenými schodíkmi. Spoza listov už presvitala Palcmanská maša a zo zadnej strany záhrad sme vošli do Dediniek.

Asi po jednom kilometri sme došli na chatu. Ja s pocitom pekného dňa a následného zaslúženého odpočinku. Bianca s otázkou: A teraz čo budeme robiť? Ideme na jazero? Po prejdení Zejmarskej rokliny, krásnej prírody v Slovenskom raji a 14 km v nohách som si myslel, že bude aj Bianca odpočívať. Deťom stačí 5 minút na odpočinok a sú znova plné energie. Bianca je na tom rovnako.

Štatistka trasy
Prejdených: 14,1 km
Prevýšenie: 607 m
Klesanie: 605 m
Celú prejdenú trasu si môžeš pozrieť na linku, ktorý na vyžiadanie môžem zaslať.