Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Slanské vrchy I.

Slanské vrchy I. Ďalší z mojich stručných popisov trampov, ktorým niekedy nerozumiem ani ja!

Toto si chcem prečítať
Dodatky ku Kronike
Dodatky ku Kronike

Dodatky ku Kronike Táto časť bude skoro pre všetkých nezasvätených veľkým prekvapením. Je to totiž posledná časť Kroniky. Existuje orig [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Po hrebeni Slanských vrchoch, Herľany - Makovica

Trasa: Košice Herľany – Rankovské skaly – Vyžník – Makovica – Menší vrch – Ordánky – Laš – Za Dubníkom – Grimov laz – Šimonka – Hermanovský hrebeň – Červená mláka – Čierna hora – Tri chotáre – Javornícka poľana – Fricka – Vlčí dol – Sigord – Prešov – Košice

Trvanie: 15. - 17. máj 2013

Prítomný: Ja


Deň prvý – málo vody, zlé značkovanie

Južný hrebeň Slanských vrchov od HerlianKonečne nastala tá správna konštelácia hviezd a rozhodol som sa spraviť trocha dlhší wander po Slanských vrchoch. Snažil som sa vyvarovať chýb, ktorých som sa dopustil pri minulých wandroch, ale aj tak sa mi nejaké priplietli do cesty.

Každý deň tohto wandru mal určitú charakteristiku. Pre tento prvý deň bol príznačný nedostatok vody a mizerné turistické značkovanie.

Stúpanie k Rankovským skalám

Odchod autobusu do Herľan bol o 05.30 h. z košickej autobusovej stanice. Nečakane som bol na stanici skôr ako som plánoval (ďakujem Stano), tak som čakal 30 minút na odchod autobusu. Bol som jediným cestujúcim. Debatoval som so šoférom. Dozvedel som sa, že je rozvedený, koľko má rokov, koľko platí na alimenty, aspoň rýchlejšie ubiehala cesta. Ďalším cestujúcim bola predavačka, ktorá nastúpila v Nižnej Kamenici. Od nej som sa dozvedel o tragédií, ktorá sa stala v obci – ako v dôsledku nerozvážnosti vyhasol mladý život a tri ďalšie sú v ohrození (jazda autom, frajeriny a búračka).

Vystúpil som z autobusu na rovnakom mieste ako minule, teda pri odbočke na Banské a vyrazil som, bolo 06.04 h. Krásne, teplé slnečné ráno. Vykročil som po asfaltke smerom k zelenej značke. Prešiel som lúky, vošiel do lesa. Tentoraz sa mi išlo ako po masle, nezabáral som sa do snehu emote smile. Lesní spevavci mi svojím trilkovaním spríjemňovali cestu. Balzam na dušu. Aspoň nateraz, na Grimovom laze by som bol rád, keby toľko neštebotali, ale o tom neskôr.

Cesta nenáročná, mierne stúpanie, až kým som sa nedostal do štátnej prírodnej rezervácia Malé brdo. Raz, keď som šiel na Rankovské skaly, tak som minul značku a smelo som pokračoval hore do kopca. Mal som to urobiť aj teraz aj v zime. Cesta hore bola schodná, jasná a ústila tesne za lúčkou (GPS súradnice N48.81666° E21.50814°, N48°49' E21°30.489'), ktorá je na zelenej značke. Ja som sa rozhodol, že predsa len pôjdem po značke, ktorá ma ťahala doľava, smerom k skláteným stromom. Zelená značka sa po pár metroch, medzi popadanými stromami, stratila. Keby som nepoznal cestu, chvíľu by mi trvalo kým by som znova natrafil na zelenú turistickú značku. Dostal som sa na lúčku, odkiaľ ide cesta hore na bočný hrebeň Slanských vrchov k Rankovským skalám. Niektoré stromy nápor snehu a vetra po zime nevydržali a jednoducho spadli, ako keby mi sama príroda dávala prekážky do cesty.

Prekážky na ceste k Rankovským skalám  Odpočinok pri odbočke na Rankovské skaly

Teraz niečo o dostupnosti vody v týchto končinách.

Z domu som bral dve 2 l fľaše na vodu. Viem, že v tejto časti Slanských vrchov je vody málo, preto 4 litre vody by mali stačiť. Jednu fľašu som naplnil po okraj a druhú som plánoval naplniť cestou, aby som nevláčil zo sebou zbytočnú váhu (liter vody = kilogram váhy).

Rankovské skaly

Výhľad z Rankovských skál

Pred tým ako cesta vyústi na planinu pri Rankovských skalách badať na nej erozívny účinok vody, ktorá vymyla pôdu a odkryla skaly. V dĺžke asi 50 metrov sú skaly vlhké a medzi nimi vidno aj vodu. Na ľavej strane (pri ceste smerom hore) je zdroj tejto vody. No, zdroj... Priesak vody do priehlbiny, kde je voda o hĺbke okolo 5-10 cm.

Smer Vyžník

Je to prameň, ktorý je prírodný, nie je nijako umelo upravený, je tam plno napadaných listov, je neprikrytý – otvorený. Vzhľadom k tomu, že prameň bol plytký a ja som mal len 2 l fľašu, tak som nabral len tak 1,5 l vody. Viac jednoducho nedalo. Fľašu som nevedel ponoriť hlbšie, aby mi voda do nej natiekla. Napriek tomu som túto vodu chcel použiť, len ako prevarenú. Čo sa mi aj darilo, kým som si nepomýlil fľaše, napriek tomu mi nič nie je.

Tak som mal 3,5 l vody. Vyšiel som k hríbiku, kde som sa zložil. Odložil som batoh a vybral som sa k Rankovským skalám. Aj tu bolo badať účinky dlhej zimy. Spadnuté stromy zahatali cestu k Rankovským skalám. Urobil som pár fotografií a vrátil som sa k hríbiku.

Vybral som sa smerom na Vyžník. Ako som už spomínal, cestu som poznal, tak som zelenú turistickú značku nemusel výslovne hľadať. Napriek tomu som ich zazrel veľmi málo. Značkovanie bolo na mladých stromoch, ktoré v zime nemali listy a značky na kmeňoch bolo lepšie vidieť ako teraz.

Môj chrbát na Rankovských skalách  Popadané stromy pri Rankovských skalách  Slanské vrchy, neďaleko zimného bivaku

Cestou hore vedľa mňa z mladiny, zutekalo nejaké veľké zviera. Vidieť som ho nevidel, no bol to asi jeleň, lebo lámal všetko, čo sa mu postavilo do cesty, teda hlavne konáre. Neskôr o pár desiatok metrov vyššie som zase zaregistroval niečo menšie, čo tiež zutekalo. Tentoraz to mohol byť srnec, lebo nenarobil taký hrmot a ani hluk, ako to predchádzajúce zviera.

Cesta na Vyžník, Slanské vrchy  Slanské vrchy, medzi Vyžníkom a Makovicou  Výhľad na Medvediu, Slanské vrchy

Našiel som aj miesto (GPS súradnice 48°49,959'S 21°30.734'V s presnosťou cca 20 m), kde som v zime bivakoval, len lesníci boli rýchlejší a spadnutý strom, ktorý mi poskytol útočisko už bol zlikvidovaný. 

Vyžník

Na Vyžník som od Rankovských skál došiel za 1 hodinu a 22 minút aj s zachádzkou, keď som hľadal zimné bivakovacie miesto. Teda čas na hríbiku je reálny. Za jednu hodinu z Rankovských skál na Vyžník sa dá dôjsť (čo sa nedá povedať o ceste z Hanušovského sedla na Javornícku poľanu, vraj 35 minút. Ha, ha...). Tu som si urobil prestávku a z vody, ktorú som nabral pri Rankovských skalách som si uvaril čajmätový. Mätu som si nazbieral cestou. Čaj bol vynikajúci osviežil a zahnal smäd.

Slanské vrchy, miesto zimného bivaku  Veget na Vyžníku, Slanské vrchy

Pokračoval som ďalej po červenej, vyšľapal som hore. Cesta tu vyzerala ako cesta vyrúbaná. Všade popadané stromy, ktorých kmene boli odvezené, no zvyšné konáre ostali rovno na chodníku.Rozdiel medzi zimným a letným chodníkom je obrovský. V zime, ak chodník nie je prešľapaný, je veľmi ťažko viditeľný. Ak sa k tomu pridá aj mizerné značkovanie, ako na tomto úseku, máš o zábavu postaranéV lete je to o poznanie lepšie, lebo chodník jevyšľapaný a aj bez značky je zreteľný.

Na tomto mieste som v zime stratil značku, no netrápilo ma to, lebo som už bol na hrebeni a ten som sledoval. Teraz som sledoval chodník, ktorý ma smeroval na západ od hrebeňa. Značkovanie červenej turistickej značky bolo naozaj zlé. Chodník viedol cez lúčky, kroviny, mladé a nízke stromy. Keby som sa chcel vydať po hrebeni, tak ako v zime, musel by som sa predierať mladým nízkym porastom a šlo by sa mi ťažšie.

Konáre na chodníku pri Vyžníku, Slanské vrchy  Strom pripomínajúci prak, Slanské vrchy  Strom na východnej strane hrebeňa Slanských vrchov

Vyšľapal som na hlavný hrebeň a znova sa ozývali moje svaly na nohách, do ktorých som dostával kŕče. Po skúsenostiach z wandru po Slovenskom raji a nápoja, ktorý dáva krídla, som sa znova uchýlil k tomuto dopingu. Kŕče z mojich svalov zmizli. Neviem, ktorá zložka to spôsobuje, ale je to tak. Pravdepodobne sú vitamíny skupiny B. Skúšal som sa nadájať minerálnou vodou obohatenou o magnézium, bral som minerály v tabletkách, ale nepomohli. Red Bull pomáha aspoň mne

Cestou som narazil aj na pár zaujímavých stromov. Tento mi pripomínal prak. Pri inom bol zas uprostred lesa pristavený vysokánsky rebrík. Niektorý z týchto stromov ako keby ani nepatrili do tohto lesa. Široko ďaleko samé buky, štíhle, rovné, s hladkou kôrou. Jeden ako druhý. A zrazu - osamotený mohutný jaseň s vysokým kmeňom, hrboľatou, drsnou kôrou, do šírky sa rozťahujúcou korunou, ktorý sa tým bukom ako keby posmieval. Veď aj to patrí k prírode, tá rozmanitosť a odlišnosť.

Vyhliadka zo stoličkou

Vyhliadka so stoličkou, Slanské vrchy

Došiel som na miesto, kde je Vyhliadka so stoličkou (pomenovanie som si požičal z článku z webu www.slanskevrchy.sk) Je tam  kríž, ohnisko aj sedenie okolo z rozpolených kmeňov.

Ak pravidelne čítate články na tomto webe, môj názor ohľadom cirkevných symbolov v prírode asi poznáte a nebudem sa tu opakovať.

Ihličnan pri modrej, značke

Pokračoval som ďalej. Cestou som narazil na pár miest, kde bol celkom slušný výhľad do malebných dolín Slanských vrchov.

Doteraz som nestretol nikoho, ani živú dušu a ani náznak nejakej ľudskej činnosti. Na jednom pekne vyzerajúcom chodníku som si urobil fotoprestávku a až tu som videl drevorubača. Kým som fotil, stihol zoťať zo dva stromy. Otázne je, či videl aj on mňa. Odtiaľto k hríbiku s modrou značkou bolo len na skok. Tu som urobil fotku stromu, ktorý bol v zime doslova zavalený snehom.

Prejdi myšou ponad obrázok a zobrazí sa ti zimná fotografia.

Makovica

A už som videl Makovicu. Došiel som do cieľa mojej dnešnej cesty – na Makovicu, bolo 14.09 h. Cesta aj s prestávkami mi trvala 8 hodín a 5 minút. Rozložil som sa na lavičkách, prezliekol do suchého a šiel na prieskum. Mal som asi 2,5 l vody. Pamätajúc na staré dobré časy, keď na Makovici bola len jedna veža, som s nádejou zazvonil, či mi niekto z obsluhujúceho personálu, nedá trocha vody. Buď tam nikto nebol, alebo neotvorili. Rovnako som pochodil pri vojenskom objekte.

Vyhliadka so stoličkou, sedenie v lese  V lese, Slanské vrchy  Makovica, najvyšší bod

Na Makovici sa nachádza 5 veží z toho jedna vojenská. Dve z nich betónové. Zvyšné sú z oceľovej konštrukcie. Pri najstaršej betónovej sa na severozápade od nej, nachádza na najvyššom mieste menšia betónová veža. Neďaleko nej sú čiastočné základy ďalšej veže, ktorú len začínajú stavať. Oceľová armatúra je na mieste, šalung tiež a stredový betónový pilier bol už zapustený do zeme. Pri nej stála stará maringotka bez kolies, s chýbajúcim sklom na dverách.

 Vedľa solídne ohnisko, čiastočne obrastené žihľavou. Vnútro maringotky bolo relatívne čisté a suché. Už som vedel, kde budem spať. Maringotka bola vybavené dvoma núdzovými palandami, ktoré boli sklopné. Odvahu na nich spať som nemal, mohli by sa vytrhnúť z uchytenia. Celá maringotka už mala určite po dobe svojej životnosti, tak som nepokúšal šťastie. Vo vnútri bolo torzo skrine, jedna rohová polica, dve stoličky a stôl. Stôl mal výklopnú vrchnú dosku a mohol slúžiť aj ako rysovacia doska.

Makovica, pohľad do diaľav  Noc v maringotke  Západ slnka na Makovici v Slanských vrchoch

Podlahu som pozametal, predsa len bola trocha prašná. Urobil som oheň. Uvaril polievku s cestovinou z najľudnatejšej krajiny sveta. Nezasýti, no zaženie smäd, hlavne, ak sa robí aspoň v litry vody.  Nafúknutú karimatku som si dal pred maringotku a konečne som sa natiahol. Slniečko krásne hrialo. Čakal som, kedy mi vychladne polievka a rozdumoval som. Kde môže byť Zajačí kameň? Ani v zime, ba ani teraz som na hríbik označujúci Zajačí kamen nenaďabil.

Sedel som, vyložené bosé nohy mi pomaly schli, jedol som doma pripravený obložený rožok, kochal sa výhľadom na pomaly zapadajúce slnko, ktoré farbilo nebo do oranžova. A užíval si veget. Spoločnosť mi robili vtáky, sem tam nejaký diviak, ktorý v neďalekom kroví zakrochkal. Po 20.00 h. som sa odobral na kute a snažil som sa zaspať. Napriek únave a prejdeným kilometrom (11 km) sa mi to nedarilo.

Prečo? To sa dozvieš v pokračovaní cesty z Makovice na Grimov laz.

Pokračovanie

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť