Po stopách starých chájd

Udreli mrazy a môj čas bol tu. Slanské vrchy sa vynímali pod snehovým príkrovom. Ťahalo ma to von, do mrazu a zimy. Veľmi pekné slnečné počasie uplynulých dní to všetko ešte umocnilo.

  

Zbalil som svoje saky‑paky a už ma Stano viezol (Ďakujem Stano!) na Sigord. O 10.00 h. ukazoval teplomer v aute -10° C. Dobre to začína!

Výstup k Fricke

Stano ma vyložil a ostal som sám. V mraze. Dych sa mi zrážal pred ústami, sneh vŕzgal pod nohami, slnko svietilo, vietor ustal. Paráda!

  

V spomienkach na staré časy som vyšiel k Šťavici, ktorú som musel ochutnať. Voda bola železitá, taká akú som si pamätal.

V mysli som si predstavil cestu, ktorá ma čakala. Druhý prameň, dlhé mierne stúpanie, sklad dreva, prvá prudká zákruta vľavo, druhá vpravo, čistinka, prameň a pľac dole pod Frickou.

Pomaly som si ukrajoval z cesty hore a spomínal som. Á tu je Igorova skratka. Tu ma skoro trafilo poleno, ktoré vyletelo z lesa. Stará vŕtna súprava stála kedysi tu.

    

Snehu bolo dosť, no cesta bola prešľapaná, takže som nemusel použiť snežnice. Dorazil som pod Fricku.

Chata Fricka

Vyšľapal som posledný úsek a chata Fricka sa mi objavila v plnej nádhere. Prikrytá pod snehovou čapicou, zaliata v slnečných lúčoch. Slnko bolo zradné. V tieni poriadne prituhovalo. Skontroloval som Fricku, cez škáry som nazrel dovnútra. Chýbali piecky, holé steny, miestnosti bez vybavenia.

Za starých čias boli na Fricke dve piecky, postele, skrine, stôl, stoličky, poličky. Niektorí zvykli zabezpečiť aj určitý servis. Servis spojený s rozložením ohňa v pieckach. Pri odchode sme vždy nazbierali drevo, naštiepali štiepky, aby sme pomohli tomu, ktorý príde po nás.

  

Sem tam sme nechali aj nejaké nekaziace sa potraviny, sviečky, zápalky, zošit, perá, ceruzky. Odpadky sme samozrejme vždy po sebe odniesli dole a nielen po sebe. Dokonca sme mali nainštalovanú aj chladničku, kde sme dávali konzervy a sem-tam aj nejakú slaninku.

To však boli staré časy, ktoré sú nenávratne preč a zostávajú už len v spomienkach.

Smer Koľoroš

Staré názvy si už pamätá málo ľudí. Niekedy, na ceste od bývalého SOU Lesníckeho do Hanušovského sedla, stála pekná chata. Chata Koľoroš. Žiaľ ľahla popolom.

  

Chodník, už nebol vyšľapaný chodcami. Zato sa pekne hadili stopy bežiek. Ja, veľký optimista som vošiel do snehu, veď prejdem. Prd makový! Zabáral som sa do snehu, tak do polky stehien (das 80 cm).

Našiel som si pevnejšie miesto a na nohy šli snežnice. To už bola iná káva! Jasné, že som bežkárom nepošľapal stopu. To by ma určite prekliali. Pekne, vedľa bežkárskej stopy, som si vykračoval pomalými, dlhými krokmi.

Po čase som opustil lesnú cestu a zišiel som do lesa. Toto bolo to pravé orechové! Slnko pekne hrialo, aspoň kým som nebol v tieni. Musel som opatrne našľapovať, aby som sa nevykotil zo snežnicami. Vstávanie z hlbokého snehu je náročné.

    

Ležíš vyvalený v snehu a chceš si rukami pomôcť. Oprieš sa rukami o sneh, v domnení, že ťa udrží a ruka ti vojde do snehu až po ramená. Sneh nie je pevná opora!

Vlčí dol

Prechádzal som okolo skál, prekračoval som potôčiky, ktoré som len tušil pod snehovým príkrovom. Už som vyzeral Vlčí dol. Zapozeral som sa a moje telo sa rozhodlo, že dodrží zákony gravitácie a seklo sebou do snehu. Odopnúť batoh, postaviť sa, pripnúť batoh.

  

Našiel som Vlčí dol a videl som pohromu. Strecha zalomená pod náporom snehu. Trocha som dúfal, že sa budem môcť zavesiť niekde dovnútra a stráviť tu noc. Nebolo to možné.

Do Hanušovského sedla

 Slnko sa už pomaly skláňalo k obzoru, svojimi zlatistými lúčmi ešte osvetľovalo vrchné časti korún. Aj hlad sa už hlásil.

Až do Hanušovského sedla som sa dostať nechcel, veď tam bude fúkať. V sedle fúka skoro vždy. Cestou by mal byť starý nepoužívaný senník, tak uvidím.

Cesta bola strašná. Najprv som si myslel, že je vychodená ľuďmi, no čím ďalej, tým viac som sa utvrdzoval v tom, že to tak nie je.

Kto potom vyšľapal cestu? Predsa lesná zver. Zver je múdra, ak si má zvoliť jednoduchšiu cestu, tak si ju zvolí a nebude sa predierať lesom.

Najprv som skúsil bez snežníc, veď je sneh udupaný. Aj by ma udržal. Zver zanecháva malé a hlboké stopy. Veľmi zle sa šlo. Znova som si dal snežnice na nohy a už to bolo znesiteľnejšie.

Noc v starom senníku

Vyšiel som na čistinku a na konci, na ľavej strane, sa objavil starý senník. Okolie senníka nepoškvrnené. V snehu neboli žiadne stopy. No aspoň budem mať strechu nad hlavou. Už som vymeriaval vzdialenosť, či bude postačujúca pre zavesenie hamaky. Stačila.

Zase si nemysli, že to bola stavba, ktorá mala 4 steny. Mala len 2 steny a strechu, ale aj to stačilo.

Pripravil som si večeru, teda prevarenú vodu, ktorú som získaval zo snehu. Horúcim čajom som zapíjal už pomaly zmrznutý rožok.

Už bola tma a nikde ani živáčika. Zaľahol som do spacáku, reku zavolám domov, aby sa ukľudnili, že ešte žijem. Ani toto sa mi nepodarilo. Bol som mimo pokrytia signálu.

Minul som veľa paliva a času na získanie vody. Mohol som urobiť prieskum okolia, ale nechelo sa mi. To sa mi vypomstilo…

Čo sa mi vypomstilo? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.