Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Z Telgártu do sedla Súľová
Na Prednú holicu s bicyklom, Volovské vrchy
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Rankovské skaly 2012
Rankovské skaly 2012

Rankovské skaly 2012 Rankovské skaly sa nachádzajú v Slanských vrchoch na jeho západnej strane nad obcou Rankovce, veď ako ináč? Rozhodnutie [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Konečne Voniaca
Konečne Voniaca

Muránska planina 2016, Konečne Voniaca Čert ho berasfaltku! Ešte 3 kilometre po asfaltke a už budem v sedle Burda. Ani som sa nenazdal a u [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Povesť o Slanskom hrade

Hrad Slanec podľa litografie zo začiatku 19. storočiaPán Slanského hradu bol rozmarný, zábavný a s každou žilkou po živote túžiaci človek. Oplýval bohatstvom a vedel toto bohatstvo využiť čo najmúdrejšie v prospech vlastného šťastia. Jeho život plynul nerušene a blažene dovtedy, kým raz v noci pri rojčivej zábave sa k nemu nenaklonil hradný pisár a zašepkal:
- Mocný pane, nebolo by iste od veci, keby si sa zo svojím bohatstvom a celým rojčivým životom podelil s nejakou krásnou a múdrou ženou. Myslím si, že vo dvojici by sa lepšie žilo…
– Ba čerta ty blázon starý, azda mam máš už za natoľko osprosteného, že by som si zavesil na krk babu? Priateľ, pamätaj si, že pán Slanského hradu má zo všetkého na svete najradšej svoju slobodu! Niet na svete veci, ktorú by viac miloval, – odpovedal hradný pán a zdalo sa, že už o veci nechce ani hovoriť.
– Hajrá, nože vína, vína! – vykríkol v bujnej nálade a zabával sa ďalej, ešte rojčivejšie ako predtým. No hradný pisár sa spokojne usmieval, bo bystrím okom spozoroval, že jeho slová mali účinok; jeho pán sa zavše zamyslel, čo predtým nikdy na ňom nespozoroval, hoci ho už roky poznal a bol zasvätený do všetkých jeho tajností.
Nemýlil sa, lebo hradný pán sa zanedlho k nemu naklonil a zašepkal mu tichúčko, akoby sa obával, že to niekto nepovolaný počul:
– A kto by to mal byť, tá nešťastná dievka?
– Klára Báthoryčka!
– Čóóó?
– Klára Báthoryčka?
– Áno, môj mocný pane!
– Veď je to nemožné, že by sa za mňa chcela vydať tá hrdá krásavica, do ktorej sú všetci naši veľmoži pobláznení!
– A veru, chcela by sa, - tvrdil hradný pisár.
– Keď sa veci tak majú, to vieš, neodťahoval by som sa ani ja!
Pisárova tvár sa stiahla do víťazoslávneho výrazu.
Jednako sa podarí jeho plán, zajasal v duchu.
Lošonczi – pán slaneckého hradu, o ktorom rozprávame – sa pobral na odpočinok. Všetci hľadeli na neho ako udivení, lebo nikto nebol navyknutý, že by tento bujný človek,, plný sily a života, pri podobných pijatikách pred ránom opustil rozjarenú spoločnosť dobrých priateľov.
Chápal to len hradný pisár, ale mlčal a len akosi zvláštne sa usmieval.
Lošonci vstal nezvyčajne zavčasu a hneď si dal zavolať svojho pisára. Zložili dlhý list, plný výlevov lásky.
„Chcem vám, drahá panna, ponúknuť svoju ruku pre spoločnú životnú päť a bol by som najšťastnejším človekom pod slncom, keby ste ju neodmietli....“
Takto sa končil list, s ktorým sa jeho najvernejší pobočník ponáhľal na susedný hrad. Lošonci netrpezlivo očakával správy zo susedného hradu, ktorého paňou bola krásna Klára Báthoryčka. Slnce práve zapadalo za hory, keď čele jeho pobočník zjavil na obzore.
Hradný pán si dal otvoriť bránu a utekal mu sám v ústrety.
– No, čo nového?
– Opýtal sa pobočníka, ktorého oči svietili radosťou.
– Všetko v poriadku! – bola odpoveď.
– Naozaj?
– Naozaj! – opakoval pobočník.
Lošonci ho od veľkej radosti div nezovrel do náručia.
– Nó a ako ti to povedala?
– Týmito slovami, – odpovedal pobočník: „Povedzte svojmu pánovi, že pre takých statných ľudí ako je Lošonci, sú brány môjho hradu vždy dokorán otvorené!“
– Veľkolepé, veľkolepé! - zvolal Lošonci a utekal na hrad, aby sa s dobrou novinou pochválil svojmu pisárovi, ktorému v prvom rade môže ďakovať za veľké šťastie.
– Vidíte, vidíte, nepovedal som Vám to hneď? - hovoril pisár a jeho zahmlený zrak sa zase akosi čudne usmieval. Šťastný Lošonci sa však v pisárových očiach nič nespozoroval; bol zaľúbený a zaľúbení ľudia sú obyčajne slepí.
– Dnes pôjdeme zavčasu spať! - povedal Lošonci a pobral sa do svojich komnát. – Dnes nie som pre nikoho doma. - obrátil sa a poznamenal z dverí a v očiach mal jasný svit ako nikdy.
Hradný pisár sa víťazoslávne usmial a mädlil si spokojne ruky.

Hrad Slanec. Rekonštruovaný pohľadVčasné ráno našlo Lošonciho na čele skvelého sprievodu na ceste do susedného hradu.
Bol oblečený do sviatočných, zlatom lemovaných a drahokamami vykladaných šiat.
Ale jeho srdce jasalo ešte slávnostnejšie.
Celou cestou sa chystal na privítanie, vymýšľal vzletné slová, s ktorými sa jej vrhne k nohám na poklonu.
Ale na všetky slová zabudol, keď prišiel do jej komnát a keď pocítil vo svojej dlani jej bielu malú rúčku.
Túto malú rúčku tisol k vrelým ústam a od priveľkého vzrušenia šeptal nezrozumiteľné slová.
Hradná panna sa usmievala a jej tvár prezradzovala, že vďačne prijíma tieto skoro detinské výbuchy lásky od silného, zdravého, krásneho a smelého bojovníka.
– Taký som blažený! - povedal konečne a díval sa na ňu ako zbožný človek na obraz Madony.
Pohladkala jeho kučeravé bujné vlasy a pritúlila sa k nemu. Potom sa rozlúčili ako snúbenci.
O nedlhý čas hradné komnaty Slanca sa ozývali rojčivým spevom a tancom, víno sa lialo potokmi. Lošonci slávil svadbu s krásnou Klárou.
Dni medových týždňov utekali a Lošonci začal pozorovať, že krásna a oddaná manželka sa zavše na dlhší čas zamýšľa a na jej čele badať vtedy.
– Čo ti je holúbok môj? - pýtal sa jej často, vinúc ju silne na hruď. – Prečo si zavše taká smutná, veď vieš, že mňa to bolí keď vidím, že môj holúbok trpí! Povedz mi to, kráľovná moja, dieťa zlaté!
– Ale nič, celkom nič, drahý, - odpovedala usilovala sa byť veselá.
– Neverím ti, neverím, ženuška moja zlatá, tebe niečo je, čo si predo mnou tajíš, niečo ti leží na srdci! - stále opakoval, ale krásna pani mlčala, alebo ho odbavila milými slovami a začala reč o inom.
Raz večer ju však videl v dôvernom rozhovore so svojím pisárom. A odvtedy začali rodiť v ňom všelijaké pochybnosti, ba vhupla mu i myšlienka, či mu azda, chráňboh, nie je jeho modla neverná.
– Ale nič ty hlupáčik, nič dôležitého, iba som mu vysvetľovala, ako má napísať list, ktorý chcem zajtra poslať svojej sestre, - vyhovárala sa Klára
– Naozaj?
– Ozaj, veď čo by som mohla mať s tvojím pisárom?
Silne s k nemu pritúlila a Lošonci na všetko zabudol.

Hrad Slanec. Podľa kresby z konca 19. storočiaPisár Anton sa medzitým čoraz záhadnejšie a záhadnejšie usmieval a zo dňa na deň bol veselší. Zdalo sa, akoby sa mu daril nejaký záhadný plán...
Hradná pani sa začala odťahovať od svojho manžela, stával sa jej nielen ľahostajný, ale pristihla sa pri hroznom pocite: začala ho nenávidieť, a to najmä odvtedy, čo kľačal pred ňou so slzami v očiach a prosil ju, aby ho milovala, lebo je nešťastný, lebo ho i sám život začína už omŕzať...
Videla v tom slabosť, a jej vedel imponovať len silný človek, nepoddajný a bojovný, ktorého nič nemohlo dohnať k slzám...
Raz, keď manžel bol kdesi preč, sedela vo svojej komnate zadumaná, rozmýšľajúc svojom podivnom živote. Bola si na čistom, že svojho manžela už nemiluje. Čo robiť? Čo robiť?
Odrazu sa na komnate otvorili tajné dvere a s rozpálenou tvárou vstúpil hradný pisár Anton. Bez slova podišiel k nej a sadol si vedľa na nízky stolík.
Hradná pani sa zľakla a vykríkla:
– Odíďte, niekto nás môže vidieť a viete i sám, aké strašné následky by to mohlo mať pre nás oboch.
– O to som sa už postaral, aby nás nikto nevidel! Dlhú chvíľu pozerali na seba mlčky.
– Milujem ťa! - povedal Anton po dlhej chvíli. – Vieš i sama, že ťa už dlho milujem, vieš predsa i to, že len preto si sa stala manželkou tohto slabocha, ktorý ťa už nemôže zaujímať, aby si mi bola nablízku. Prečo ma teda tak strašne mučíš? Bud moja, buď už konečne!
Hradná pani spravila odmietavý posunok.
– Teda nie? Teda márne sú moje prosby už dlhé roky? Nie, pýtam sa ťa ešte raz!
– Nie je možné, nie! - povedala tichým hlasom nepozerajúc na pisára, ktorého tvár blčala divým ohňom.
– Tak ber na vedomie, že zavraždím tvojho zbabelého manžela a potom uvidíme, či budeš moja a či nie! Vyzývavo pozrel na utrápenú manželku.
– Preboha, čo si to povedal?
– Ze zavraždím Lošonciho! - opakoval ťahavo, pokojným hlasom.
– Klára zbledla, striasla sa a v hlave sa jej rojilo tisíc myšlienok, hrozných, ťažkých. Ale po chvíli, keď si predstavila, pri sebe svojho manžela, ako ju objíma, opanovala ju úžasná prázdnota. Striaslo ju odporom. Nie, nemôže takto žiť, nech sa stane, čokoľvek, musí sa ho zbaviť. A keď zločinec pýtal kľúče od tajných dverí hradného pána, otvorila malú skrinku a podala mu ich. V tejto chvíli mala len predstavu, že nebude vidieť svojho manžela!
– Tak je to v poriadku! - povedal pisár a vyšiel.
Hradná pani pozerala pred seba apaticky. A potom dlho - veľmi dlho do neskorej noci nehybne sedela vo svojej komnate...
Pisár sa už neukázal.
Keď sa manžel vrátil, našiel ju uplakanú, bledú a utrápenú. Chcela ho upozorniť na nebezpečenstvo, ale nemala toľko sily a ani neverila, že by pisár hrozbu splnil.
A predsa sa tak stalo. Na druhý deň našli Lošonciho mŕtveho.
Hradná pani nevyšla ani teraz zo svojej komnaty. Zavrela sa na dva kľúče a nikoho k sebe nepripustila.
Na druhý deň prišiel na hrad Lošonciho bratanec.
– Otvor! - búchal na dvere hradnej panej.
Lošoncička polooblečená ležala na posteli.
Bola bledá, pod očami mala veľké kruhy.
– Otvor! — vykríkol ešte raz, ale dvere sa neotvárali.
– Nebude inej pomoci, len dvere vyvaliť, - povedal svojmu pobočníkovi a hneď sa oprel do nich.
Bol to priam obor, nuž dvere povolili.
– Prečo si neotvorila? - zlostne vykríkol a priblížil sa k jej posteli, na ktorej sedela pololežiačky.
Neodpovedala.
– Nože hovor!
Mlčala.
– A vieš, čo sa stalo?
– Počula som, - odpovedala, nedívajúc sa na vzrušeného bratanca.
– A ty nevieš viac povedať, keď ti muž leží pofŕkaný krvou a s preklatým srdcom? Ako sa to stalo? Kto to spravil?
– Neviem.
– A kto to má vedieť!? – vykríkol bratanec už celkom rozzúrený a chcel sa na ňu vrhnúť.
Ale ovládol sa.
Hľadel na ňu s nenávisťou. Ona si ho nevšímala, akoby ani nebola spozorovala, že je niekto v jej izbe. Pozerala pred seba strnulým zrakom, v ktorom bola prázdnota.
Lošonciho bratanec siahol do vrecka a vytiahol z neho malý kľúčik.
– Poznáš tento kľúč?
– Poznám.
– Ako viem, tento kľúčik mávala si zavretý v tejto skrinke. Ako sa stade dostal?
Hradná pani neodpovedala. Striasla sa na celom tele a teraz prvý raz pozrela na bratanca zavraždeného manžela dlhším pohľadom.
– Hovor, rozprávaj, ako sa dostal tento kľúč z tvojej komnaty! Azda ty...
Nedopovedal, lebo keď pozrel na krásnu, chorobne bledú ženu, videl, že zbledla ešte väčšmi a jej hlava klesla bezvládne na hodvábnu podušku.
Vtedy vošiel do komnaty jeden z hradných sluhov a hlásil, že pisár Anton akiste utiekol, lebo ho nikde nemôžu nájsť.
– Zločinec! — skríkla.
V jej hlave sa vyjasnilo.
– Vstaň! — povedal, a keď sa nehýbala, pristúpil k nej, chytil ju bez slova za ruku a zaviedol do manželovej spálne.
– Tu ostaneš až do smrti. Ber na vedomie, že si väzňom slaneckého hradu a nikto ťa nemá práva a ani nesmie pustiť. Rozumela si?
Hradná pani sklonila hlavu.
– Rozumela.
Ťažké dubové dvere sa za hradnou paňou zavreli na dve zámky.
Opanovali ju hrozné pocity a až teraz sa jej začali oči otvárať.
– Preboha! - vykríkla a vrhla sa na dvere. – Zavretá?!
Bolestne zastonala.
– Do smrti? Bože... !
Vrhla sa na posteľ, na ktorej bol zavraždený jej manžel. Skočila znova na rovné nohy a padla zasa ku dverám. Dvere boli silné a zavreté na dve zámky.
– Čo robiť?
Nebolo čo.
Dni pomaly plynuli, ešte pomalšie mesiace a roky.
Hrozný to bol život, a predsa v tejto izbe, kde sa noc po noc zjavoval zavraždený manžel, prežila celých trinásť rokov. Raz sa zjavil ako vavrínom korunovaný víťaz, inokedy so zakrvavenou dýkou v srdci, niekedy zasa zápasiaci s Antonom, ako ho Anton prevláda, ako ho vraždí, ako vrhá jeho zohavené telo k jej nohám. Ona sa k nemu nahne a chce zatlačiť jeho oči. Tieto oči sa otvoria a hľadia na ňu s výčitkou. Nie s nená­visťou, len s výčitkou. A bolestná výčitka bolí väčšmi ako hnev...
– Muž môj, manžel môj drahý! Bože, neopúšťaj mňa hriešnu! - volávala.
Noc po noc sa opakovali hrozné vidiny a krásna hradná pani celých trinásť rokov strávila medzi nimi...
Celých trinásť mučivých rokov.
Hoci na duchu úplne klesla, krása jej tela akoby zázrakom sa zachovala.

Hrad Slanec. Podľa kresby akademického maliara Antona DjuračkuPo trinástich rokoch nastal v jej ťažkom živote obrat.
Bratanec jej manžela, ktorý ju dal uväzniť a ktorý ju prísne strážil, padol do tureckého zajatia, kde o krátky čas podľahol svojmu zraneniu.
Jeho vdova, chcejúc po smrti milovaného manžela robiť milosrdné skutky, pobrala sa na slanecký hrad a vyslobodila krásnu Kláru z väzenia a vrátila jej všetky práva na hrad a na ostatný majetok.
Bledá tvár Lošoncičky sa podliala červeným nádychom, ešte vždy krásne oči zasvietili živším leskom, ale to už nebola bývalá pružná, bujná krásavica.
Chodila po hrade zadumaná a všetkého sa ľakala.
Zhromažďovala chudobných z celého okolia a rozdávala im štedro dary. Skutkami milosrdenstva chcela zahladiť svoju strašnú minulosť a utíšiť hlas svedomia, ktorý ju stále prenasledoval.
Ale nepodarilo sa jej to, hlas svedomia bol primocný; i vyhnala z hradu všetkých bedárov a povolala naň svojich dávnych známych a priateľov.
– Dnes budeme piť, piť a zabávať sa! - vykríkla, keď všetci boli v jedálni zhromaždení.
Víno sa lialo ako povodeň, spevy zuneli, hudba hrala a tancovali sa samopašné tance.
Hradná pani bola zo všetkých najveselšia, akoby jedným úderom chcela zabiť v sebe všetky hrozné spomienky na minulosť.
Zábava trvala do bieleho rána, a keď sa jej priatelia nad ránom rozišli, ostala s mladým šľachticom vo svojej spálni sama...
Objala ho a akoby si chcela nahradiť za jeden deň útrapy celých trinástich rokov, oddávala sa mu, škrípajúc zubami a boriac sa do neho celým telom . . .
A - to bol len začiatok.
Počnúc týmto dňom, okná slaneckého hradu noc po noc boli osvetlené až do rána, noc po noc zneli spevy, lialo sa víno a opitá hradná pani každé ráno viedla si do svojej vonnej spálne nového milenca...
Bolo popoludní, keď sedela po prehýrenej noci pri otvorenom obloku; slnce príjemne hrialo. Prišla komorná a hlásila, že sa na hrad zatúlal akýsi starý mních a chcel by sa s ňou rozprávať.
– Mních?
– Áno, mocná pani, a chce sa s vami rozprávať.
– Tak ho doveďte!
Mala veľmi utrápenú tvár, lebo ani najdivšie noci nevedeli odohnať myšlienky na manžela.
A práve rozmýšľala o tom, že už sa zriekne terajšieho svojho života a začne zasa žiť statočne. Bola odhodlaná, že sa dnes vyspovedá.
– Prichádza práve dobre! - pomyslela si na mnícha a vtom sa dvere otvorili.
Starý mních s dlhou bradou, šedivou, prihrbenej postavy, zastal vo dverách.
– Poďte bližšie, svätý otče! - posmeľovala ho hradná pani a pristúpila k nemu s pokorou v tvári.
Vtedy starý mních si siahol na tvár a prudkým pohybom strhol šedivú bradu.
Stál pred ňou hladko vyholený hradný pisár Anton.
Jeho oči horeli divým ohňom.
– Som tu, prišiel som si po svoje! - povedal a chcel ju objať.
Odskočila od neho a vykríkla:
– Vrah!
– Teda tak? Vrah? A pre koho som vraždil, či nie pre teba? A pre koho trpím dlhé roky, či nie pre teba? A pre koho som sa stal vyvrheľom, či nie pre teba? Hradná pani mlčala, sklopila oči. Jej hlava odkväcla na prsia.
– Nože povedz, pre koho som vrahom? — zaškrípal jedovato zubami.
Mlčala a nehýbala sa.
– No čo? Nevieš hovoriť?
– Odíďte! Odíďte! Prosím! Dajte mi pokoj!
– Teraz ti mám dať pokoj! Teraz, keď som najnešťastnejším človekom na svete? Teraz? Teraz? Vieš ty, koľko som trpel?
– I ja som pykala za svoje hriechy a strašne som trpela; neobnovujte moje rany!
– Neobnovujem, len hovorím, že dnes musíš byť moja, musíš!
– Nebudem, za nič nebudem!
Priblížil sa k nej celkom.
Cítila jeho horúci dych na svojej tvári a zatriasla sa.
– Bojím sa vás!
– Chachacha... Bojíš sa, a vtedy si sa nebála, keď si mi dala kľúč od manželovej spálne?!
– Odíďte!
– To bolo tvoje posledné slovo?
– Áno!
– Teda vedz, ak sa budeš vzpierať, zajtra povandruješ za svojím manželom!
Pozrela na neho zdesená. Oči mu horeli divo a odhodlane. Klára sa zatackala a keby ju nebol pod-chytil, bola by spadla. Po chvíli povedala ticho:
– Tak ma teda čakaj dnes v noci pri jazere, prídem za tebou.
– Teda predsa! Po trinástich rokoch!
V jeho očiach sa zjavil akýsi smútok, ale myšlienka na stretnutie ho zanedlho premohla.
– Predsa!
Priblížil sa k nej a chcel ju objať.
– V noci, v noci, - povedala a odsotila ho.
Vrah si dal bradu na planúcu tvár, zhrbil sa. Vyšiel. Klára sa odvrátila a keď posledné kroky dozneli na dlhej chodbe, hodila sa na odostlanú posteľ.
V jej duši sa rozvírila hrozná búrka.
Plakala bolestne a usedavo...

Jasná noc. Tisíce hviezd plávajú po oblohe, tisíce hviezd sa túlia sťa kŕdeľ oviec pred búrkou k pastierovi, k jasavému mesiacu.
Les šumí.
Mních sedí pod košatým bukom.
Mysľou mu letí sto predstáv.
Vidí ju pri sebe. Tisne ju na prsia, bozkáva jej pery, po ktorých horí už pätnásť rokov ohňom zbesilých náruživostí...
Vidí jej biele telo. Okrúhle prsia.
Zahrmelo.
Zablyslo sa a tajomným leskom ožiarilo tichú hladinu jazera.
Vyskočil.
– Veď by už tu mala byť! Kde je?
Obzrel sa.
Všade ticho, hlboké a desivé ticho.
Len obloha sa akosi zlovestne chmúri.
Nad jazerom je predzvesť búrky. Jazero sa začína vlniť. Zelené vlny sa prehadzujú jedna ponad druhú. Vrah chodí netrpezlivo od stromu k stromu. Pozerá do rozvlneného jazera.

– Ale to je nemožné, to je vylúčené! - utešoval sám seba.
– Príde, príde! - kričali jeho napäté nervy.
– Príde! - šumel okolo neho les a spievalo jazero.
A krásna Klára prišla.
– Predsa si prišla. Už som sa obával, že neprídeš!
Stála meravo. Hľadela na neho akýmsi beznádejným pohľadom.
– Buď moja! Buď moja! - vykríkol náruživým hlasom a zovrel ju do náručia.
Mlčala a nebránila sa jeho horúcim objatiam. Ani ich necítila. Bola strnulá a zúfalá...
– Sadnime si, sadnime si! - povedal a ťahal krásnu paniu na zelenú trávu pod košatý buk.
Vtedy sa zablyslo a hrom znova zarachotil.
Jazero sa zvírilo a začalo divo šumieť.
Vlny sa valili jedna ponad druhú a hnali sa na breh.
– Buď moja, buď moja, – sadni si už, sadni si! - žobral vrah.
Ale hradná pani stála nehybne. Hľadela na peniace sa jazero.
Odrazu pozrela akosi nechápavo na vraha svojho manžela. Zastrela si rukami oči. Nahla sa, rukami zašmátrala pred sebou, akoby niečo hľadala, znovu po­zrela na pisára a pustila sa do Šialeného behu...
– Lošonci! Lošonci! - kričala, až sa hora triasla. A keď sa obzrela, uvidela Antona bežať za sebou.
– Lošonci! — týmto slovom sa ozvali lesy, toto slovo prehlušilo divé hromobitie.
Jej myseľ sa zatemnila. V náhlom nervovom záchvate sa pred ňou zjavil jej nebohý manžel v takej podobe, že sa jej zdalo, akoby hrozil zakrvavenou rukou.
– Lošonci!
– Klára!
Hromy divo bili a jazero sa vzpínalo ako pošibaný divý tátoš...
A keď došla na kraj jazera, ešte hrozivejšie zakričala a vrhla sa do peniacich vĺn.
Nad ňou vyšpľachla vysoká vlna a zasa zapadla. Pochovala ju naveky.
– Klára, Klára! - zareval Anton na brehu jazera.
Nepočula už jeho zúfalé volanie.
Nastalo ticho.
Anton počul len hlas vlastného svedomia.
– Vrah, vrah, dvojnásobný vrah!
Utekal do lesa. Letí... nič nevidí, nepočuje... Odrazu sa ožiari celý les, zarachotí hrom a Anton mŕtvy klesá na trávu.... Potom zasa ticho.
Búrka pomaly prestávala.
Ráno našli pastieri jeho zuhoľnatené telo a pochovali ho do jarku pri cintoríne.
Nikto ho neoplakával.
Ráno sa slnce zasa usmievalo ako inokedy. Po búrke ani slychu.
Slnce okúpalo svoju jasnú tvár v tichom jazere. Dlho sa doň pozeralo, akoby chcelo vyvolať mŕtvu krásavicu, akoby chcelo i ono počuť zúfalý hlas, ale Klára sa už neozvala...
Jazero mlčalo a dumalo v záplave slnečných lúčov...

Autor: Ľudovít Janota

Uverejnené v knihe od autora Ľudovít Janota: Slovenské hrady, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Tatran.