Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Staré chajdy a výstup na Čiernu horu
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
V obkľúčení koní, Muránska pla...
V obkľúčení koní, Muránska planina

V obkľúčení koní, Muránskou planinou s Biancou

Šlo sa nám výborne. Včera by nás asfaltka dočista odrovnala. Dnes sme boli odpočinutí, n [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Tramp okolo Zlatej Bane - Noc ...
Tramp okolo Zlatej Bane - Noc pod Šimonkou

Tramp okolo Zlatej Bane - Noc pod Šimonkou
Na Grimov laz (Lúku pod Šimonkou) sme dorazili s vypätím posledných síl... To vieš, že preháňam [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Zimný vander, Muránska planina - k Veľkému Cigánovi


Predchádzajúca časť: 

Muránska planina Veľká lúka, časť PieskyNiekedy ma doslova fascinujú miestne pomenovania kopcov, údolí, či riek. Napríklad Jaškova muka. Ako mohol vzniknúť tento názov? Alebo Veľký a Malý Cigán? Veľký a Malý by som chápal, ale Cigán?

Očistená a posypaná c esta k Jaškovej mukeŠkoda, že k názvu Jaškova muka som sa dopracovalna základe vlastnej skúsenosti.

Po tom, čo som svojim svalom doprial odpočinok som sa vybral ďalej po ceste, ktorá bola posypaná a väčšinou bez snehu. Šiel som smerom k poľovníckej chate Maretkina, ktorá je presne oproti hradnému bralu. Delí ich len Suchý dol, Dolinský potok a výškový rozdiel 438 m dole a 465 m hore k Poludnici.

Došiel som na križovatku ciest. Jedna viedla doprava smerom k poľovníckej chate Studňa a druhá smerovala doľava k poľovníckej chate Maretkina. Vybral som sa doľava.

Cesta bola v pohode, utlačená vrstva snehu bola posypaná a šlo sa mi skvelo. Cesta mi trocha pripomínala cestu na chatu VolovecSvaly poslúchali a neprotestovali.

Slnko sa schovalo za mraky a už sa mi po celý čas vandru neukázalo Slnko sa už neukázalo Náprotivný svah s hradným bralom sa mi zase ukazoval celkom často. Dorazil som k hríbiku Jaškova muka. Odtiaľto ma čakali muka, len som o tom ešte nevedel.

Jaškova muka

Križovatka ciest, smerom k poľovníckym chatám Maretkina, StudňaNa hríbiku sa vynímal čas k Studni po žltej značke 1:30 h., rovnaký čas bol aj na červenej trase. Červenú trasu somprešiel, síce dávno, ale prešiel. Chcel som preto skúsiť niečo nové. A nové to veru bolo!

Nasadená snežnica Inook na snehových poliach na Muránskej planine

Pozrel som sa na čas. Bolo presne 14.30 h. Bral som do úvahy zimu, sneh a pokročilý čas. Za také tri hodiny by som aj s rezervou mal byť pri Veľkom Cigánovi, ktorý je ešte pred Studňou. Slnko malo zapadať okolo 17.15 h. Jasné! Do zotmenia k Veľkému Cigánovi dôjdem. Bez problémov!

Opustil som odhrnutú a posypanú cestu a vybral som sa po neprešľapanej žltej turistickej značke smerom k Studni.

Vykročil som s elánom a bez snežníc, veď nie je veľa snehu. Asi po 20 metroch som svoj názor popravil a na nohy som si nasadil snežnice.

Chvíľu trvalo, kým som sa zachodil, no potom to už išlo ako po masle. No dobre, nie ako po masle, ale išlo. Sneh bol hlboký minimálne 50 cm, no v závejoch aj hlbší.

Muránska planina v zime, na hranici lesa a lúkyNajlepšie sa šlo v lese, pod stromami, kde bolo menej snehu a bol aj tvrdší. Na otvorených priestoroch, bol sneh sypkejší, mäkší a zabáral som sa hlbšie. Dychčal som, boleli ma svaly na nohách, plecia mi otláčal batoh.

Stopy zvery v snehu na Muránskej planine Konečne som pochopil význam názvu Jaškova muka! Určite tade šiel nejaký Jaško a tiež v zime. Zažil asi to isté, čo teraz zažívam ja.

Muky!

Asi po hodine brodenia snehom som medzi stromami zazrel cestu, ktorá sa mi zdala vyjazdená. Nevadí, určite sa na ňu napojím. Čoraz viac som sa k nej blížil, až som na ňu vyšiel. Konečne! Môžem si dať dole snežnice!

Zimná fatamorgána

Snežnice šli okamžite dole. Zavesil som si ich na batoh. Z jednej strany na palice a z druhej strany na statív, ktorý som vláčil zo sebou. Palice som ani nevyberal, veď na čo? O chvíľu som tam. (Ha-Ha-Ha)

Vyjazdená zvážnica na Muránskej planine a snežnice  Vysoké a štíhle ihličnany na Muránskej planine v zime  Zvážnica s koľajami po sťahovaní dreva a batoh so snežnicami, Muránska planina

Ďalej som pokračoval po ceste, ktorá bola vyjazdená LKT‑čkami, ktoré za sebou ťahali kmene stromov. V snehu boli utlačené stopy po kmeňoch stromov, ktoré však neboli dosť široké na obidve nohy. Musel som ísť obkročmo, čo tiež nebola žiadna výhra.

Zapadajúce slnko, ktoré bolo schované za mrakmi, Muránska planinaPokračoval som po vyjazdených koľajách - až skončili. Nahodil som si znova snežnice a chcel som pokračovať ďalej. Ale,  kde je značka? Náznak nejakej cestičky nikde, všetko je pod snehom. Kade?

Muránska planina v zime, na hrebeni

Trocha rovnejší úsek mi napovedal, že snáď tam je nejaký chodník. Tak aj bolo! Asi po 10 minútach som zazrel turistickú značku. Nebola v mojom smere, bola v opačnom, ale bola.

O 16.00 h som vyšiel na hrebeň a otvoril sa mi pohľad na sever. Vynímali sa tam vzdialené kopce Nízkych Tatier. Paráda! Už som hore! Tak ešte kúsok a už som určite na mieste.

Predo mnou bol spadnutý strom, krížom cez chodník. Značka pokračovala ďalej. Obišiel som ho zľava, cesta sa mi zdala schodnejšia. Vyšiel som na lúku. Spoza vysokých ihličnanov, ktoré obkolesovali lúku, sťaby kolové hradby, bolo vidno čoraz viac slabnúce svetlo zapadajúceho slnka.

Značka zase bola niekde inde ako som bola ja. Ja som bol na lúke, to som vedel, ale kde je značka? Chcem‑nechcem vytiahol som výdobytok modernej techniky a spustil som navigáciu. To som nemal robiť!

Beznádej!

Muránska planina v zime, samé koopceZistil som, kde sa nachádzam! Od miesta ako som vošiel do lesa som prešiel maximálne 800 metrov a trvalo mi to hodinu a pol! Pomaly, ale isto som si prestával veriť, že dôjdem za vidna.

Značku som nakoniec našiel. Ak by som pováľané stromy obišiel po pravej strane, tak značku nájdem hneď. Jediné, čo ma trocha tešilo bolo, že idem po miernom klesaní.

Zimná Muránska planina, zapadajúce slnko

Zašiel som do lesa a hneď som z neho aj vyšiel. Aspoň sa mi tak zdalo. 150 metrový úsek som šiel 17 minút. Mal som závratné tempo!

Najhoršie na tom bolo to, že som videl pred seba a už skončilo mierne klesanie a znova ma čakali kopce.

Svaly na nohách zaprotestovali. Vykročil som otvorenou krajinou, kde bol strašný sneh! Nejednému lyžiarovi by srdce zaplesala nad hlbokým prašanom. Jasom rozmýšľal, že rozbijem bivak niekde v snehu. Vyzbrojený a vystrojený som na to bol, takže obavy som nemal.

Slnko sa schovávalo za mrakmi a malo každú chvíľu zapadnúť. Vidno mohlo byť ešte tak 30 minút, maximálne 40.

Predo mnou bolo ďalšie stúpanie. Ešte tento kopec a už som určite tam. Nakoniec som tie kopce už prestal rátať. Vyberiem baterku? Načo, veď už už tam som.

Určite!

Zúfalstvo

Znova som vytiahol navigačku, aby som zistil ako ďaleko som od predpokladaného cieľa mojej dnešnej cesty. 2 300 metrov. Len 2 300 metrov alebo až 2 300 metrov? Keďže som pesimistický optimista, bolo mi to jedno

Musel som znova vykročiť a pustil som sa do ďalšieho stúpania. Už dávno som prekročil výšku najvyššieho bodu Slanských vrchov - Šimonky. Citeľne sa ochladilo. Začínal poletovať sneh.

Prestal som už aj fotiť. Kládol som pravidelne pravú snežnicu pred ľavú a tak ďalej dookola. Počítal som kroky. 1, 2, 3, 4, 5 a odpočinok na päť sekúnd. 5 krokov do kopca, 10‑20 na rovinke, či klesaní. Takto som dosiahol to, že som nedostával kŕče do nôh.

Napojil som sa na niečie stopy, ktoré boli čiastočne zaviate snehom, ale boli rozpoznateľné. Neviem, či to bolo dobré alebo zlé. Dobré to bolo v tom, že tade už niekto predo mnou šiel. Zlé v tom, že som musel trafiť presne do stredu stopy. Prečo? V stope bol utlačený sneh, ktorý bol tvrdší ako okolitý sneh a tváril sa ako kryha na vode. Stačilo len trocha šľapnúť mimo presný stred a už som mal nohu vychýlenú. Kotníky trpeli.

Vykotil som sa do snehu. Musel som si odopnúť batoh a postaviť sa. Nahodiť batoh. Otlačené ramená zaprotestovali. Posledné stúpanie?

Snáď.

Stromy, strážcova lesa na Muránskej planine v zimeVybral som navigáciu. Nie, to nie je pravda! Ešte 1 900 metrov!? Vchádzal som do hustého lesa, ktorý strážili dva holé a mohutné listnaté stromy. Bolo 17.39 h. a bola tma ako v rohu. Začalo snežiť. Stopy evidentne šli oproti mne. Ja som na stúpanie potreboval menšie vzdialenosti medzi jednotlivými krokmi. Šľapaje predo mnou sa však predlžovali, evidentne schádzali. Závidel som im.

Už mám toho dosť. Batoh šiel dole, baterky von. Dal som si aj tú námahu, aby som niekde zo spodku batohu vyhrabal Redbull, ktorý mi pomáha pri svalových kŕčoch. Nepredpokladal som, že ho dnes budem potrebovať.

Pravda je, že som nepredpokladal ani to, že dnes dôjdempod Veľký Cigán. O tom som však čoraz viac pochyboval. Obzeral som sa a vyhliadal som nejaké miesto vhodné na bivak. Životabudič urobil presne to, čo som od neho očakával. Svaly dostali svoj prídel energie, vitamínov, uhľohydrátov a tvárili sa, že sú znova vo forme. Tak som sa aj cítil.

Pred búdou pod Veľkým Cigánom na Muránsklej planine v zime

Takže znova batoh na chrbát a ide sa ďalej. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10 a odpočinok. Tak ako vyprchával povzbudzujúci účinok Redbullu, tak som znižoval aj počet krokov medzi jednotlivými, pár sekundovými odpočinkami.

Stromy, všade okolo samé stromy. Konečne! Znova idem mierne dole a po rovinke. Vďaka stopám po ktorých som šiel som ani veľmi nekontroloval, či idem po značke. Snáď neblúdili? Sem tam som nejakú značku na strome zazrel. Pri slabom svite čelovky som, ale veľkú istotu nemal. Namieril som na predpokladanú značku svetelný lúč druhej, výkonnejšej baterky. Značka. Idem dobre!

Vyšiel som na lúku, snežilocelkom slušne. Svetelný lúč sa v diaľke obtrel o nejaký nepravidelný tvar. Som tu? Pýtal som sa v duchu. Podišiel som bližšie. Došiel som! Bolo presne 18.30 h.

Cesta snehom mi trvala 4 hodiny. Dosť.

Búda pod Veľkým Cigánom

V búde pod Veľkým Cigánom na Murásnkej planine v zimeZložil som sa v búde, ktorá mala na dĺžku asi 4 metre a na šírku asi 2 metre. Mala strechu, lavice po vnútornom obvode. Dvere namala, preto bolo v strede trocha nafúkaného snehu. Hneď som vybalil z batohu celtu, ktorou som zakryl vchod, aby aspoň nesnežilo dovnútra.

Vybral som echo, varič a pustil som sa do roztápania snehu. Kým sa mi pomaly topil sneh, pustil som sa do jedla. S chuťou som zakusol do studeného rožka, ktorý som zapíjal teplým čajom, ktorý mi ešte ostal v termoske. Prezliekol som sa z mokrého do suchého. Pohoda sa rýchlo vrátila.

Šiel som po ďalší sneh. Po návrate som cítil evidentný rozdiel teplôt. Búda nebola utesnená. Medzi čelom a strechou boli dosť veľké škáry, dvere nahradila len moja celta. Vyššiu teplotu však bolo vo vnútri naozaj cítiť.

Asi hodinu mi trvalo kým som na malom variči roztopil dostatočné množstvo snehu. Mal som 2,5 litra vody. Vodu som priviedol do varu, zalial som si instantnú ovsenú kašu, ktorá mi veľmi zachutila. Zalial som aj polievku s rezancami. Obidve jedlá zohriali, doplnili tekutiny. Rožok zasýtil. Je čas ísť do hajan.

Nepokojný spánok

Príprava jedla v búde pod Veľkým Cigánom na Muránskej planinePrezliekol som sa do spacieho, teda dal som termoprádlo, tričko s krátkym aj s dlhým rukávom, spolu s CG-čkami, hrubé termo ponožky, na hlavu som si dal čapicu s Goretexom. Tak som zaliezol do spacáka.

Svaly na nohách si konečne dopriali dostatok odpočinku. To však bolo zlé! Kým som sa hýbal bolo všetko OK. Akonáhle som svaly nenamáhal, nastúpil moji kamaráti kŕče.

Búda pod Veľkým Cigánom v zime na Muránskej planineNajhoršie na všetkom bolo to, že som chytal kŕče do svalov, ktoré sú vo vzájomnej kontrakcii. Najprv som chytil kŕč do dvojhlavého stehenného svalu (M. biceps femoris), čím sa mi noha začal ohýbať v kolene. Keď som si nohu chcel narovnať,  napol som vnútornú hlavu štvorhlavého svalu stehna (M. vastus medialis) a chytil som kŕč aj do neho. Ani ohnúť, ani narovnať.

Nakoniec padol aj ďalší Redbull a už som mal pokoj od kŕčov. Pokojná noc ma však ešte stále nečakala.

Zimný spacák, ktorý mám, má teplotný extrém -38o C, limit -17o C a komfort je dosiahnutý pri teplote -10o C. Vonku mohlo byť okolo -2o C. Vo vnútri, v búde, mohlo byť o pár stupňov teplejšie, tak okolo nuly.

Bol som naobliekaný a bolo mi TEPLO. Z nôh som zosúkal ponožky, z hlavy som dal dole čapicu, vystrčil som ruky a konečne som zaspal. Ráno ma zobudil budík. V maximálnej možnej miere som chcel využiť...

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Zimný vander po Muránskej planine, k Nižnej Kľakovej

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť