Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Na Lazy
Na Lazy

Na Lazy Zabezpečil som si nejaké nové veci do výbavy. „Lieháč“, „Drievkáč“ a chel som znova skúsiť VBL. Bolo už načase odskúša [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Chata Fricka - chata Sova
Chata Fricka - chata Sova

Chata Fricka - chata Sova Ako vidno plánovanie trampov sa postupom času skracuje. Tentoraz to bolo asi päť dní, kým sa všetci dohodli. Len J [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Po hrebeni Slanských vrchoch, Grimov laz - Sigord

Trasa: Košice Herľany – Rankovské skaly – Vyžník – Makovica – Menší vrch – Ordánky – Laš – Za Dubníkom – Grimov laz – Šimonka – Hermanovský hrebeň – Červená mláka – Čierna hora – Tri chotáre – Javornícka poľana – Fricka – Vlčí dol – Sigord – Prešov – Košice

Trvanie: 15. - 17. máj 2013

Prítomný: Ja


Deň tretí – otravný lietajúci hmyz a samé kopce

Zloženie prístrešku, animáciaZaspal som s tým, že sa budím skoro ráno. Budík som si nastavil na 02.30 h., aby som stihol odfotiť Makovicu a okolité končiare zaliate ranou hmlou pri východe slnka.

Cestou na Šimonku, Makovica a Dubník

Noc bola relatívne kľudná, hlavne po tom ako zašlo slnko a nastala tma. Vtáci utíchli a ja som si mohol vychutnať spánok. O 02.00 h. som sa prebudil, vykukol som spod prístrešku a skonštatoval som, že z fotenia asi nič nebude. Samá hmla, aspoň kam oko dovidelo. Pri predstave, čo ma dnes čaká (Šimonka, Čierna hora, Tri chotáre) som sa rozhodol, že nechám svoje telo aspoň trocha sa zregenerovať. Spal som na mäkkom ihličí, nič ma nerušilo, tak som vypol budík a spal som ďalej. Spal som, až do chvíle, kým som sa nezobudil. Čo je pochopiteľné. emote wink

Zobudil som sa, keď už bolo slnko dosť vysoko, preto som raz-dva zbalil prístrešok a premiestnil som sa k ohnisku. Spravil som oheň, uvaril som si polievku. Kým som ju sŕkal, dal som variť vodu na cestovinu, ku ktorej som primiešal ďalšiu mäsovú konzervu - tú najťažšiu. Aj si odľahčím batoh, aj sa poriadne najem. Po uvarení cestoviny, z ktorej som zlial vodu, som primiešal mäso z konzervy. No, mäso... Konzerva obsahovala mäso, ale len nejakých 52 %. Zvyšok boli prímesy, ktoré tej konzerve dodávajú nenormálnu chuť. Nie obalu, ale obsahu emote biggrin. A možno aj samotnej konzerve. Nabral som si vodu, tak akurát na cestu. Teda len dva litre.

Vybral som sa aj s batohom smerom k hríbiku Grimov laz, kde sa písalo, že k odbočke na Šimonku je 5 minút. Dorazil som k odbočke, zložil si batoh. Zo sebou som zobral fotovýbavu pozostávajúcu z fotoaparátu, brašny a statívu. Polooblačná obloha poskytovala dostatočný chládok pri výstupe a príjemné mäkké svetlo vhodné na portréty.

Šimonka

Vykročil som v ústrety Šimonke. Na Šimonke som bol už niekoľkokrát preto sa tu nebudem rozpisovať a priebehu cesty. Pravdu povediac aj ma napadlo, že Šimonku vynechám a použijem fotku z niektorých predchádzajúcu wandrov, nakoniec som to však zamietol.

Cestou hore som sa zastavil na na mieste odkiaľ je pekný výhľad na Makovicu aj na Dubník. Prehodil som širokouhlý objektív a urobil som aj nejaké detailné zábery vysielača na Dubníku. Jar sa už prebudila a všade kvitli drobné biele kvety, ktoré vytvárali súvislé biele koberce pod stromami. Urobil som jednu fotku s 200 mm objektívom, s tým, že cestou späť použijem širokouhlý, predsa len má lepšiu svetelnosť a o niečo krajšiu kresbu.

Najvyšší vrchol Slanských vrchov - Šimonka  Šimonka, výhľad na Zlatú Baňu  Výhľad na Makovicu a Dubník z cesty zo Šimonky

Dorazil som na vrchol a urobil som fotku aj s mojou ctenou osobou, aby som určité osoby presvedčil, že som na Šimonke naozaj bol. Pod vrcholom je šikmá skala, kde v minulosti bola osadená pamätná tabuľa venovaná partizánskemu oddielu Čapajev (v súčasnosti už sa tam nenachádza). Partizánska skupina pod týmto názvom operovala počas II. svetovej vojny aj v tejto lokalite .

Partizánska skupina Čapajev vedená Ľudovítom Kukorellim. V prvej dekáde septembra 1944 po rozsiahlom útoku Nemcov v Slanských vrchoch na vrchu Oblík sa partizánska skupina Čapajev prebojovala z obkľúčenia a presúvala sa do priestoru nad obcou Závada. (Zdroj)

Vybral som sa späť po chodníku. Asi som ho nesledoval poriadne, lebo ma zaviedol mimo značkovaný chodník, čo som si však včas všimol a vrátil som sa späť, no miesto, kde bol koberec bielych kvetov som už minul. Škoda. Ak by som pokračoval po tomto neznačkovanom chodníku, priviedol by ma asi znova na Grimov laz. Zišiel som v pohode dole, nahodil som si bagáž na chrbát a vydal som sa k Čiernej hore.

Cesta z Grimovho lazu k sedlu Červená mláka  Nová cesta z Grimovho lazu  "Jeleň" na ceste

Zaujal ma stav cesty. Nebol to chodník, ale evidentne novo vybudovaná zvážnica. Na zvážnici bola hlina a kamene, ale ani jeden list. Z toho usudzujem, že cesta bola robená na konci jesene alebo teraz na jar. Táto cesta určite kopírovala turistický chodník, lebo som nenašiel ani jeden strom s červenou turistickou značkou. Pravdepodobne len rozširovali turistický chodník a rozšírením aj likvidovali stromy, kde boli turistické značenia. Chôdza bola náročná, lebo na čerstvo spravenej zvážnici bolo množstvo kameňov, ktoré neboli zhutnené, ich hrany vytŕčali z hliny a pri neopatrnom našľapnutí sa ľahko uvoľňovali.

Cesta k Červenej mláke - zlomený strom  Majestátny Oblík  Stupák na Čiernu horu

Prechádzal som po vrstevnici svahu asi na úrovni vrcholu Šimonky a po pravej strane čurčal zo svahu pramienok vody. Využil som príležitosť a osviežil som sa. Domov si tu urobila aj Bystruška potočná (Carabus variolosus). Bystrušiek som videl niekoľko, aj priamo pri love. Jedna si chytila aj slizniaka (slimáka bez ulity). Cestou som stretával rôzny hmyz, otravovali ma – mušky, komáre aj muchy. Neskutočne! Videl som chrobáky, ktoré sa len tak povaľovali kade-tade. Čierne chrobáky, ktoré ma sprevádzali už od Herlian. Nie som nejaký znalec hmyzu, ale môže sa jednať o Lajniaka obyčajného ľudovo nazývaný aj Hovnivál.

Hrebeň Čiernej hory, skaly  Hrebeň Čiernej hory, skaly tvorené andezitom  Hrebeň Čiernej hory, andezit

Čerstvo vybudovaná zvážnica sa napájala na cestu, ktorá bola staršieho dáta, na povrchu už boli opadané listy. Sem tam sa už objavovalo aj turistické značenie. Cesta je mierna a skôr klesala ako stúpala. Chodník často pretínali rôzne vodné zdroje, ktoré však nemali skalné podložie a boli skôr bahnistého charakteru. Tak som sa dostal cez Hermanovský hrebeň až do sedla Červená mláka. Tu sa pripája modrá značka, ktorá začína v Zlatej Bani prekračuje hrebeň Slanských vrchov v mieste sedla Červená mláka, vedie okolo Oblíka, popri Údolí obrov, Hermanovských skál až do obce Hermanovce nad Topľou.

 Niektoré stromy na Čiernej hore to už mali nahnuté  Teplomer na Čiernej hore  Stromy divných tvarov na Čiernej hore

Už som klesal dosť! Od Šimonky 1092 m. až k sedlu Červená mláka 855 m. Bolo načase, aby som znova začal stúpať. Dostal som sa na východnú časť hrebeňa Slanských vrchov, ktorý ma pomaly, ale isto privádzal k vrcholu Čiernej hory. Z nadmorskej výšky 855 metrov som sa potreboval dostať na výšku 1072 m, čo je nadmorská výška vrcholu Čiernej hory. Chodník ma viedol po úbočí, kde som zreteľne videl mohutný a majestátny Oblík. Svojím tvarom pripomínal hlinenú pokrievku na hrnci, na veľmi veľkom hrnci. Dopomohol tomu aj viditeľný zlom v lesnom poraste, ktorý tento dojem ešte viac utvrdzoval. Pomaly som zdolával výškové metre a čoraz viac sa mi otvárala krajina na východnej strane Slanských vrchov. Hrebeň bol hrebeňom v pravom zmysle slova. Hrebeň bol tvorený skalami a skalnatými výčnelkami, miestami o šírke len jedného metra. Skaly sú tvorené navrstveným andezitom, ktorý vytvára zaujímavé skalné útvary.

Zvykol som si cestou robiť tzv. „30 sekundové odpočinky“ ako ich nazval Novis. Spočívajú v odbremenení pliec od záťaže. Na krátku dobu, bez zloženia batohu. Spolu s batohom sa predkloním rukami sa opriem o kolená, čím sa váha sa presunie na celú plochu chrbta a plecia sa tak odbremenia. Tieto odpočinky som chcel miestami aj predĺžiť, no mušky a komáre mi to nedovoľovali. Boli také otravné, že sa neoplatilo ani zastavovať. Odpočinky boli kratučké 10, maximálne 20 sekundové, ale aj tie pomohli.

Cesta z Čiernej hory  Potôčik pri ceste na Lysú  Mohutný prameň pri ceste na Lysú

Čierna hora

Už skoro na vrchole sa chodník rozdvojuje, jedna časť vedie na severo-severovýchod, kde je výhľad na túto časť podhoria. Samotný chodník zabáča prudko vľavo a pokračuje už omnoho miernejším stúpaním ďalej na západ, aby sa znova, asi po 200 metroch, mohla vydať priamo na sever k samotnému vrcholu Čiernej hory. Vrchol s označením, teda s hríbikom. Z vrcholu nie je žiadny výhľad, je tvorený miešaným lesom. Neďaleko hríbika je ohnisko. Tu som si odpočinul, zložil som si batoh, pochutnal som si na tyčinke zo suchých plodov a zapil ju vodou. Či som chcel alebo nie, musel som pokračovať. Áno kvôli tým otravným muškám, ktoré nenormálne dobiedzali. Jednu som zabil a 40 ďalších sa zlietlo na jej pohreb.

Z Čiernej hory viedla cesta mierne klesajúcim ľavotočivým oblúkom smerom dole k zvážnici, na ktorú sa napojila a pokračovala na severovýchod cez Lysú k Hanušovskému sedlu. Na Lysej som však ešte nebol! Šiel som po zvážnici, ktorá prechádzala bočnou stráňou Čiernej hory. Po mojej ľavej strane klesala do dolinky, odkiaľ som už počul známe zvuky zurčiaceho potoka. Žblnkotanie potoka sa čoraz viac zosilňovalo a zrazu potok preteká krížom cez zvážnicu. Taký som bol uchvátený pohľadom na toľko tečúcej a čistej vody, že som ani nezaregistroval značku, ktorá označovala prameň. Povedal som si, že je najlepší čas na osvieženie a aj na základnú hygienickú očistu. Konečne som sa umyl, síce len do pol pása, no aj to bolo vynikajúce. Vôbec nevadilo, že voda bola studená, ten príjemný pocit osvieženia sa nedá ničím vynahradiť. Šiel som sa pozrieť aj na samotný prameň, ktorý bol upravený. Bol obložený kameňmi a prikrytý drevom. Pod nimi trčala rúra. Odtiaľto mohutnou silou vyvierala voda, ktorá po pár metroch ďalej vytvárala spleť jarčekov na skalnatom podloží. Po osviežení a nabratí asi jedného litra vody som pokračoval ďalej na Lysú.

Lysá

Lysá, to je kapitola sama osebe. Označenie s nápisom Lysá je klasicky pribitá klincami o strom. Pamätám sa, že toto ma dojalo aj 10. októbra 1987, keď som tadeto šiel prvýkrát. Teraz však značka bola vyššie a viac vrastená do stromu. Neviem prečo? emote smile

 Chodník ma vedie na Lysú  Lysá, tabuľa pribitá o strom už vrástla do stromu  Skalné útvary pod vrcholom Lysej

Cesta pokračovala ďalej a miestami sa naskytlo pár pohľadov na skalné útvary, ktoré sa nachádzali napravo od hrebeňa. Les sa občas otvoril a umožnilo pohľad aj na neďaleké Petrovce. Blížil som sa k Hanušovskému sedlu, cez ktoré vedie modrá turistická značka. Tento značkovaný chodník začína na Sigorde prechádza okolo prameňa Šťavica, pokračuje do kopca a neďaleko chaty Fricka smeruje doprava do lesa, aby mohla vyústiť pri chate Koľoroš. Prehupne sa cez hrebeň Slanských vrchov práve v Hanušovskom sedle a ďalej pokračuje k Zlatej studni popri Hanušovskom potoku a končí v obci Bystré. Pri Hanušovskom sedle som našiel plno starých jám, ktoré mohli mať hĺbku 1-1,5 m, ktorých zaoblené okraje nasvedčovali, že ich vykopali už dávnejšie. Jamy vraj majú na svedomí hľadači pokladov, ktorí hľadali ulúpené a nazhromaždené zlato zbojníkov.

Loger - tábor zbojníkov, kde "logovali" (teda prespávali) zbojníci. Také miesto sa nachádza aj v Slanských vrchoch neďaleko Hanušovského sedla. Lízaný kameň je názvom najvyššieho, centrálneho brala. Smerom do údolia Hanušovskej doliny je jeho stena takmer kolmá, na opačnej strane je však obrovský previs hlboký až 3 metre. Podľa povesti práve tu táborila zbojnícka družina, ktorá využila prírodne podmienky. V strede plošiny leží Stôl, ktorý svojim tvarom pripomína stôl (na ktorom mohli zbojníci stolovať alebo počítať dukáty). Ďalšia skala ma tvar skalného hríba - vola sa Zbojnícka päsť. Niekde pod Lízaným kameňom je vraj Zlatá studňa, lebo na okolí je plno zlata nalúpeného zbojníkmi. S troškou fantázie sa tu môžeš fakt cítiť ako v pravom zbojníckom hniezde. (Zdroj)

Stormy pred Hanušovským sedlom a Petrovce za nimi  Tri chotáre, vrch nad 1000 m. n. m  Cesta lesom k Javorníckej poľane

Javornícka poľana

Pri pohľade na značku, ktorá určovala smer a čas na Javornícku poľanu som až podskočil. Čo?? Už len 35 minút a som na Javorníckej poľane? Hneď mi bolo veselšie. Áno bolo, keby som nepoznal realitu. Viem veľmi dobre, že na Javornícku poľanu sa za 35 minút nedá dostať. Aspoň nie pešo, nie normálnym krokom a nie s batohom na chrbte.

Chodím si po Javorníckej poľane, animáciaČakal ma výstup na Tri chotáre, ktorý je jedným z vrcholov, ktoré majú viac ako 1000 m. n. m, presne má 1025,2 m. Ani pohľad na začiatočnú časť cesty na Tri chotáre ma neutvrdzoval v tom, že by výstup mal byť hračka. Jedno som však už vedel na isto. Minimálne dnes to bude posledný šľapák, ktorý ma čaká. Preto som sa do toho zakusol a vyšiel som na Tri chotáre. Po dosiahnutí vrcholu ma chodník viedol lesom, ktorý po 13 minútach končil na Javorníckej poľane. Celá cesta mi trvala od Hanušovského sedla až na Javornícku poľanu necelú hodinu, presne 55 minút. Cestou som stretol jedného motorkára, ktorý mi šiel oproti a po chvíli po ňom zostal len smrad od spaľovacieho motora.

Javornícka poľana, Slanské vrchy

Predchádzajúce dva dni som nemal také náročné výškové prevýšenia. Áno vyšliapal som na hlavný hrebeň Slanských vrchov, no vyliezť na tri vrcholy, ktoré majú viac ako 1000 m. n. m dá zabrať. O tomto by vedela rozprávať moja košeľa, ktorá v predchádzajúce dni bola spotená len pod pazuchami a sem tam nejaký fliačik na chrbte. Tentoraz však bola mokrá celá! Ešte dobre, že vymysleli funkčné prádlo, vďaka čomu som mal aspoň spodnú vrstvu relatívne suchú a nechladilo ma.

Na okraji Javorníckej poľany som zložil batoh z pliec, vybral som si ďalšiu orieškovú tyčinku niečo som pofotil. Počasie mi počas celého wandru prialo. Nebolo ani teplo ani zima, akurát také vhodné na wander.

Ešte pred odchodom som si overil počasie. Pravdu povediac mi bolo úplne jedno aké počasie by bolo, šiel by som aj tak aj tak. Doteraz predpoveď z nórskej stránky sedela na chlp. Hlásili však, že v piatok, čo bolo dnes by malo trocha spŕchnuť. A aj toto im vyšlo. Pri fotení sa spustilo mierne mrholenie, ktoré miestami prechádzalo do slabého dažďa. Keď som nechcel zmoknúť… Aj tak by to bolo jedno. Mokrý som už bol, len nie od dažďa, ale od potu. Hlavne kvôli foťáku, ktorý sa s vodou veľmi neľúbi, som sa potreboval dostať minimálne do lesa, pod stromy.

Fotobrašňu som zakryl nepremokavým obalom, batoh už nejaký ten dážď zažil a foťák som si držal tesne pri tele a pod strieškou klobúka a odolával mrholeniu. Prešiel som Javornícku poľanu a vošiel som do lesa na používanú zvážnicu, ktorá bola rozmočená a bahnistá. Dážď ustával. Pri Fricke prestalo pršať úplne.

Fricka

Chata bez hospodára, Fricka, zamknutáPamätám si časy, keď sme na Fricke boli aj dvakrát do mesiaca a starali sme sa o ňu, odnášali sme odpadky, upratovali sme okolie. Teraz? Fricka zamknutá pod správou lesníkov a nenormálny bordel! Všade nejaké prázdne konzervy, plastové fľaše, papiere, sáčky. Neskutočný neporiadok! A ohniská? 3 (slovom tri) ohniská v okruhu 1,5 metra. Jediné, čo ma napadá, že niekto stál v strede a okolo neho horeli tri ohne, aby mu bolo teplo.

Mám taký pocit, že každý k lesu pristupuje po svojom. Lesníci ako k nástroju, ktorý im prináša zisky a je im jedno ako to dosiahnu.

Turisti a návštevníci lesa zas ako k miestu, kde sa dá odpočinúť, nájsť pokoj. Tam kde som videl stopy po ťažbe, intenzívnom hospodárení s drevnou hmotou alebo činnosti lesných robotníkov, som videl v lese plastové fľaše, pivové fľaše aj plechovky, konzervy, plastové tašky, sáčky papiere, servítky. Tam, kde sa títo pracovníci nedostali neporiadok nebol. Je pravda, že aj tu sa sem tam objavilo nejaké smietko, ale nie v takom meradle.

Ja si poctivo svoj bordel beriem zo sebou. To čo sa nedá spáliť a čo sa v relatívne krátkom čase v lese nerozloží, beriem zo sebou domov. Železnú plechovku od konzervy likvidujem. Vypálim ju, odstránim spodok a vrch. Potom tieto tri kusy ohnem a sklepem, tak aby mali čo najmenej ostrých hrán a potom ich zakopem dosť hlboko do zeme, kde sa časom plech rozloží na oxidy železa. Nikdy nenechávam v lese plasty, či to sú sáčky alebo fľaše. Plasty nás asi prežijú. Keď už na svete nebude ani jedného človeka, plast sa nájde určite!

Od Fricky som zbehol dole k hríbiku, kde som stretol pár z Prešova aj so psom, ktorí mali veľmi dobrú teóriu ako naložiť s pár hodinami voľného času:

Vždy je lepšie sa prejsť po lese ako tráviť čas chodením po Maxe.

Rozlúčil som sa s nimi a po modrej značke som sa vybral ku Koľoroške. Túto trasu som šiel z opačného smeru so svojou dcérou minulý rok tesne po Vianociach. Napriek tomu, že počasie nám vtedy až tak neprialo, sa výlet dcére páčil. Hlavne chôdza lesom v snehu.

Vlčí dol

Vlčí dol, chajda T. O. Slanskí vlciZašiel som sa pozrieť aj na Vlčí dol, kde som plánoval aj prespať. Čo sa týka wandru prešiel som všetko, čo som prejsť chcel. Uvažoval som ešte, že vyjdem hore na Jelení skok, pozriem miesto, kde stála Sokolka, potom sa prejdem na hrad Bodoňdo Zlatej Bane. Táto trasa však nie je taká náročná a dá sa zvládnuť aj za jeden deň. Aspoň budem mať dôvod prečo sa sem znova vrátiť.

Bol piatok, čiže pracovný deň. Posledný autobus odchádzal zo Zlatej Bane okolo 20.35 h., ale len v párne týždne! Párny týždeň bol, našťastie. Pri Fricke som bol o 16.50 h. Vravím si krásne všetko stíham. Pozriem Vlčí dol, Koľorošku a môžem ísť domov.

Aj táto chajda svoj vrchol za sebou (aj keď dufam, že sa mýlim). Najväčší rozkvet zažila v 80. – 90. rokoch 19. storočia. Sa mi zdá, že aj ľudia boli vtedy onakvejší. Je to klasická chajda z neopracovaných kmeňov, cez ktoré sem tam zafúka. Dvere už nedoliehajú, okno, nemá už ani ten igelit, ktorý tu zvykol byť namiesto skla. Je to však chajda, kde aj teraz som našiel dostatok suchého dreva na rozpálenie ohňa a aj nejaké suché potraviny. Keby som si nebol nechal batoh inde, tak by som tu nechal väčšinu potravín. Vedel, že idem domov. Aj tak sa mi nechcelo tie potraviny vláčiť domov. Kilometre, ktoré som dnes prešiel, urobili rozhodnutie miesto mňa a na Vlčí dol som sa už s potravinami nevrátil.

Vo Vlčom dole som našiel odkaz:

Bol som tu 11. 05. 2013. Sendy - T. O. Slanskí vlci. Tento zrub bol postavený v roku 1975."

Od Sigordu smerom ku Koľoroške vedie asfaltkaVyšiel som na asfaltku, ktorá vedie od bývalého SOU Lesníckeho (v súčastnosti tam je Centrum pre rodinu) od Sigordu smerom k Hanušovskému sedlu, kde som už dnes bol. Časovo som bol na tom tak LTT (len tak, tak). Preto som ku Koľoroške ani nezašiel.

Čakala ma posledná časť mojej dnešnej cesty. Krásna asfaltka, ktorá pôsobila ako balzam na moje nohy. Mal som v nich odšľapaných dobrých 16 km. Nič nie je horšie ako chôdza po tvrdej asfaltke! V lese zemina tlmí dopad, tráva zmäkčuje došľap a nohy nie sú také zničené. Nielen nohy, ale aj celé telo. Táto asfaltka bola ako klinec do rakvy! Napriek tomu som na Sigord došiel asi s 45 minutovým predstihom. Stihol som sa trocha dať do poriadku, prezliekol som sa do suchého. Vysušil nohy, vypil som vodu, najedol som sa orieškových tyčiniek a už len som čakal na autobus. Dnes, teda v tretí deň môjho wandru som prešiel 19 km. Prečistil som si hlavu a odpočinul som si.

Neskutočná vďaka patrí mojej manželke Janke, ktorá má pre tieto moje chvíľkové slabosti porozumenie a samozrejme aj mojej dcére Biance.

Autobus prišiel načas. Dopravil ma do Prešova, odkiaľ som pokračoval do Košíc rýchlikom Poľana.

A tak skončil môj wander po Slanských vrchoch od Herľan cez Rankovské skaly, Vyžník, Makovicu, Ordánky, Laš, Grimov laz, Šimonku, Čiernu horu, Tri chotáre, Fricku a Vlčí dol až k Sigordu.

Štatistka trasy:

Prejdené: 42,7 km
Prevýšenie: 1 945 m
Klesanie: 1 844 m
Váha batohu pri návrate: 25 kg
Fotografie v rozlíšení 1024 px sú vo fotogalérii.
Celú prejdenú trasu si môžete pozrieť tu

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť