Zimný vander, Muránska planina - k Nižnej Kľakovej

---

---

Cez závoj spánku sa ku mne predral nepríjemný zvuk budíka. Zvuk som už registroval, len kde je mobil? V noci som si ho dal pre istotu do spacáku a teraz som ho nevedel nájsť. Hľadanie mobilu malo aspoň jeden priaznivý efekt. Celkom ma to prebralo.

Budík som si natiahol na 05.45 h. Podľa predpovede slnko malo vyjsť, tak ako každé ráno. Dnes to malo byť okolo 06.30 h., takže som mal mať dostatok časovej rezervy na to, aby som sa naraňajkoval, zbalil a za svetla vyrazil ďalej. Chcel som v maximálne možnej miere využiť denné svetlo na chôdzu. Áno, taký bol plán. Len skutek utek.

V spacáku bolo fajne teplo a mal som divokú noc, takže som sa až tak nevyspal. Cez škáry v streche už presvitalo svetlo. Tak som si ešte trochu pospal. Zo spacáku som vyliezol o 06.22 h., prezliekol som sa zo spacieho a vyšiel som vonku. To bol pohľad! Hmla, sneh, viditeľnosť okolo 20-30 metrov.

Pripravil som si raňajky, na ktoré som zas až tak veľkú chuť nemal. Musel som sa poriadne najesť, lebo ani ja som nevedel, kedy budem môcť mať ďalšie teplé jedlo.

Najprv som si rozrobil instantnú ovsenú kašu, ktorá chutila. Dal som variť sáčkovú ryžu a otvoril som si tú najväčšiu mäsovú konzervu akú som mal (300 g). Voda s ryžou veselo pobublávala na variči.

Medzitým som si zbalil väčšinu vecí. Na okuliaroch som si vymenil tmavé sklá za žlté, to len tak pre istotu. Neskôr sa mi celkom hodilo.

Prejdi myšou ponad prvý obrázok a zobrazí sa ti fotografia bez dažďových kvapiek

    

Už som počul, že ryža si pýta k sebe nejaké mäso. Primiešal som obsah otvorenej konzervy k ryži a dosiahol som to, že mi ju schladila na takú akurátnu jediteľnú teplotu. Najedol som sa do prasknutia. Konzerva bola relatívne veľká a aj obsah jedného sáčku predvarenej ryže má dostatočný objem.

Cesta k Studni na Muránskej planine

Zbalil som zvyšok výstroja, na nohy som si dal snežnice, na chrbát batoh, na batoh prišiplášť a do rúk palice, opatrené snehovými krúžkami. O 07.30 h. som si už veselo vykračoval lesom. Veselo… Hmmmm…V hmle, v snehovom daždi (či v dažďovom snehu), v chlade. Áno veselo!

Šiel som po žltej turistickej značke smerom k Studni. Cez noc sa mi svaly na nohách zregenerovali a nepocítil som žiadny náznak protestu. Cesta viedla po zvážnici, ktorej koľaje v snehu vôbec neboli zreteľné. Snehu bolo dosť. Odhadujem aspoň 80 cm, pár centimetrov nasypalo aj v noci.

Včera som celý deň vláčil zo sebou palice, ktoré som mal pekne pripnuté o batoh. Dnes som ich už mal v ruke a zlostil som sa sám na seba. Nechápem, prečo som si ich nevybral už včera. Odľahčujú ramená a slúžia aj ako opora pri strate stability.

    

Znova som šiel po niečích stopách. Bolo to však lepšie ako včera, lebo už napadlo pár centimetrov nového snehu a v noci trocha pomrzlo. Sneh bol trocha tvrdší, čo bolo dobre.

Vedel som, že to nevydrží večne, lebo na dnes bola predpoveď počasia mizerná. Malo pršať, resp. padať dážď so snehom a malo byť nad nulou. Takže bola to len otázka času, kedy sa začne sneh topiť a znepríjemňovať mi cestu.

Vedľa mňa viedli dve rovnobežné čiary v snehu. Viedli odnikiaľ a nikam. Viditeľnosť miestami klesala na pár desiatok metrov. Ešte dobre, že som si vymenil sklá na okuliaroch za žlté, aspoň tie mi trocha zlepšovali viditeľnosť.

  

Predo mnou sa konečne začalo trocha rozjasňovať. Stromy ustupovali a ja som vyšiel na zahmlené priestranstvo. Po pár metroch som zbadal prvú chatu. Mala krytú verandu, tak som sa vybral k nej. Zložil som si batoh, vybral fotoaparát a urobil som aspoň pár hmlistých fotiek.

Od Veľkého Cigána mi trvalo k Studni 40 minút. Časy beriem z EXIF údajov fotiek, ktoré som spravil. Buď je ten čas správny, alebo sa mi sám od seba prestavuje. Asi som bol na Studni.

Studňa na Muránskej planine

Nachádzal som sa na zvlnenej lúke, ktorá bola prikrytá snehom. Všade naokolo bol sneh. Na zemi, na stromoch, na tráve, vo vzduchu. Všade. Hneď pri mne bola poľovnícka chata, trocha nižšie sa nachádzala ďalšia drevená chatka, vpredu som pri bujnej fantázii mohol tušiť ďalšie budovy.

   

V minulosti v mieste rozcestníka, či hríbika stála veľká horáreň. Vyhorela, a už ju nikto neopravil. Nižšie pri ústí červenej turistickej značky (v smere od poľovníckej chaty Maretkina) je výdatná vyvieračka s pitnou vodou. Na paneloch, ktoré sú tu osadené je možné dočítať sa veľa zaujímavostí o lesných spoločenstvách Muránskej planiny. Smerom dole k prameni je vidno ohrady pre kone. V lete kone spásajú trávu z lúk na Studni na Muránskej planine, čím prispievajú k zachovaniu tohto rastlinného spoločenstva.

Znova som schoval foťák do brašne, nahodil som si svoje caky-paky a znova som vykročil do tej hmly a nečasu. Pršiplášťom som si chránil batoh a čiastočne aj seba. Po pravej strane som minul Ľadovú jamu.

Ľadová jama

Je až 24 metrov hlboká krasová jama vrecovitého tvaru. S chodbou, ktorá dosahuje dĺžku až 64 metrov. Ľadová jama bola vytvorená činnosťou vody v triasových wettersteinských vápencoch. Presakujúca voda vteká, presakuje cez drobné pukliny do vnútra vápenca, ktoré potom ďalej rozširuje. Reaguje s vápencom, rozleptáva horninu, rozpúšťa minerály a odvádza ich v podobe roztoku. Z malých prasklín sa časom stávajú pukliny. Erozívna činnosť vody neustále zväčšuje puklinu do takej miery, že vytvára veľké podzmené dutiny - jaskyne.

    

V spodnej časti Ľadovej jamy sa vždy, počas celého roka,  udržiava vrstva ľadu. Pri Ľadovej jame je informačný panel a plošina, odkiaľ je možné pozireť sa do útrob tejto jaskyne. Jaskyňa nie je verejnosti prístupná.

Ako som sa približoval k stredu lúky kontúry stavieb, ktoré som predtým len tušil ako vedel, boli čoraz výraznejšie. Naozaj som došiel k Studni na Muránskej planine. Na hríbiku sa tu skvel údaj Nižná Kľaková 7 km. Je pravda, že to bola bežkárska trasa, ktorá turistickú ani nemusela kopírovať. Pre mňa bol podstatný údaj 1 hodina 10 minút, čiže zase okolo 4 hodín.

Zasneženými lúkami Muránskej planiny

Cesta viedla sprvoti hore lúkou, čo sa šlo veľmi zle. Sneh už bol dosť mokrý, Stôp po snežniciach tu bolo viacero, takže sa veľmi ťažko držala ideálna stopa. Vošiel som do lesa a tam sa mi už šlo fajne.

Viem si predstaviť tie úchvatné pohľady, ktoré by mi príroda Muránskej planiny poskytovala, nebyť počasia. Napriek tomu, alebo možno práve preto, budú tieto hmlové stáť za to. Nefotil som ich s fotoaparátom, ale mobilom. Nechcelo sa mi vždy opakovať tie isté úkony:

• Zastaviť
• Zložiť batoh
• Zložiť pršiplášť
• Vybrať fotoaparát
• Fotiť
• Utrieť objektív od vody
• Fotiť
• Utrieť objektív
• Fotiť
• Utrieť objektív
• Odložiť fotoaparát
• Nahodiť pršiplášť
• Nahodiť batoh
• Vyraziť

Cestou som míňal väčšie, či menšie lúky. Čmierovú polianku, Maratinovú a aj lúku Pod Kľakom. Na hlave som mal čapicu a kapucňu od bundy. Bolo mi teplo. Dal som si dole čapicu a už sa to dalo vydržať.

Stúpal som. Dážď prechádzal do sneženia. Trocha sa ochladilo a začalo pofukovať, najmä na otvorených priestranstvách. Začalo mi byť zima na hlavu. Čapica znova zaujala svoje miesto.

Všimol si si, že človek je tvor absolútne nespokojný? Je úplne jedno ako je, vždy je zle. Najmä, ak to trvá dlho.

• Prší – je zle! Dúfa, že už bude sucho.
• Je sucho – je zle! Dúfa, že už čoskoro bude pršať.
• Je teplo – je zle! Kedy bude konečne zima?
• Je zima – je zle! Kedy bude konečne leto?

Zatiaľ som vždy len stúpal a zdalo sa mi, že už nie je kam stúpať. Dosiahol som výšku okolo 1 300 m, bol som na úrovni Červenej (vrch na Muránskej planine s výškou presne 1287.6 m. n. m. a nie červenou farbou značený turisticky chodník).

    

Tu na tomto mieste sa stopa pre bežkárov odklonila doprava a sledovala zvážnicu. Ja som sa vybral po turistickom chodníku, ktorá nabrala prudký smer nadol. Asi po 200 metrovom klesaní sa trasa znova ako tak narovnala. Sem tam som mrkol okom po značke na strome, ktorú som práve míňal. Viac som sa spoliehal na stopy snežníc, ktoré som sledoval už od Veľkého Cigána. Všimol som si, že človek, ktorý robil stopy predo mnou blúdil. A ja s ním. Stopa sa kľukatila lesom, nikde žiadny náznak schodnej cestičky. Až sme obidvaja narazili na zvážnicu a tam bežkárske stopy. Aj bežkári, by sa mali dostať na Nižnú Kľakovú, nie? Tak som šiel po tej zvážnici, rovnako ako človek, ktorý tam predo mnou vytvoril stopy.

Miernym stúpaním som vošiel do lesa. Neviem ako, ale odpojil som si pravú snežnicu a vhupol som rovno do snehu. Hneď som sa preboril do polovice stehna. Asi som škrtol o palicu a uvoľňovací mechanizmus a urobil presne to, na čo bol určený. Uvoľnil upnutie. Našťastie som mal palice v rukách a nejako som to ustál. Bez snežníc bola chôdza nemysliteľná. Pripol som snežnicu a pokračoval som ďalej.

Pod Kľakom

Vyšiel som na rúbanisko, a keby nebola hmla otvorili by sa mi výhľady na juh. Znova začalo pršať a fúkať. Zbadal som smerovú šípku (pribitú o strom), ktorá by ma zaviedla k vyhliadke. Ani som sa o to nepokúšal. Načo? Viditeľnosť bola mizerná. Neverím, že by sa o nejakých ďalších 100 metrov ďalej, zázrakom vyjasnilo.

    

Vyšiel som zas a znova na nejakú lúku, kde som sa už zabáral celkom slušne do snehu. Trocha som stratil balans, našťastie palice v rukách dobre poslúžili. Urobil som dva kroky a uvedomil som si, že jedna palica mi nejako hlbšie zachádza do snehu. No jasne! Stratil som snehový krúžok. Snehový krúžok z palice ostal dva kroky za mnou v snehu. Vrátil som sa, ale napriek tomu, že som videl diery v snehu po paliciach, som snehový krúžok nenašiel. Prídem v lete a nájdem ho.  

Schádzal som trocha prudšie a bolo vidno, že aj bežkári pribrzďovali. Boli zreteľné opakujúce sa stopy, ktoré z priameho smeru viedli na svah zvážnice. Blížil som sa k ďalšiemu otvorenému priestranstvu, som už tu? Asi áno.

Čas, ktorý bol uvedený na hríbiku (1:10) som skoro dal. Skoro, tentoraz mi to trvalo len 3 hodiny a 40 minút. Ako vyzerá útulňa na Nižnej Kľakovej? Čítaj ďalej a dozvieš sa.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.