Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Hore na hrebeň
Hore na hrebeň

Hore na hrebeň Mal som pár dní voľna, tak prečo to nevyužiť na menší tramp. Voľba padla na Volovské vrchy. Toto pohorie je pre mňa veľk [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Muránska planina v zime, Mrazi...
Muránska planina v zime, Mrazivá noc

Muránska planina v zime, Mrazivá noc Z Hudákovej som schádzal dole hustou ihličnatou mladinou. Moju cestu prekrí [ ... ]

Toto si chcem prečítať

V Temnom lese

Máj bol ťažký. Už bolo načase vypadnúť, niekam „von“. Čiastočne som si to vynahradil minulý víkend, keď som si vyrazil na bicykli. Tých 32 km bolo super, duša čiastočne odpočinula i pookriala. Niečo väčšie, vyššie a dlhšie by bolo lepšie.

Po týždni dažďov som sa rozhodol, že vyrazím. Bolo mi jedno, či bude pršať, či nie. Pravda je, že ak vyjde aj počasie, tak je zážitok o niečo lepší. Ale… Aj to je také relatívne.

Delňa v Zlatej Bani mala vody dosť  Bahnistá cesta smerom na hrebeň Slanských vrchov  Semanáč, ktorý má zabezpečiť budúcu generáciu stromov

Pekné počasie je super. Brodenie rozvodnených riečok, šmýkanie sa a padanie v blate má tiež niečo do seba. Nie, žeby som bol masochista, ale aj to má svoje čaro. Občas sa ľudia divia, ale aj dážď, mráz patrí k prírode.

Cesta na hrebeň

Tie tzv. približovacie úseky sa mi veľmi nepáčia. Najprv je potrebné sa dostať na miesto, kde začína les, lúka. To chvíľu trvá a dosť často to je do kopca. Tak podobne to je aj v Zlatej Bani, kde od konečnej zastávky autobusu je potrebné si vyšľapať krátky, asi polkilometrový úsek asfaltky a potom začína turistická značená cesta. V tomto prípade zelená, ktorá vedie hore a napája sa na červenú, ktorá vedie hrebeňom.

Cesta skončila, ďalej už len lesom, Slanské vrchy  Ďalší potôčik s dostatkom vody, Slanské vrchy

Zelenú poznám, pomaly aj spamäti a šiel som ju aj v noci. Tentoraz som sa rozhodol, že nepôjdem po štandardných cestách a spoznám niečo nové. Nové, nepoznané je často aj zaujímavé.

Okolo bane na zlato

Prešiel som bývalú baňu na zlato. Vykračoval som si starou panelovou cestou a už bolo načase si to reznúť doprava. Onedlho som naďabil na zvážnicu, ktorá viedla presne mojím smerom. Pravdu povediac, ani ja sám som poriadne nevedel, ktorý je ten môj smer. Potreboval som sa len dostať na hrebeň a bolo mi to jedno ako.

V lese

Stará zvážnica skončila niekde na hranici lúky a lesa. Vybral som si najschodnejšiu cestu lesom a znova som narazil na zvážnicu. Podľa informácií, ktoré som vyčítal z mapy som usúdil, že som veľmi na severe (a už dosť dlho Dlho na Severe) a preto som sa rozhodol zmeniť smer výstupu.

Výhľad do Dujavy, Slanské vrchy  Temný les, Slanské vrchy

Odbočil som na juh, prakticky som sa vracal. Keďže som nechcel stratiť výškové metre, tak som šiel po vrstevnici. Znova som narazil na cestu. Zišiel som o niečo nižšie, cesta sa zmenila na panelovú (aspoň niekedy bola panelová) a viedla ma na juh. Zdalo sa mi, že ide na juh až veľmi. Po počiatočnom klesaní sa držala vrstevnice. Toto mi nepasovalo do plánov vyjsť na hrebeň. Ešte chvíľu som po nej šiel, až sa som ostal stáť na svahu s perfektným výhľadom do doliny. A keby neboli mraky… (Keby nebolo keby, boli by sme v nebi. Slovenské príslovie.) To by bol výhľad!

No, nič otočil som sa, lebo táto cesta, nie je moja cesta. Vrátil som sa na miesto, kde som zazrel odbočku do lesa. Do Temného lesa! Už konečne viem, prečo sa táto lokalita nazýva Temný les. Náznaky niekdajšej zvážnice viedli hore a vyzeralo to, že výstup bude namáhavý. Aj bol. Šmýkalo sa, či už na listoch na tráve alebo v blate.

Nakoniec som vyšiel na červenú na hrebeni, asi v tom mieste, kam som sa aj chcel dostať. Na sever od Šimonky.

Šimonka

Na Šimonke (1 092 m n. m.), najvyššom vrchu Slanských vrchov, som už bol nespočetne krát. S kamarátmi, s rodinou, ba aj sám. Skoro vždy som vyšiel po žltej značke z Grimovho lazu (Lúka pod Šimonkou).

Skaly na masíve Šimonky, Slanské vrchy  Detailnejšie skaly na masíve Šimonky, Slanské vrchy

Raz dávno som s Johnnym vyšiel na Šimonku po severnom svahu. Tentoraz som si to chcel skúsiť od severo‑západu, po hranici Národnej prírodnej rezervácie Šimonka

Približoval som sa k masívu Šimonky, až som ju skoro prešiel. Znova som sa trocha vrátil, ale už som ukrajoval aj z výškových metrov, ktoré mi bolo potrebné zdolať pri výstupe.

Cesta výstupu viedla popri skalách na hranici NPR Šimonka. Už som videl veľkú žltú konzervu, plastovú aj sklenenú fľašu, tak som vedel, že na vrchole budem čoskoro. Svetla bolo čoraz viac a stromov čoraz menej. Ešte pár metrov a už som zbadal hríbik označujúci Šimonku.

Šimonka v mrakoch, Slanské vrchy  Grimov laz (Lúka pod Šimonkou), Slanské vrchy

Zo Šimonky je krásny výhľad najmä na západ a sever. Pri peknom počasí vidno aj Vysoké Tatry. Pri peknom počasí určite. Teraz však bolo zamračené, mraky sa lenivo prevaľovali cez vrchol. Teplota okolo 8° Celzia a ešte k tomu fúkal mierny vetrík, ktorý pocitovú teplotu ešte viac znižoval. Košeľu som mal mokrú od vody, ktorá popadala z listov kríkov a stromov a aj od potu. Teplo mi teda nebolo, preto som sa tu dlho nezdržiaval.

Snažil som sa urobiť aj zápis do vrcholovej knihy. Pero studené, zošit mierne navlhnutý. Niečo som napísal, urobil som pár fotografií mrakov okolo seba.

Studňa na Grimovom laze (Lúke pod Šimonkou)

Cesta z vrcholu Šimonky vedie najprv takým miernym klesaním, ktoré sa zmení na prudké klesanie asi v druhej tretine. Tu som stretol turistov, ktorí so mnou cestovali v autobuse. Nepoznali cestu, tak som im odporúčal, ešte v Zlatej bani, držať sa turistických značiek. Vraj si počkajú na vyjasnenie oblohy a nejaký ten výhľad. Dúfam, že mali dosť trpezlivosti a teplé oblečenie.

Vyšiel som na Grimovom laze a hneď mi do očí udrela stavba uprostred lúky. Prešiel som blatistú cestu a zistil som, že to je studňa. Ani nie studňa, lebo nebola v nej stojatá voda. Bola to tečúca voda.

Napodobenina nápisu "Grimov laz, Perún, 2016" na boku studne na Grimovom laze, Slanské vrchy

Priemer asi 1 meter, betónové skruže, pekný drevený vrch s kužeľovitou strieškou a klasickou kľukou. Vo vnútri vedro na reťazi. Voda čistá, osviežujúca. Na boku nápisGrimov laz, Perún, 2016

Studňa bola pre mňa novinkou. To som tu už naozaj tak dávno nebol? Roky letia závratným tempom. Skontroloval som ešte starý prameň, ktorý tiekol. Ak by som tu zostával, tak by som ho vyčistil, aby som mal čistú vodu.

Sedlo Obracaná studňa

Odtiaľto som sa dal k Obracanej studni. Cestou som minul senník, v ktorého okolí boli rozsypané cestoviny (špagety, vrtule a pod.) a ryža. Neďaleko priamy výhľad z domu na koloch. To sa až bojím nazvať posedom.

Klesal som do sedla a vody bolo všade neúrekom. Predchádzajúce týždňové dažde nasýtili vodou okolitú pôdu aj les. Teraz voda vytekala všade a najľahšie sa jej tieklo po koridoroch, či už prirodzených alebo umelých. Prírodné – rôzne strže, rokliny, dolinky. Umelé – vybudované lesné cesty, zvážnice a rigoly.

Výhľad na Makovicu povyše Obracnej studne, Slanské vrchy  Domček na stračej nôžke (posed), Slanské vrchy

V sedle ma potešila značka! K Lúke za Oblíkom to je LEN 1 hodina a 45 minút. Áno, akurát, ja som mal naplánovanú inú trasu, ktorá ma tiež zavedie k Lúke za Oblíkom, ale bude trvať o niečo dlhšie.

Cesta ku Krížnym cestám viedla severným úbočím Praporca a miestami poskytovala veľmi pekný výhľad na Oblík z južnej strany. Mraky boli nízko, bozkali sa s vrcholovou kupolou Oblíka.

Praporec

Praporec je vrch vysoký 961 m n. m. na východe až juhovýchode od Šimonky vo vzdialenosti približne 2 km vzdušnou čiarou (presne by tom malo byť 1 946 m). Cesta na vrchol nie je až taká náročná, vedie okolo veľmi pekných skalných útvarov.

Cesta na úpätí Praporca, Slanské vrchy  Výhľad na Oblík z cesty spod Praporca, Slanské vrchy

Musel som si dávať pozor, lebo bolo veľmi vlhko a šmýkalo sa. Prešiel som lesnú cestu, obišiel som prvú veľkú skalu a v miernej kotline za skalou na svahu boli napadané listy. Ideálne miesto na to, aby sa moje telo znenazdajky ocitlo na zemi. Našťastie sa to nestalo, či? Nie!

Na vrchol to netrvalo dlho. Za 15 minút som tam bol. Teplotanebola taká hrozná, mokrý som bol stále, ale už to nebol ten nepríjemný pocit ako na Šimonke. Urobil som pár záberov, zo skál a udrel si hlavu do konára. Našťastie neostali trvalé následky.

Skaly na cesta na Praporec, Slanské vrchy  Skaly na ceste na Praporec, Slanské vrchy  Skaly na ceste na Praporec, Slanské vrchy

Na stolci zo skál, ktorý vyzeral ako obetný, som si ľahol. Priniesol som obetu. Stratil som hlavu, ale našiel som ju, len som ju pri zostupe zabudol použiť! Presne v tej kotlinke za skalou (písal som o nej pred predchádzajúcom odseku) som sebou sekol o zem. Nič vážne sa nestalo. Mal som len zahumusený batoh (to doslova) a narazené pravé zápästie.

Skalné stolce na Praporci, Slanské vrchy  Obeta na Skalnom stolci na Praporci, Slanské vrchy  Skalný zráz na Praporci, Slanské vrchy

Praporec ma prekvapil. Najprv sa mi na neho nechcelo liezť. Vyliezol som a neľutujem. Pekné skaly, výhľady, strže. Naozaj. Odporúčam dať si trocha námahy a vyšľapať na Praporec.

Chata Javorová?

Zišiel som dole a mohol som ísť ďalej po zelenej a keby sa mi chcelo, tak sa trocha vrátiť a vyjsť na Ivanov vrch. Alebo…

Výhľad na Oblík od Praporca, Slanské vrchy  Chata Javorová, Slanské vrchy

Alebo si pozrieť chatu Javorová, ktorá mala byť len dákych 10 minút. Chata zvíťazila. Pekná chata s krytým ohniskom a sedením. V prípade núdze vie poskytnúť útočisko pred nepriaznivým počasím. Momentálne bolo 13° Celzia a nefúkalo.

Ivanov vrch

Vracal som sa po modrej značke a som sa rozhodol, že pôjdem iným smerom. Inou cestou. Ak všetko bude OK, tak sa na Ivanov vrch dostanem aj tak.

Z nevýraznej lesnej cesty som odbočil na ešte menej viditeľnú, skôr som ju len tušil ako videl. Okolo mňa samé skaly a medzi nimi úzka štrbina, ktorou sa vyliezť dalo. Pod nohami samé skaly. Niektoré boli dosť labilné. Po páde pod Praporcom som nemal v úmysle znova sebou seknúť a tobôž nie na/zo skaly.

Výhľad na masív Šimonky z Ivanovho vrchu, Slanské vrchy  Ja na Ivanovom vrchu, Slanské vrchy

Zabrali všetky štyri končatiny a vyšiel som na okraj skál. Zistil som, že som rovno na Ivanovom vrchu. Krásny výhľad na Šimonku, Oblík, Hermanovský hrebeň,  Konskú horu i na Čiernu horu.

Pohľad dole z Ivanovho vrchu, Slanské vrchy  Pohľad na Oblík z Ivanovho vrchu, Slanské vrchy

Odpočinul som si urobil pár celkom vydarených záberov. Boli dve hodiny popoludní, o slovo sa hlásil aj hlad, tak som si dal ovsenú tyčinku. Po oklamaní žalúdka som začal schádzať späť na zelenú značku.

Skaly na Ivanovom vrchu, Slanské vrchy  Pohľad pomedzi skaly z Ivanovho vrchu, Slanské vrchy  Pohľad na Oblík a skaly Ivanovho vrchu, Slanské vrchy

Chvíľu som ešte sledoval modrú značku, kým viedla popri skalách. Falošné skalné okná, stromy aj okolie boli pekné. Modrá značka niekam odbočila a už som ju nenašiel. Tmolil som sa dole k zelenej značke.

Príhoda cestou dole

Rozvodnený Hermanovský potok, nad Zajacovou chatou, Slanské vrchyUžil som si to! Naďabil som na ňu, rovno v lese. Sadli sme si. Široko-ďaleko nikto. Tak prečo to nevyužiť. Ja som sa na ňu zapozeral, dychčal som. Bola vlhká, po čase už začala celkom pekne čvachtať. Šmýkalo sa mi na nej. Nedal som si pozor a zospodu som vystriekol až... Triaška mi prebehla po celom tele!

Chceš vedieť, čo bolo? Čítaj ďalej. Pokračovanie bude!

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Lúka pod Oblíkom, Slanské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť