Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Zimný vander, Muránska planina...
Zimný vander, Muránska planina - útulňa Nižná Kľaková

Zimný vander, Muránska planina - útulňa Nižná Kľaková Z hmly sa začala vynárať jedna chata. Trocha nižšie ďalšia. Už som tušil, že  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Čo bolo pred Kronikou
Čo bolo pred Kronikou

Čo bolo pred Kroniku Niekedy v dobách dávnych, keď som ešte chodil na strednú školu, za čias socializmu, sa voľný čas študentov vyplňova [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Cez Mošník

Predchádzajúca časť:


Veže Makovice v diaľke boli výrazné orientačné body, Slanské vrchyV diaľke som objavil známe útvary na vrchole kopca. Á, tak tam ste! Už som vedel, že sa mám vrátiť a aj to, ktorým smerom sa mám vydať. Makovica a jej vežeorientačné body, ktoré nie je možné si pomýliť

Hore k Mošníku

Po krátkom úseku, ktorý bol relatívne rovný, som znova začal stúpať. Smerom k Mošníku. Stúpanie nebolo dlhé. Na hrebeni som zbadal jasnočervenú farbu kupoly na vrchole veže. Presne tej istej veže, ktorú som zahliadol z Lazov. Tentoraz som ju mal rovno nad hlavou.

Popri oplotení som pokračoval ďalej, až kým som nemal vežu za sebou. Tu som znova zapotrošil značku, aby som ju o pár stoviek metrov ďalej našiel.

Zasnežený

Výhľad spod Mošníka na Vranov nad Topľou, Slanské vrchyZnačka ma pomaly a isto viedla na severozápad. Sem tam sa objavili výhľady na západ, na obce učupené na úpätí Slanských vrchov.

Výhľady mi umožňovali prieseky medzi stromami. Na miestach, kde bolo dostatok svetla, kde neclonili koruny stromov, sa darilo kroviskám a mladým stromčekom.

Predieral som sa touto húštinou a les, akoby sa mi za to chcel pomstiť. Zo zasnežených konárov padal sneh rovno na mňa. Snažil som sa svojimi paličkami poobíjať sneh z konárov ešte predtým ako popod ne prejdem. Nakoniec som sa na to vybodol. Už sa mi palice nechcelo ani dvíhať, nie to ešte obíjať sneh z konárov.

Rukami som sa snažil chránil foťák, ktorý som mal okolo krku, pred snehom. Tým, že som mal predklonenú hlavu, som poskytol foťáku väčšiu ochranu, ale odhalil som si krk. Samozrejme sneh mi spadol rovno za krk. Po chvíli som cítil ako mi po chrbtici steká studená voda z roztopeného snehu.

Znovuobjavený chodník 

Veža na Mošníku, Slanské vrchyV tých kriakoch nebolo možné umiestniť červenú turistickú značku. Možno aj kvôli tomu som ju stratil. Už ani neviem po koľkýkrát. Šiel som správnym smerom, preto ma to až tak nehnevalo

Na otvorených západných výhľadoch som badal, že slnko sa už blíži k horizontu. Mal som ešte dosť času na to, aby som niekam došiel. Práve som schádzal z kamenistého svahu do Herlianskeho sedla. Dokonca aj značku som našiel! Viedla po zvážnici s miernym sklonom.

Svaly na pleciach sa už ohlásili. Boli unavené od používania turistických palíc. Palice nie sú ťažké, ale keď ich máš celý deň v rukáchPalice som dal krížom pred seba a držal som ich na úrovni bedra.

Duch lesa sa mi znova chcel pomstiť! Ako keby čakal len na tento jediný okamih, kedy som sa o ne prestal opierať. Pod tenkou vrstvou jemného práškového snehu bol ľad. Moje telo sa razom ocitlo na zemi. Švacol som sebou, až to zadunelo. Nie, nie v mojej hlaveNie, nie v mojej hlave!

Herlianske sedlo

Napravo som zbadal posypanú asfaltku, ktorá kontrastovala s okolitou bielou krajinou. Uvažoval som, či to môže byť cesta, ktorá spája Herľany a Banské. Nemohla! Až tak veľmi som zas nekufroval.

Pred sebou som začul pár áut, ktoré šli po ceste. To bude cesta, ktorá spája dve obce na protiľahlých stranách Slanských vrchov.

Cestu, ktorú som videl bola tá, ktorá vedie k veži na Mošníku. Paralelne s ňou som schádzal aj ja. Pred sebou som zazrel najprv strechu chaty, a potom aj stôl a lavicu. Viac som nepotreboval. Unavený som bol už dosť a nechcelo sa mi ďalej.

Bolo síce len okolo 14.00 h., no do západu slnka mi chýbali len dve hodinky a ďalej sa mi naozaj nechcelo. Veranda pred chatou mi mala poskytnúť dostatočné útočisko pred prípadným vetrom od severu.

Oheň

Herlianske sedlo, Slanské vrchyZhodil som zo seba ruksak, trochu som poupratoval terasku chaty od popadaných listov a nafúkaného snehu.

minule sa ma manželka pýtala, kam ja vlastne chodím, keď vôbec nevoniam (konkrétne použila slovo nesmrdímod dymu. Ženy majú, ale problémy…

Tak tentoraz som si povedal, že budem voňať (smrdieť) od dymu. Pozbieral som si relatívne suché tenké konáriky, z ktorých som si urobil základ a na ne som naukladal o niečo hrubšie konáre.

Oheň sa rozhorel. Zo začiatku som do neho musel usilovne fúkať, aby som získal pahrebu, ktorá by odparila povrchový namrznutý sneh z konárov. Nie, nebral som konáre zo zeme, ale aj na stojkách už bola namrznutá vrstva snehu a ľadu.

Oheň horel, tak som sa venoval natiahnutiu hamaky na teraske chaty. Kým som natiahol všetky šnúry, tak mi oheň začínal dohárať. Znova som do neho musel dúchať, aby som vytvoril novú pahrebu. Oheň sa znova rozhorel.

Vybalil som si veci potrebné na prípravu večere, poodnášal k stolu a oheň znova ledva horel. Kašlem aj na oheň. Mám s ním viac starostí, ako keby som ho nemal. Slnkozapadlo a citeľne sa ochladilo.

Voda a nocľah

Výhľad spod Mošníka na Vranov nad Topľou, Slanské vrchyNa večeru som potreboval vodu. Reku využijem oheň a roztopím nejaký ten sneh. Keďže s ohňom som mal viac starostí ako osohu, tak som sa uchýlil k osvedčenej metóde roztápania snehu na variči.

Konečne som mohol odskúšať zástenu, ktorú som si zabezpečil a bol som spokojný. Liehový varič horel stálym rovnomerným plameňom. Závany vetra nerobili žiadne problémy. Stihol som zjesť jednu polievku a ovsené vločky.

Vypil som dostatok čaju a aj do termosky mi ešte ostalo. Vodou som naplnil aj 1,5 litrovú plastovú fľašu, ktorú som okamžite vložil do spacáku. Musel som sa vyhnúť situácii, v ktorej by sa mi voda vo fľaši premenila na ľad. Spacák dostatočne izoloval a voda bola vlažná, tak mi nezamrzla.

Roztápal si už niekedy na ohni ľad v plastovej fľaši? Žiadna výhra! V tom lepšom prípade sa ti len poskrúca fľaša. V tom horšom sa ti možno aj prepáli a môžeš ju vyhodiť.

Vonku tma, pobehujem už len s čelovkou. Chystám sa na spánok. Začal som zbierať nepotrebné veci, ktoré som mal v okolí. Pobalil som všetko do batoha, odložil foťák. Upravil som hamaku a celtu.

Nocľah pripravený, vody som už tiež mal dosť. Pred spánkom som si chcel vypiť ešte trocha čaju s rumíkom. Dal som topiť sneh a v tom…

Nočná návšteva

Chata neďaleko Herlianskeho sedla, Slanské vrchyZVidím, že sa blíži nejaké auto a rovno ku chate. No super! Dúfam, že nepôjdu do chaty. Z auta vystúpili dvaja muži, s ktorými som sa zvítal. Samozrejme moja prvá otázka znela, či nejdú do chaty. A samozrejmá odpoveď znela: Jasné že ideme.

Tak, či som chcel alebo nechcel pustil som sa do rozväzovania šnúr hamaky a celty. Kým som rozväzoval šnúry začali sme sa rozprávať. Vysvetlil som im, čo tu robím, odkiaľ som prišiel. Nakoniec usúdili, že nemusím všetko odviazať, lebo oni chcú len odniesť „pecok z chaty.

Vysvitlo, že to bol polesný, ktorý dostal echo, že niekto je pri chate. Preventívne prišiel aj zo synom, aby zobrali „pecok. Vraj im ju už dvakrát ukradli a istota je istota.

Až nakoniec pochopili, že japecok“ asi neukradnem, lebo ho nemám ako odniesť. Síce som vysvetlil, že som prišiel z Dargovského priesmyku, cez Lazy a Mošník, no aj tak sa opýtali, „Kde máš auto?“. Znova som povedal, že som pešo, čo ich aj trocha prekvapilo, že v takej zime chce niekto ísť pešo toľké kilometre.

„Pecok“ naložili do auta aj s liatinovou rúrou od komína. Oboznámili ma s plánom na rekonštrukciu chaty a jej využívanie na rekreačné účely. Spoločne sme zhodnotili, že by to bolo super.

Rozlúčili sme sa a mám sa im ozvať, ak by som chcel byť v chate po rekonštrukcii. Číslo mi síce nedali, ale nie je problém ho zistiť. Ja som im povedal, že dnes v noci sa do chaty určite nikto nevláme, lebo to budú mať aj s ostrahou.

Mrazivá noc v Herlianskom sedle

Teplomer v Herlianskom sedla ukazoval slabých -7 stupňov Celzia, Slanské vrchyKým som sa venoval nočnej návšteve, tak mi voda v echu skoro vyvrela. Škoda. Dal som si ešte čaj, trocha rumíku. Odložil som echo. Začal som sa pripravovať na spánok.

Prezliekol som sa do spacieho. Ani som sa veľmi teplo neobliekal, lebo som vedel, že mi bude teplo. Teplota klesla niekde k -7° C, ak som mohol veriť môjmu teplomeru. Nadránom asi teplota ešte o niečo klesne. Takže spacák to hravo zvládne a ja s ním.

Zaľahol som. Ešte sa so mnou rozlúčil srnec, ktorý neďaleko zaštekal. Zaspal som a zobudil som sanadránom za svetla. V noci mi trocha zavadzala fľaša a rožky pri nohách, ale nejako som to zvládol aj s nimi.

K nohám som musel dať aj rožky. Keby som ich bol nechal vonku, tak by mi zmrzli na kosť a zmrznuté by sa chrúmali dosť ťažko.

Do toho mrazu sa mi ani veľmi nechcelo. Vstať som musel. Niektoré funkcie tela nie je možné zastaviť, aj keď človek akokoľvek chce.

Slnečné ráno

Vyliezol som z pelechu, rýchlo som sa prezliekol. Navliekol som na seba mrazom vychladnuté oblečenie a pozeral som na oblohu. Slnko svieti, na plné pecky. Škoda, že nie tu, v Herlianskom sedle! Ja som bol v tieni kopcov Slanských vrchov.

V mraze som si dal obvyklé raňajky. Ovsenú kašu, polievku. Spacákový rožok som zapil horúcim čajom.

Poskladal som celtu, ktorú som mal veľmi blízko tela. Žiaľ, priestor terasky mi neumožnil rozložiť celtu, tak ako by som si predstavoval. Práve preto sa mi na vnútornej strane celty skondenzovala vodná para, ktorá sa okamžite premenila na srieň.

Celtu som zbalil aj s inovaťou, zbalil som aj zateplenie. Do balenia hamaky sa mi nechcelo. Hamaku by som zbalil raz dva, veď je najmenšia, no mal som v nej ešte…

Čo som v nej ešte mal? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Na Makovicu

 

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť