Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Hore na hrebeň
Hore na hrebeň

Hore na hrebeň Mal som pár dní voľna, tak prečo to nevyužiť na menší tramp. Voľba padla na Volovské vrchy. Toto pohorie je pre mňa veľk [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúce časti:


Príkre zrázy Čiernej hory

Prechádzal som nádhernú, slnkom zaliatu Lúku pod Oblíkom. Cestu mi skrížil tvor, ktorý ma nenaháňal, ba ani strach som z neho nemal. Pekný urastený, tučnučký slimák (Slimák záhradný, lat.: Helix pomatia). Už sa mi slinky zbiehali. Predstavoval som si ho na tanieri, servírovaný s dobrou bešamelovou omáčkou.

Panoráma, Lúka pod Oblíkom, Slanské vrchy

Tajuplný muž

Našiel som dokonca aj chodník, ktorý ma mal zaviesť k útulni Demänovka/Kurín, kam som mal namierené. Na druhý pokus, ale našiel. Cestou som stretol motorkára, ktorý sa s vypnutým motorom spúšťal z kopca.

Odchádzam z Lúky pod Oblíkom, Slanské vrchy  Slimák záhradný

Trocha sme pokecali. Jemne ma upozornil na nezvyklé, tajomné miesto a kývnutím hlavy jednoznačne naznačil, že sa jedná o Oblík. A či viem aké rituály sa tu konali. Čo to o Oblíku som čítal. Aj o pohrebisku z veľmi dávnych dôb. Len pokyvoval hlavou a nič neprezradil. Tajomne a s výstrahou zdvihol ukazovák a dodal: „No len si daj pozor.

Čo som sa od neho vlastne dozvedel? Vysvetlenie, prečo ústi voda z prameňa do kopca a nie z kopca.

Stará chata sa nachádzala na západnej strane lúky, kde bol aj prameň. V nie tak ďalekej minulosti sa rozhodlo o presťahovaní chaty na východnú stranu, aby chata mala viac slnka. A vodu z prameňa viedli potrubím cez celú lúku, tak, aby vytekala už pri novej chate. Teda tam ako je ju vidno dnes.

Až počas nasledujúceho vandru som si uvedomil, že tomu naozaj tak je. A utvrdila ma v tom teplota vody. Ale zasa predbieham. Neskôr tu bude link na daný príbeh.

Útulňa Demänovka/Kurín

Obišiel som Kuriu horu a došiel som na lúku pri útulni Demänovka/Kurín. Na lúke posed a vzadu v kúte chajda, búda. Ako núdzový bivak poslúži bohato.

Chajda Demänovka/Kurín, Slanské vrchy  Rozbahnené pramenisko pod chajdou Demänovkou/Kurínom, Slanské vrchy

Šiel som pozrieť prameň, ktorý je vyznačený aj v mapách. Možno som prameň nenašiel, možno už stihol zarásť. Jediné čo som našiel bolo rozľahlé, bahnisté pramenisko.

Cestou–necestou k Chate pod Čiernou horou

Vrátil som sa späť k značke, ktorá pokračovala do sedla Červená mláka. Túto časť cesty som už šiel. Pravda, v opačnom smere. Nechcel som ju znova prechádzať. Moje kroky smerovali k Chate pod Čiernou horou, len trocha inou cestou, či skôr necestou.

Bystruška vráskavá, lat.: Carabus intricatus  Ako v ruskej rozprávke, Brezy, Slanské vrchy

Kuriu horu som obišiel veľkým oblúkom, vracal som sa späť k Lúke pod Oblíkom. Prešiel som 500 metrov, stratil som 60 výškových metrov a stočil som to prudko doprava. Skoro ma vyhodilo zo zákrutySkoro ma vyhodilo zo zákruty :-)

Stúpanie

Potiaľto to bolo dobré, zvážnica stúpala, klesala, ale mierne. V kútiku duše som tušil, že ak chcem dôjsť k Čiernej hore, tak raz budem musieť aj stúpať. Stúpanie začalo sprudka a znenazdajky.

Vyšiel som spoza ohybu cesty. Predo mnou sa objavilo dlhé, rovné, prudké stúpanie, ktoré som zdolal. Cesta sa trocha znormalizovala, aj keď stúpala stále. Na križovatke ciest, som sa musel rozhodnúť. Ísť ďalej mierne sa zvažujúcou cestou doprava. Alebo cestou vľavo, ktorá viedla do prudkého, čiastočne zarasteného svahu.

Chodník, bol ešte v poriadku, nestúpal, Slanské vrchy  Čierna hora je ešte vysoko nado mnou, Slanské vrchy  Ledva viditeľná prť lesnej zvery, Slanské vrchy

Celé moje telo kričalo: „Dole, dole, dole!“ Rozhodol som sa. Šiel som tou prudkou, zarastenou cestou. Veď sranda musí byť! Nie?

Stúpal som a cesta bola čím ďalej, tým viac zarastená, až sa úplne stratil aj náznak cesty. Kráčal som lesom, hľadal som cestičky lesnej zvery, aby som si aspoň o niečo uľahčil chôdzu kamenistým a príkrym Čiernej hory.

Zelená turistická značka

Vedel som, že, keď dodržím smer a stúpanie, tak by som mal pretnúť zelenú turistickú značku. Tú zelenú, po ktorej som šiel minule, keď som tu bol v máji. Otázka bola, len tá, kde ju pretnem? Pred chatou alebo už za chatou? Nebudem ťa napínať, preťal som ju pred chatou. Teda na trase od sedla Červená mláka po Chatu pod Čiernou horou.

Prešiel som jednu zákrutu, druhú a už som bol pri Chate na Čiernej hore.

Obedňajšia prestávka na Chate pod Čiernou horou

Prečo som sa silou mocou chcel dostať k chate pod Čiernou horou? Široko – ďaleko tu je jediné miesto, kde je voda a sedenie. To už je dostatočný dôvod na to, aby som sa sem šplhal a urobil si obedňajšiu prestávku práve tu.

Chata pod Čiernou horou, Slanské vrchy  Prístrešok pri Chate pod Čiernou horou, Slanské vrchy

Zložil som sa na stole, povyťahoval náčinie potrebné na uvarenie chutného obedu. No dobre, tak len obedu. Zalial som si polievku vriacou vodou a kým som ju chlípal, tak som si varil ryžu s klobásou. Najedol som sa do sýtosti.

Nabral som si dostatok vody, lebo noc som chcel stráviť niekde na Čiernej hore a tam už naozaj voda nie je. So sebou mám troj litrový vodný vak a jednu 0,75 litrovú príručnú fľašu. Obdive som naplnil do prasknutia. Batoh mi hneď oťažel skoro o 4 kilá.

Zrázy Čiernej hory

Hneď pri chate je cesta, ktorá vedie dosť do kopca. Toto bola tá cesta, ktorou som vykročil. Na Čiernu hrou som nechcel ísť po značených turistických cestách. Už som ich prešiel niekoľkokrát, v lete aj v zime.

Stúpal som prudko, zabočil som doprava, potom doľava, znova do kopca. Už som aj stratil prehľad, kde vlastne som. Staré zvážnice už boli výrazne zarastené.

Adamovo peklo

Konečne sa cesta umúdrila a už nestúpala. Podľa môjho odhadu som sa nachádzal o niečo nižšie pod červenou turistickou trasou, ktorá vedie hore hrebeňom Čiernej hory. Svahy neskutočne strmé a „relatívne“ široká zvážnicastratila veľmi veľa zo svojej širokosti.

Cesta hore k Adamovým peklom, Slanské vrchy  Príkre zrázy Čiernej hory, Slanské vrchy  Skala na zráze Čiernej hory, Slanské vrchy

Musel som obchádzať popadané stromy, predierať sa húštinou mladých, ale odolných stromov, ktoré mi ani za ten svet nechceli uhnúť z cesty.Nechceli uhnúť z cesty :-)

Zakopnutie v pekle

Zapozeral som sa dole svahom a zakopol som. Ľavou nohou som zavadil o konár, ktorý sa automaticky na druhej strane nadvihol, aby do nej skoro v tom istom momente vrazila moja pravá noha. Koncept bol úspešný! Moje telo sa zvalilo na zem. Ešte som sa stihol vytočiť na pravú stranu a dopadol som na rovnú plochu cestičky a nie doľava, smerom k zrázu. To už by bolo o niečom inom. Hádam by ma na tom prudkom a strmom zráze zastavil nejaký strom

Neskôr som zistil, že toto miesto sa volá Adamovo peklo. Naozaj predieranie sa týmto zrázom malo niečo do seba. Bolo to naozaj peklo!

Skaly a znova prudké zrázy

Vrátil som sa z pekla, lebo som zistil, že som dosť ďaleko na juhu a ja som sa potreboval dostať na sever a hore k hore, Čiernej hore. Cestu som už dávno stratil, tak som sa tmolil po prtiach lesnej zvery, ktoré sa dajú nájsť skoro všade.

Prechádzal som pásom skál a balvanov, ktoré som musel opatrne obchádzať. Prečo opatrne? Na tomto mieste by som si ani nemusel niečo zlomiť, stačilo by si „lenvytknúť členok a ostal by som tu trčať.

Jeleň sa kľudne pasie na hranici lesa a lúky, Slanské vrchy  V prieseku bolo mäkké ihličie, Slanské vrchy  Jeleň ma už zbadal na hranici lesa a lúky, Slanské vrchy

Náročnosť trasy mi však bohato vynahradila príroda, divoký terén, skaly a balvany. Niektoré sa na tých strmých zrázoch Čiernej hory držali doslova len zázrakom. Možno to je ako s ľadovcom. 10% z ľadovca je vidno a zvyšok je pod vodou. Aj s tými balvanmi to tak mohlo byť.

Ihličnatý les a jeleň

Konečne som prekonal skoro nepriechodné stráne Čiernej hory a došiel som do mladého ihličnatého lesa. V lese sa evidentne pracovalo. Početné prieseky, mi pomáhali v chôdzi a popadané ihličie tlmilo moje kroky.

Vyšiel som znova na taký priesek, pozriem vľavo a tam sa pasie jeleň. Asi tak 10 metrov odo mňa. Hneď šiel fotoaparát k oku a urobil som jednu snímku. Jeleň sa na mňa  cez konáre a lístie pozrel, urobil som druhú snímku a skočil. Viac snímkov som urobiťnestihol.

Hore na hrebeni

Prešiel som ešte pár desiatok metrov v ihličnatom páse a vyšiel som na lúku. Rozľahlé malinčie, nevýrazné cestičky. Stúpal som, čoraz vyššie. Spozornel som. Cestička a už tu bola červená turistická značka.

Oblík z úbočia Čiernej hory, Slanské vrchy  Šimonka z úbočia Čiernej hory, Slanské vrchy

Došiel som na hrebeň tesne pred odbočkou k východnému výhľadu z Čiernej hory. Tam som aj mal nemierené. Reku bude pekný výhľad a ráno si odfotografujem pekný východ slnka.

Východný výhľad zo skaly

Výhľad zo skaly mohol byť pekný pred 5 rokmi. Ihličnany v okolí mohli byť vtedy ešte omnoho nižšie. Teraz bol výhľad veľmi obmedzený. Nebol vôbec vhodný na nejaké fotografovanie krajiny v diaľke pred sebou.

Kde by som mohol odfotiť vychádzajúce slnko? Nakoniec som usúdil, že najlepšie miesto by mohlo byť z chodníka, kam som sa vyštveral.

Noc na Čiernej hore

Zašiel som si ešte pozrieť samotný vrchol Čiernej hory. Cestou som si popozrel skaly na západnej strane, ktoré sa mi páčili. Jasné, že batoh s maximálnym nákladom vody som vláčil zo sebou všade.

Prichádzam na Čiernu horu, Slanské vrchy  Nocľah v hamake s celtou na na Čiernej hore, Slanské vrchy

Zápis do vrcholovej knihy a mohol som sa vrátiť na hrebeň na juhovýchodnej strane. Hľadal som ideálne miesto na fotenie. Ideálne miesto neexistuje. Nikdy. Je len miesto, ktoré sa veľmi približuje ideálnemu.

Našiel som také a neďaleko som si našiel aj miesto vhodné na bivak. Natiahol som hamaku, nad seba celtu, uvaril si večeru a oddal som sa oddychu.

Hojdal som sa spolu s hamakou a čítal. Konečne som mal čas aj na to. Posledné lúče zapadajúceho slnka sa dotkli Oblíka a deň sa rozlúčil. Noc bola pokojná, trocha vetristá.

A čo som ti ešte neprezradil? Toto: Keď som sa vracal späť k odloženému batohu, pri Obrej nohe, tak som stratil krytku na objektív fotoaprátu. Už druhú, Jednu som stratil na Muráni a jednu tu, v Slanských vrchoch.

Už som sa tešil na ráno, na východ slnka a Oblík, ktorý by mal dominovať na fotografiách. Nesmel som zabúdať ani na to, že minule som nestihol prezrieť Vartáše.

Do úvahy som musel brať aj odchod autobusu zo Zlatej Bane. V nedeľu odchádza jeden skoro ráno, potom o 08.50 h. a tretí až poobede.

Ako to celé dopadlo? Sleduj stránku www.estefan.sk a dozvieš sa aj to.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Vartáši (Moai), Slanské vrchy.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť