Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
V diaľke je Pipitka
V diaľke je Pipitka

V diaľke je Pipitka K Úhornianskemu sedlu za hodinu? To nie je až také strašné. Aspoň sa to zo začiatku ani nezdalo. Cesta rozmočená,  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Wander s Biancou v Slovenskom ...
Wander s Biancou v Slovenskom raji - Dolinou Bieleho potoka

Vander s Biancou v Slovenskom raji - Dolinou Bieleho potoka V polospánku sa niekde z pozadia predieral neprirodzený zvuk, ktorý mi vôbec nep [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Na Makovicu

Predchádzajúce časti:


Kompresné obaly… Neviem, kto ich vymýšľa a prečo, no , aspoň pre mňa, absolútne nepoužiteľné. Prečo???

Kompresný obal – spacák

Každý výrobca považuje za veľké plus pridanie kompresného obalu k výrobku. Ja som prišiel zatiaľ do styku s kompresným obalom len pri spacákoch. A pri tých mojich spacákoch je kompresný obal na figu.

Obal na spacákvalcovitý tvar. Miesto toho, aby sa valec splošťoval z priemeru, tak sa splošťuje z jeho výšky. Tým pádom narastá jeho priemer. Ja osobne by som prijal kompresný obal, ktorý dokáže sploštiť spacák z jeho priemeru a nie z jeho výšky.

Chata v Herlianskom sedle, kde som nocoval, Slanské vrchy  Rozpadnutá chata v Herlianskom sedle, kde som nenocoval, Slanské vrchy

Niečo z nedávnej histórie

Ešte dávno (písal sa rok 1988) som si dal ušiť perový spacák, s teplými švami. Váhu mal okolo 6 kg. Spolu so spacákom som si dal ušiť aj obal na neho. Výška zbaleného spacáku bola asi o 1/3 vyššia ako pri štandardnom letnom spacáku, no zmestila sa mi do hlavnej komory môjho batohu. Vedľa mi ostalo ešte plno miesta na iné veci.

Súčasnosť

Po čase som dospel k rozhodnutiu, že je načase vymeniť ťažký perový spacák za niečo ľahšie a modernejšie. Váha spacáku sa zredukovala pod 3 kg, pričom hrejivosť bola zachovaná. Potešil som sa aj kompresnému obalu, ktorým spacák stiahnem a hravo ho vložím do batohu. Nie, nie! Žiaľ nie.

Stredom lúky vedie cesta, ešteže tam boli vyjazdené koľaje, Slanské vrchy  Lúka zliata slnkom, v pozadí polorozpadnutá chata, Slanské vrchy  Cesta na Vyžník, Slanské vrchy

Spacák som bez problémov natlačil do obalu a stiahol som ho. Dostal som nie veľmi vyformovaný valec, ktorý bol v priemere hrubý. Nezmestil sa mi do spodnej komory, a keď som ho vložil do hlavnej, tak sa mi tam už skoro nič nezmestilo.

Nakoniec som to vyriešil tak, že som nový spacák napchal do starého obalu od perového spacáku. Dalo mi to zato fušku. Na druhýkrát, som ho tam aj dal. Bol som spotený, zadýchaný, ale spacák bol spútaný v obale. Mal ideálny valcovitý tvar, nemal veľký priemer a fungoval aj ako kostra na jednej strane hlavnej komory.

Balenie spacáku

Odbočil som trocha od témy… Kde som to skončil? Á už viem! Prečo som vlastne nechcel zložiť hamaku. Jednoduco preto, lebo som v nej mal ešte spacák a ani za ten svet sa mi ho nechcelo pchať ho do obalu.

Cesta viedla niekedy aj pod snehom, aspoň sa to tak zdalo, Slanské vrchy  Križovatka zasnežených ciest, Slanské vrchy

Spacák som ako‑tak natlačil. Kúštik mi z neho ešte trčal, ale už sa mi ho nechcelo znova vyberať a zasa ho pchať. Je to potrebné brať aj pozitívne! Pri balení som sa aspoň zahrial. A hneď z rána Hneď z rána....

Na ceste

Keď som už mal spacák natlačený v obale, zbaliť zvyšok výstroja bola hračka. Vykročil som pravou nohou. Na cestu. Doslova. Križoval som cestu, spojnicu dedín Herľany a Banské. Ujazdený sneh, nikde žiadne auto. Zato včera večer, ako by tu mali dáke preteky

Stúpanie pred Vyžníkom, Slanské vrchy  Zasnežený prameň pod Vyžníkom, Slanské vrchy

Prešiel som úzkym pásom lesa, aby som o chvíľu vyšiel na lúku. Slnkom zaliatu lúku, ktorej dominovala polorozpadnutá chata. Polčas rozpadu by som skôr ustálil v pomere 1/3 v celosti a 2/3 v rozpade.

Na lúke žiadna viditeľná značka, no aspoň stopy pneumatík v snehu mi naznačovali smer. Dúfam, že sa mi pôjde o niečo lepšie. Na Vyžník by mi to malo trvať len 1 hodinu, aspoň podľa smerovníka v Herlianskom sedle. Malo, ale netrvalo.

Vo vyjazdených koľajach v snehu sa mi šlo dobre, no koľaje skončili a začalo sa stúpanie.

Stopy v snehu

Na prvý pohľad ničím nenarušená vrstva snehu. Naozaj, zvrchu nebol ničím narušený, no pod vrchnou snehovou prikrývkou boli stopy.

Tieto stopy boli ako nášľapné míny. Nie až také nebezpečné, mohli však rovnako odrovnať kotník. Mína by odrovnala asi aj mňa a nielen môj kotník.

Červená a zelená turistická značka sa na chvíľu spájajú, Vyžník, Slanské vrchy  Vyžník v zime, Slanské vrchy

Utlačená vrstva snehu bola o niečo viac pevnejšia ako zvyšok snehu na ceste. Musel som dávať pozor kam šliapem. Ak som šliapol na hranu stopy, tak sa mi noha hneď zalomila v kotníku. Preto som radšej šiel svojou cestou a nie tou, ktorá sa v jemných náznakoch črtala pod snehom. Na niektorých miestach som si, ale vyberať nemohol. Musel som ísť v stopách, ktoré boli predo mnou.

Vyžník – prameň

Ani som sa nenazdal a už som bol pri prameni. Tu som zhodil batoh a na 15 minút som si odpočinul. Ovsená tyčinka spolu s vodou z prameňa osviežila. Aj som rozmýšľal, či nezoberiem vodu, nakoniec som si povedal: „Veď všade naokolo je čistý sneh.

Prameň je málo výdatný, plytký. Musel som dávať pozor, aby som nerozvíril spodok. Nezaškodilo by ho trocha upraviť. Na červenej značke je to jediný prameň široko‑ďaleko. Budem na to myslieť.

Najvyšší bod, Črchlina, Slanské vrchy  Zimné slnko hrialo aj na Črchline, Slanské vrchy

Nad prameňom som zbadal aj značku červenú aj zelenú. Už som vedel, že Vyžník je blízko. Predral som sa polomom, ktorý tu bol aj pri mojich minulých cestách. Vlastne som ho skôr obišiel.

Na Vyžník som došiel o 11:35 h. Cesta z Herlianského sedla, keď odrátam odpočinok pri prameni, mi trvala presne 2 hodiny.

Stratená cesta

Odtiaľto som už cestu na Makovicu pamätal veľmi jasne. Dokonca som si pamätal aj to, že minule, v zime, som značku stratil hneď nad Vyžníkom. Dúfam, že sa mi to tentoraz nestane.

Výhľad na juh z vrcholu Črchliny, Slanské vrchy  Sneh sa pod návalom slnečných lúčov trblietal a iskril, Slanské vrchy  Zasnežená lúčka niekde mimo značky, pod Makovicou, Slanské vrchy

Došiel som na miesto, kde som minule zle odhadol smer cesty k Zajačiemu kameňu. Tentoraz som sa vybral správne, lebo som si cestu pamätal z letného obdobia. Krásne slnečné počasie mi len dodalo chuti na chôdzu pod korunami vysokých bukov.

Blížil som sa k výseku, kde sa mi začali otvárať výhľady na západ. Tam, kde chýbajú stromy, nie je možné dať značku. Tak som ju začal hľadať. Aj som ju našiel, ale len po ďalšiu lúku.

Slnko svietilo mocne, tak som to využil a urobil som si menší odpočinok. Dal som dole bundu a ostal som len v čiernom termoprádle. Viditeľne sa zo mňa odparovalo.

Nájdená cesta na Makovicu, Slanské vrchy  Už sa dajú rozoznávať veže Makovice, Slanské vrchy

Jasné, nevidel som chodník a ani značku. Miesto kam smerovala značka na druhej strane lúky som len odhadoval. Odhadol som to zle. Od tejto chvíle som značku nevidel. Prechádzal som popod nízke stromy, malé lúčky zaplavené snehom a slnkom. Správnu cestu som stratil.

Nájdená cesta

Hrebeň som mal napravo odo mňa, tak som si zo stratenej značky ťažkú hlavu nerobil. Šiel som tak, aby som sa, s čo najmenšou námahou dostal späť na hrebeň.

Dve nové veže na Makovici, Slanské vrchy  Nová a stará veža na Makovici, Slanské vrchy  Stará veža na Makovici, Slanské vrchy

To že som na hrebeni som si uvedomil prakticky až vtedy, keď som uvidel Vranov nad Topľou. Presne na tomto mieste som aj minule našiel chodník a kúsok ďalej som na objavil aj červenú značku.

Prišiel som k výhľadu zo stoličkou. Výhľad už nebol taký ako minule (stromy rastú do výšky, čo je samozrejmý fakt), stoličku nahradila drevená lavica z rozrezaných klád a stolička sa presunula k ohnisku.

Makovica na dohľad

Ešte chvíľu a už som bol pri odbočke k Skalám pod Pariakovu. Sem tam sa mi medzi stromami objavili veže na Makovici, tie, ktoré mi poslúžili ako dobrý orientačný bod pod Mošníkom, keď som trocha kufroval.

Výhľad na západ z najvyššieho bodu Makovice, Slanské vrchy

Na Makovicu som to zvládol za nejakých 25 minút (od odbočky k Skalám pod Pariakovou). Nie priamo k značke, ale na najvyšší bod. K maringotke.

 

V maringotke

Zložil som sa v maringotke, kde som plánoval prespať. Zistil som, že hamaku si môžem zavesiť vo vnútry. Možno bude trocha fúkať, cez okno, na ktorom chýbala výplň. Možno. Stolička už chýbala, no boli tu klády a stôl. Na stôl som si dal batoh, ktorý som otvoril. Vypil som zvyšok čaju, ktorý mi ostal a zjedol rožok.

Výhľad z Makovice na západ, Slanské vrchy  Maringotka na Makovici, Slanské vrchy

Vyšiel som vonku sa trocha pokochať okolím. Pod veže som sa ani nepribližoval. Nechcel som…

Čo som nechcel? To sa dozvieš až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Zrýchlený presun

 

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť