Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Wander s Biancou v Slovenskom ...
Wander s Biancou v Slovenskom raji - Dolinou Bieleho potoka

Vander s Biancou v Slovenskom raji - Dolinou Bieleho potoka V polospánku sa niekde z pozadia predieral neprirodzený zvuk, ktorý mi vôbec nep [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Z Voniacej Martinovou dolinou
Z Voniacej Martinovou dolinou

Muránska planina 2016, Z Voniacej Martinovou dolinou Ležal som na lavici hodnú chvíľu. Nakoniec som vstal, musel som. Slnko pieklo, ale lavice u [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúca časť:


Na Javorovú veľkou okľukou II.

Lákalo ma zísť až do Juskovej Vole. Také dobré orosené by veľmi dobre padlo. Už počas plánovania trasy som sa pohrával s myšlienkou, že zbehnem do niektorej tej dediny v podhorí. Spočítal som si, koľko by som urobil kilometrov navyše, koľko by som stratil času a tak som tam nakoniec nešiel.

Nie, neodradili ma kilometre, ba ani stratený čas. Zvážnica, po ktorej som schádzal z Rokytovej križovala asfaltku. Ja som sa na ňu (moju „milovanú“ asfaltku) napojil a šiel po nej. Moje ťažko skúšané nohy dorazila úplne. Ani som som si nevšimol, že zelená asfaltku len križovala a pokračovala ďalej dole do Juskovej Vole. Preto som Juskovu Voľu obišiel.

Dážď

Znova som na mape postrehol značku prístreška a aj prameňa. Už som sa k nemu blížil. Nohy kričali: „Už dosť!“ Prístrešok som objavil. Bola to chata Lesov SR, ktorá mala verandu, kde bolo sedenie tvorené zo stola a lavíc.

Chata Lesov SR, kde som si odpočinul, Slanské vrchy  Od severu sa zaťahuje, Slanské vrchy

Zložil som sa, šiel som pozrieť prameň. Pod vysokou a hustou klenbou stromov bolo ohnisko a ďalší stôl s lavicami. Našiel som aj prameň, ktorý bol úplne vzadu. Bol suchý, bez vody. Veľmi to nevadilo. Hneď pri prameni pretekal potôčik, ktorý mal skalnaté dno a priezračne čistú vodu. Umyl som sa, osviežil. Nabral som vodu, vrátil som sa späť k veciam a odpočíval som.

bolo pol piatej poobede a tie ovsené tyčinky, ktoré som cestou jedol dodali energiu, ale určite nie pocit sýtosti. Tak som zjedol kaiserky, ktoré som si ešte doma pripravil. Pocit haldu razom prestal. Započúval som sa do okolitých zvukov a až teraz som si uvedomil, že prší. Prší… Dajme tomu, že prší. Len veľmi mierne mrholilo.

Odpočinok

Aspoň som sa mohol vyhovoriť, prečo nemôžem pokračovať ďalej. Natiahol som sa na lavicu, neskôr som sa premiestnil na stôl a odpočíval som. Dal som si ešte jednu tyčinku.

Mrholenie ako prišlo, tak aj odišlo. Zistil som, že odpočinok mi dal veľmi veľa. Už som nebol taký uťahaný, ožil som. Znova som šiel po asfaltke. A opäť sa rozmrholilo. Mrholenie prešlo v hustý jemný dážď.

Schoval som sa pod strom a vybral som si pršiplášť. Kým som sa s ním mordoval, a navliekal ho cez seba a batoh, tak aj prestalo pršať. Pršiplášť som si pre istotou nechal na sebe, aby som sa pod ním mohol dobre spotiť.

Idem po suchej, prašnej ílovitej ceste, Slanské vrchy  Už prší, Slanské vrchy  Moja "milovaná" asfaltka, Slanské vrchy

Už som sa blížil k Zámutovu, krížom som prešiel pastviny aj potok Lomnicu, ktorý ňou pretekal. Ušetril som si kúsok chôdze po asfaltke, ale nie som istý, či som tým niečo vyhral. Pastviny rozryté, samé hrbole. Pri každom neopatrnom kroku hrozilo, že si to odnesie môj kotník. To bola ďalšia z tzv. „Igorových skratiek“.

Zámutov

Minul som informačné tabule o strelnici Blatiny, o Lesnom náučnom chodníku Zámutovská kolejka. Už som videl prvé (či posledné?) domy Zámutova.

Zasa som silno uvažoval (Nie, nebolelo to.) o tom, že zájdem niekam na pivo. Prihovoril som sa k cyklistke, ktoré si „fujazdila“ smerom dole do dediny. Milá dobrosrdečná, dobre informovaná pani. Spomalila natoľko, že sme sa mohli porozprávať. Ak by som mal viac času, tak viem o dedine všetko.

Podstatné je, že v dedine majú viac krčiem, ako je zdravé (aspoň podľa nej). Tak mohol som ísť dole k tenisovým kurtom, čo mi veľmi nevyhovovalo. Už som bol výrazne uťahaný, bolo aj neskoro (18.30 h.) a čakala ma ešte cesta skoro na hrebeň.

Keď som spomenul, že idem ešte hore do lesa. Milú zhovorčivú pani (škoda, že som sa neopýtal na jej meno) osvietilo a povedala: „Veď u Kondora vám isto dajú pivo.“ a hneď na to ma uzemnila: „No, neviem. Dnes tam majú svadbu.

Svadba u Kondora

Nakoniec som do toho Kondora zašiel a naozaj tam bola svadba. Nenechal som sa odradiť. Pri zadných dverách som videl čupieť mladú dievčinu s telefónom pri uchu. Nebola oblečená ako nevesta a ani ako hosť na svadbe. Súkromie, nesúkromie prerušil som jej telefonický rozhovor a poprosil som dve pivá.

Vysielač Dubník z východnej strany, Slanské vrchy  U Kondora som si dal dve pivá, Slanské vrchy

Sadol som si vonku obďaleč za stôl, aby si ma náhodou nepomýlila so svadobčanmi. Väčšina hostí bola vonku, veď už bol príjemný chládok. Mohli si ma pomýliť? To je skôr taká rečnícka otázka. Ja som mal na sebe turistické oblečenie, bol som viditeľne spotený, na hlave klobúk, na chrbte veľký batoh a okolo krku foťák. Nie, nemohla si ma pomýliť, aj keby chcela.

Telefonát domov

Kým som čakal na pivo, zavolal som domov. To som nemal robiť! V telefóne bolo jasne počuť hudbu, ktorá hrala. Prvá otázka bola: „Ty si kde?Správna otázka by mohla znieť takto: „Miláčik chýbaš mi, kedy prídeš domov? Už sa Ťa neviem dočkať.“ Fandím si nie?

Konečne na Javorovú

Pivo som vypil, aj jedno, aj druhé. Odpočinul som si, tak mi neostávalo nič iné len začať poslednú časť mojej dnešnej cesty. Keby som bol vedel, čo ma ešte čaká, tak by som radšej ostal so svadobčanmi.

Pokračoval som po asfaltke a naivne som si myslel, že takto to bude až ku chate. Zmiatlo ma to, že pri chate bola naozaj asfaltka. Áno bola, ale nie táto.

Prameň Krejda s osviežujúcou vodou, Slanské vrchy  Posledné dnešné prudšie stúpanie, Slanské vrchy  Už som skoro "hore", Slanské vrchy

Mierne som stúpal, čo mi aj vyhovovalo, bol som uťahaný, tak už som nemal chuť na nejaké krkolomné stúpania. Ale čo nie je, môže byť.

Na cestu som sa vydal asi pred 10 hodinami a o 22 km skôr z Mudroviec. Primeranému tempu nahrávala aj teplota, ktorá už bola omnoho vhodnejšie na chôdzu. Aj na chôdzu do kopca.

Pristavil som sa pri prameni Krejda. O kus ďalej som odbočil na chodník do lesa. Značku som niekde stratil v poraste. Chodník, po ktorom som si vykračoval mieril hore. Nemal som z toho obavy, že by som netrafil na značku. Po nahliadnutí do mapy som bol na 100% istý, že musím niekde križovať asfaltku. Ak by som ju nekrižoval, tak to by som musel byť véééľmi mimo.

Po namáhavejšom stúpaní som vyšiel na asfaltku. Opodiaľ som zazrel informačnú tabuľu Zámutovské skaly a hríbik Čierna skala. Bol som vo výške 740 m n. m. Vyrazil som zo Zámutova z výšky 290 m n. m. Prekonal som 450 výškových metrov a ešte 50 ma čakalo.

Prameň pri chate Javorová

K chate Javorová som sa chcel dostať, len kvôli vode. Nepoviem, aj komfort v okolí chaty ma lákal. Mohol by som si pohodlne sadnúť na lavicu, na stole by som si uvaril čaj. Vždy je to však risk. Na chate niekto mohol byť a tým pádom by som si len nabral vody a šiel by som ešte o kúsok ďalej. Alebo by som sa k nim votrel. Ako taký mráz, ktorý zalieza až pod necht.

Výhľad do doliny Zámutovského potoka, Slanské vrchy  Zámutovské skaly, Slanské vrchy

Cestou na chatu ma minulo auto a ja už som tušil, že na chate asi niekto bude. Po čase sa auto vracalo, takže som ostal na pochybách. Sú tam? Nie sú?

Na chatu som dorazil o 20.40 h. Unavený, ale spokojný. Na chate nikto nebol. Mohol som si užívať pokoj a samotu, rovnako ako srnka, ktorá ma privítala.

Noc na Javorovej

Šiel som skontrolovať prameň, nabral som si vody. Fľaša v ruke a voda studená, až ma ruky oziabali. Vyzul som sa a moje nohy vykríkli: „Konečne!“ Okolo som sa promenádoval v šľapôčkach. Nohy odpočívali, vetrali sa a sušili.

Minule, keď som bol na Lúke pod Oblíkom som sa celý očvachtal (umyl) vodou rovno z prameňa. Až samého ma prekvapilo, že to až také hrozné nebolo (čo sa týka teploty vody). Nie, že by som bol nejaký rozmaznanec, no keď nemusím, tak sa v studenej vode neumývam.

Chata Javorová, Slanské vrchy  Chata Javorová, Slanské vrchy

Tentoraz som si priniesol aj uterák a šiel som k prameňu. Vedel som, že teplota ma prekvapí, veď vodu som už naberal. Postavil som sa k tečúcej vode, tak ako ma príroda stvorila a umyl som sa. Po prvotnom šoku to už bolo super. Zmyl som zo seba prach a pot z celodennej túry. Spolu so špinou som zo seba dal dole aj únavu. Sám som tomu neveril. Vzpružilo ma to.

Kým som čakal na vriacu vodu, natiahol som si hamaku pod prístreškom vedľa chaty. Nechal som vylúhovať mätu, ktorú som si cestou nazbieral. Zjedol som rýchlu polievku. Ďalšie dve kaiserky som zapíjal teplým čajom. Pred spaním som si dal trocha vnútornej dezinfekcie v podobe 52% hruškovice. Zaspal som ako batoľa.

Kam som si to namieril ďalší deň? Sleduj túto stránku a aj toto sa dozvieš.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Kujavy a Lízaný kameň, Slanské vrchy

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť