Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Chata Volovec, jesenný vander
Chata Volovec, jesenný vander

Chata Volovec, jesenný vander Došli sme na Chatu Volovec, alebo Chatu pod Volovcom. To si sa už určite dovtípil. Na tejto chate som bol asi pred [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Na Makovicu
Na Makovicu

Na Makovicu Kompresné obaly… Neviem, kto ich vymýšľa a prečo, no , aspoň pre mňa, absolútne nepoužiteľné. Prečo???

Toto si chcem prečítať

Na Javorovú veľkou okľukou I.

Predo mnou predĺžený víkendBatohzbalený, samozrejme so statívom a fotoaparátom. Neskôr som zistil, že to som mal len ako záťaž. Veď môžem sa tmoliť po horách aj s batohom o 5 kíl ťažším, nie.

Ako som skoro šoféroval autobus 

Minule, keď som sa túlal okolo Šimonky sa mi to zapáčilo. Povedal som si, že to vyskúšam znova. Nasadol som do autobusu smer Mudrovce. Bol štátny sviatok, tak autobus robil okruh po dedinách. Trocha trvalo kým som sa dostaldo Mudroviec.

V Kecerovciach vystúpili všetci a v autobuse som ostal sám s vodičom.

  • Poďte tu ku mne dopredu. – ozval sa vodič.
  • Tu mám veci. – sedel som približne v strede autobusu, kde som mal dosť miesta pre batoh.
  • Nevadí, len poďte tu. – zdôraznil svoju prosbu.
  • Idete do Mudroviec prvý krát? – opýtal sa ma znova.
  • Nie, už som tu pár krát bol. – vôbec som nevedel, kam smerujú jeho otázky.

Autobus sa pohol a ja sa pozerám na približujúcu sa križovatku. V tom mi vodič znova položil otázku.

  • Do Mudroviec mám odbočiť tu? – skoro ma vystrelo. Ja som vodič, či on?
  • Áno, tu sa má odbočiť doľava. – o kilometer ďalej bola ďalšia križovatka a znova ďalšia otázka.
  • Tu tiež doľava? – už mi to začínalo byť divné.
  • No mali by sme sa dostať pod Makovicu do Mudroviec, teda áno, znova doľava.
  • Tam v protismere sú značky, pozrieme ich.

Značky ukazovali správnu odbočku a správnym smerom. Tak ako som hovoril. Akurát musel asi 150 metrov cúvať.

Slanské vrchy od Mudroviec  Lúky nad Mudrovcami, Slanské vrchy

V Mudrovciach

  • Kde je v dedine zastávka? - opýtal sa šofér autobusu znova.
  • Pri miestnom úrade.
  • A to je kde? - už mi to bolo naozaj veľmi divné

Nakoniec som sa opýtal, či pozná cestu. Odpovedal, že to nie je jeho obvyklá trasa, tak v tom ešte trocha medzery. Pozrel sa na hodinky a skôr sám pre seba poznamenal: „No, kedy mám vyraziť? Do frasa, už som mal byť 5 minút na ceste.

Dá sa jazdiť len na ráfikoch?

Dal som si fotoaparát na krk, ako jarmo a brašnu do batohu. Čakal som a načúval. Počul som divný škrípajúci zvuk, ktorý sa približoval. Popred miestny úrad „prefrčalaFabia, ktorá mala jednoznačne defekt. Celú ju nadhadzovalo, škripot musel vydávať ráfik pri kontakte s vozovkou.

Takto vyzerá "po vrstevnici" v mape, Slanské vrchy  Lesná cestička, Slanské vrchy  Mladý les je plný húštin, Slanské vrchy

Batohna chrbte, minul som miestny úrad. Fabia už otočená a vidím, že pneumatika na pravom prednom kolese už nedrží ani na ráfikoch. Vodič odhadom asi 70 ročný muž. Už už sa pohýnal, ale zastavil som ho. Ukazujem mu že má defekt. Stiahol okno na spolujazdcovej strane.

  • Veď máte defekt. – upozornil som ho.
  • Ďakujem. – a chcel sa pohnúť znova.
  • Naozaj máte defekt, veď už idete na ráfiku. Mali by ste si vymeniť koleso.
  • Ďakujem, vymením. – a znova sa pohýna. Možno nevie vymeniť koleso, uvažoval som.
  • Pomôžeme vám ho vymeniť. – ponúkol som sa.
  • Nie netreba, ja ho vymením. – a zo škripotom sa znova pohol a odišiel.

Viac som urobiť nemohol. Odbočil som doprava smerom k bývalému JRD (pozn. Jednotné Roľnícke Družstvo).

Lúky a lesy

Vyšiel som na otvorené priestranstvo, na lúku ohradenú elektrickým ohradníkom. Ohradník zrejme neslúžil svojmu cieľu, lebo časť drôtov bola na zemi. Prešiel som na lúku a poberal som sa k hranici lesa.

Ešte raz som musel prekročiť ohradník, ale ani tentoraz som nemal odvahu skúsiť, či je pod prúdom.

Z lesa sa ozýval zvuk motorovej píly, tak som si to namieril k nemu. Na legendárnu V3S-ku miestni nakladali drevo. Minul som ich a začal som mierne stúpať po lesných cestách a zvážniciach.

V lese

Zvážnica nevedie vždy tam, kam sa chceš dostať. Preto som opustil pohodlnú zvážnicu a rezol som si to lesom. V starom lese sa mi šlo dobre, no v mladom som sa musel predierať krovinami. Popritom som si musel dávať pozor na popadané konáre, uvoľnené kamene, ktorých bolo neúrekom.

Skaly boli aj v koryte Hrabovského potoka, Slanské vrchy  Horný tok Hrabovského potoka, Slanské vrchy  Prudké zrázy na hornom toku Hrabovského potoka, Slanské vrchy

Vrstevnice na mape

Podľa mapy som mal prejsť po vrstevnici asi 500 metrov a mal som naďabiť na ďalšiu zvážnicu. Na mape to vyzeralo naozaj dobre. V skutočnosti potok urobil do svahu hlboký zárez.

Príkra roklina o šírke asi 50 metrov a hĺbke približne 20 metrov. Zišiel som dole a znova vyšiel hore, kde som naozaj naďabil na zvážnicu.

Lavice a stôl (picnic table) na Rankovských skalách, Slanské vrchy  Vyhliadka na Rankovských skalách, Slanské vrchy

Celkom mierne stúpala až som došiel k Urbárskemu lesu. Pozriem doprava, vidím pekné skaly a samozrejme aj sutinu v doline. Pozerám sa do mapy. Áno, ide to k Rankovským skalám.

To je pekné, ale aj ten kopec, ktorý by ma tam zaviedol je pekný. Nakoniec som si povedal, že na Rankovských skalách som už dávno nebol.

Rankovské skaly

Vyštveral som sa k Rankovským skalám, trocha udýchaný. Mal som so sebou ešte skoro celý náklad vody (3-4 litre) a aj 5 kíl mŕtvej váhy v podobe foto výstroja.

K Rankovským skalám som sa priblížil od severu, trocha som ich obišiel. Na zelenú turistickú značku som naďabil asi 300 metrov od skál.

Západná panoráma z Rankovských skál, Slanské vrchy

Príjemne ma prekvapilo sedenie (v mapách to zvykne byť označené ako Picnic table), ktoré som hneď využil. Zložil batoh, vyšiel na skaly a tam som si sadol na lavičku. Najprv na jednu a potom aj na tú nižšie. Pekné! Nechal som si sušiť košeľu, zjedol som ovsenú tyčinku, odpočinul som si.

Odtiaľto cestu poznám, aspoň po Vyžník, kam som mal namierené. Chcel som tiež pozrieť prameň pod Vyžníkom. Bol som zvedavý na jeho výdatnosť v lete. V zime bol použiteľný.

Na druhej strane hrebeňa Slanských vrchov

Už som minul miesto, kde som prvý krát v zime bivakoval. Vyšiel som na hrebeň. Zbadal som červenú značku, zišiel som tých pár metov k prameňu a skontroloval som ho. Voda bola tečúca, čistá. Dala sa nabrať, trocha obtiažnejšie, ale dala.

Ďalšia ovsená tyčinka padla za obeť. Vypil som asi liter vody. Som toho názoru, že ak máš možnosť sa napiť, tak sa napi a poriadne. Nikdy nevieš, kedy budeš mať možnosť napiť sa znova.

Vyšiel som k značke Vyžník. Na druhej strane hrebeňa boli Skaly pod Pariakovou, ktoré som si chcel pozrieť. Okrem toho som chcel okuknúť aj miesto, ktoré bolo v mape označené ako prístrešok. A bol skoro rovno pod Vyžníkom.

Skaly pod Pariakovou, hlava jaštera, Slanské vrchy  Skaly pod Pariakovou, Slanské vrchy  Skaly pod Pariakovou, Ihla, Slanské vrchy

Tak som vykročil krížom dole z hrebeňa. Znova húština, kamene a drevo. Chôdza bola náročná. V lese však skôr, či neskôr narazíš na nejakú tú prť, chodník, cestičku, zvážnicu, či lesnú cestu. Aj tu to tak bolo. Najprv nevýrazný chodník, ktorý sa zmenil na zvážnicu, ktorá vyústila na lesnú cestu, vedľa ktorej bola chata.

V mape bola vyznačená ako prístrešok. Čiastočne to pravda aj bola. Mala verandu, krytú z dvoch strán, kde by sa dvaja pohodlne zmestili. Neďaleko aj kadibudka. Akurát prameň som nenašiel. Ale poviem pravdu: „Ani som ho nehľadal.Z cesty som ho nevidel a nemal som dôvod prepátrávať okolie. Vodu som mal ešte aj vo vodnom vaku. V batohu. A koľko!

Skaly pod Pariakovou

Po nenáročnej zvážnici som sa blížil k žlto značenej turistickej trase, ktorá viedla okolo Skál pod Pariakovou. Cestou sa mi sem-tam vyskytli výhľady do podhoria Slanských vrchov. V diaľke som mohol rozoznať Juskovu Voľu.

Juskovu Voľu si pamätám ešte z veľmi starých čias, kedy sme zišli z Makovice a autobus šiel až z Vechca. Vtedy sme si trocha pošľapali.

Na prvé väčšie skalné útvary som narazil hneď po napojení sa na žltú značku. Stará premaľovaná tabuľa, niečo oznamovala. Vďaka premaľovaniu to nebolo skoro vôbec viditeľné. Fotografiu som si domu upravil a dočítal som sa toto:

CHRÁNENÝ PRÍRODNÝ VÝTVOR

SKALY POD PARIAKOVOU

Významný skalný komplex Slanských
vrchov. Skalné útvary sú roztrúsené v piatich
lesných porastoch s ochranným pásmom 10 m po
obvode každého útvaru.
 
V skalných útvaroch a ich ochrannom
pásme sa zakazuje:
• ťažba dreva,
• iné mechanické a chemické zásahy,
ktorými by sa mohli poškodiť
hodnoty tohto ochranného územia.
 
Pekný skalný hríb hneď pri ceste mi pripomínal hlavu pravekého skamenelého jaštera, s výrazným zobákom (aký má vtákopysk), očnými oblúkom a očami. Inému to však mohlo pripomínať niečo iné, najmä, ak by sa nepozeral z rovnakého uhla ako ja.

Obria skala

O niečo ďalej bola odbočka na Obriu skalu. No, keď už som tu… Pri päte ďalšej dosť veľkej skaly (to som ešte nevedel, že to je TÁ Obria skala) som to stočil do svahu. Prvých asi 10 metrov som aj šiel po značenom chodníku. Akurát označenie sa mi niekde stratilo. Samo.

Batoh som dole nechávať nechcel, lebo som nevedel ako ďaleko jeObria skala. Mal som ju rovno pred nosom, no ale to som ešte nevedel (kvôli stromom nevidíme les). Teperím sa hore prudkým svahom, dychčím, šmýkam sa.

Výhľad z Obrej skaly, Skaly pod Pariakovou, Slanské vrchy  Balvany neďaleko Obrej skaly, Skaly pod Pariakovou, Slanské vrchy

Už som nemal pochybnosti, že tá veľká skala rovno pri mne je naozaj obrovská a nič väčšie v okolí nie je. Tak to musí byť Obria skala. Batoh som si zložil a ďalej som šiel bez neho, hneď mi bolo ľahšie.

Vyšiel som na vrchol Obrej skaly. Výhľad. Hmmm… Stromy v okolí dosť podrástli a čiastočne blokovali výhľad. S tým však nič nikto neurobí, aspoň dúfam.

Zliezol som z Obrej skaly, napojil som sa znova na žltú značku a pokračoval som smerom k modrej. Tá vedie skorood Makovice a má namierené do Juskovej Vole.

Hromy, blesky a nebezpečne vyzerajúce mračná

Napojil som sa na modrú značku, ktorá viedla po zvážnici. Zvážnica intenzívne využívaná, ílovitá. Už minule, keď som šiel týmto krajom po výdatných dažďoch, som zistil, že mokrá ílovitá cesta je veľmi šmykľavá. Teraz však ešte nepršalo. Cesta bola len prašná. Veľmi prašná.

Omínala ma topánka a už som to nechcel nechávať na neskôr. Sadol som si na kraj cesty, na zabudnutý, zblúdilý kmeň stromu a dal som sa do vyzúvania. Na ľavej päte som mal pekne začervenanú časť, práve na mieste, kde sa mi o pätu trela topánka

Kým som sedel, registroval som zopár zábleskov. Asi ma niekto fotí. Či? Po tom ako sa začali ozývať aj hromy, som pochopil, že neďaleko mňa je asi poriadna búrka. Hromy, blesky prichádzali zo severu, teda presne odtiaľ, kam som mal namierené ja. Zatiaľ nepršalo. Mračná sa začínali hromadiť.

Na skalkách vedľa lesnej cesty kvitli kvety, Slanské vrchy  Fúzač alpský, lat.: Rosalia alpina. Slanské vrchy

Schádzal som doledosť dlho na to, aby mi to liezlo trocha na nervy. Nechcelo sa mi schádzať až do Juskovej Vole. Ále, veď si to reznem po vrstevnici, na vedľajší hrebeň.

„Rovinatý“ úsek

Znova to v mape vyzeralo, že to bude balada a po rovinke, po vrstevnici. Žiaľ v skutočnosti to bolo znova prudko dole a prudko hore a to dosť výrazne. Rozhodol som sa radšej kopírovať zvážnicu, ktorá preťala potok Kremeniak a už začínala stúpať.

Nič extrémne, veď to je zvážnica. Cestu mi spestrovali pekné skaly s bohatým kvetenstvom, na ktorých sa pásli najmä motýle, čmeliaky a iný okrídlený hmyz. Po zemi si to šinul aj pekný Fúzač alpský, lat.: Rosalia alpina.

Ako býva zvykom niekde niečo začína a aj končí. Tak skončila aj moja zvážnica. Na hrebeň som sa musel dostať po prtiach lesnej zveri. Aj som sa dostal a križoval som zelenú značku neďaleko Rokytovej.

Rokytová

To je kapitola sama osebe. Krásny výhľad do doliny KremeniakuKošiarneho, Medvedieho potoka i ďalej. Výhľad aj na hlavný hrebeň Slanských vrchov.

V diaľke som jednoznačne identifikoval Mošník, s charakteristickou telekomunikačnou vežou. Na západe odo mňa zas veže Makovice, ktoré sú nezameniteľné. A to ani nespomínam nadmorskú výšku, v ktorej som sa nachádzal. Rokytová je vo výške 666 m n. m.

Panoráma z Rokytovej, vľavo Mošník s vežou a vpravo vysielače Makovice.Slanské vrchy

Pofukoval svieži, vietor. Nebol studený, preto sa mi spotená košeľa vysušila raz-dva. Doplnil som úroveň energie, ďalšou tyčinkou a pokračoval som po zelenej značke.

Zelená viedla krásnym prostredím. Vysoké stromy, bez kríkov, zem zarastená travinami. Keď som obchádzal pár popadaných stromov tak sa mi značka niekam zapotrošila. Našiel som ju a zišiel som dolena zvážnicu, kde sa mi znova stratila.

Kde som ju opäť objavil? To až v nasledujúcom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Na Javorovú veľkou okľukou II, Slanské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť