Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Okolo Skaliska
Okolo Skaliska

Okolo Skaliska Noc na Chate Volovec bola chladná, no nie studená. Nadránom boli teploty okolo 10 stupňov. Spalo sa výborne! Všetci spali spánk [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Niagara Falls v noci
Niagara Falls v noci

Niagara Falls v noci Voda bola všade! Mierny vánok roznášal jemné kvapôčky vody navôkol. Soviak si vybral svoj Batman plášť, ktorým stra [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Muránska planina 2016, Konečne Voniaca


Predchádzajúce časti:


Čert ho ber tú asfaltku! Ešte 3 kilometre po asfaltke a už budem v sedle Burda. Ani som sa nenazdal a už som v sedle Burda bol. Ako? Jednoducho. Chytil som stopa.

Stopom do sedla Burda

Počul som hluk prichádzajúceho auta, zdvihol som ruku a už pri mne stála červená dodávka.

Fabova hoľa od sedla Burda, Muránska planina  Boxy a informačná tabuľa pred chatou Burda, Muránska planina

  • Zoberiete ma hore do sedla? - znela moja otázka, po tom, čo som sa pozdravil.
  • Jasne nasadnite. - to bola odpoveď, ktorú som očakával.
  • Batoh dám dozadu? - pýtal som sa.
  • Nie, nie, tie dvere viem otvoriť len ja, aj to len niekedy. Tu do kabíny. - a náznakom ukázal na prehustený priestor kabíny. Batoh som vtlačil na podlahu pred sedadlo spolujazdca, ja som si sadol bokom na sedadlo a nevedel som kam dať nohy. Bol som v pomykove.
  • Batoh dajte tu. - a ukázal na prenosnú chladničku, keď zistil, že nohy nevpracem k batohu.

Bol to prívetivý chlapčisko s hustou čiernou bradou od Lučenca, ktorý vykonával servis LKT-éčiek. Teraz šiel k oprave práve do sedla Burda. Ako dobre, že sa LKT-éčko pokazilo práve teraz.Pokazilo práve teraz :-D

Chata Burda s boxami pre kone, Muránska planina  Čo si dať skôr, horúcu polievku alebo vychladené pivo, chata Burda, Muránska planina

Vystúpil som v sedle Burda. Tak rýchlo som sa do sedla Burda nedostal nikdy. Na mieste už bol vodič LKT-éčka, ktorý mu referoval o poruche. Rovnako tam bola aj chatárka, ktorej som sa pýtal na Štefana. Už som o ňom dostal informáciu, od Ivana a chatárka mi to už len potvrdila. Štefan dokončil svoju púť životom v apríli 2016 - †.

Odpočinok na chate Burda

Stop mi ušetril tri kilometre po asfaltke. Nohy si mi trocha odpočinuli. Vyšiel som k chate Burda, kde som sa zložil. Páčilo sa mi, že na stožiari je vyvesená slovenská vlajka. Bola pokrútená vetrom, ale dala sa rozoznať. Aspoň niekde je symbol Slovenskej republiky a nie nejaký kríž, ku ktorému sa modlia veriaci. Slovenskú vlajku som dnes ešte jednu videl a na mieste, kde som to vôbec nepredpokladal. Ale nepredbiehajme.

Štefanova chalupa v sedle Burda, Muránska planina  Naľavo Malá Stožka, napravo Veľká Stožka, Muránska planina

Z chaty vyšiel mladý chlapčisko. Hneď som si pomyslel, že to bude Jaro.

  • Zdravím. Jaro?  opýtal som sa neisto.
  • Áno. – vraví.
  • Pozdravuje vás Ivan – tým som odovzdal pozdrav od Ivana.
  • Á, to ste vy. Mali ste prísť až zajtra, alebo pozajtra. – tak som to totiž vravel aj ja Ivanovi.
  • No hej, môžem ja za to, že som taký rýchly. – odpovedal som skromne.

Sadol som si na lavicu, vyzliekol mokrú košeľu, ktorú som hneď prevesil cez okraj stola. Zvyšok som už nechal na Slnko, ktoré príjemne hrialo. Hneď som si objednal pivo. Musím predsa doplniť stratu minerálov a tekutín, ktoré som vypotil cestou zo sedla Sitárovo.

V ponuke bola aj kapustová polievka. Aspoň sa najem. Pivo z pipy tieklo strašne pomaly a ešte na dôvažok penilo.

Na ceste k Sivákovej, napravo Veľká Stožka, Muránska planina  Cesta k Sivákovej, Muránska planina

Vyšiel som vonku a obzeral som okolie. Od mojej poslednej návštevy pribudlo napájanie pre kone – válov, rozšíril sa počet boxov pre kone a bolo vybudované jazierko.

Pri jazierku bola informačná tabuľa s prázdnym miestom, s poznámkou: „Napíš, nakresli, čo vidíš v jazierku.“ Ja som tam videl dva sudy od piva, na ktoré padala tečúca voda. Chladenie piva teda mali zabezpečené.

Prameň pod Vysokým vrchom, pri doline Malej Štrbkovej, Muránska planina  Drevorubači makajú, pri kolibe pri Vysokom vrchu, Muránska planina  Ledva rozoznateľný chodník k Havránkovej, Muránska planina

Jazierko nebolo ešte úplne napustené. S napúšťaním museli začať len nedávno, včera večer, alebo dnes ráno. To som si pomyslel, keď som zbadal množstvo vody v plánovanom jazierku. Nakoniec som sa od Jara dozvedel, že voda tam už tečie hodne dlho, len sa stráca v nejakej pukline.

Polievka aj vychladené pivo ma už čakali na stole. Polievka bola horúca, nabranápo okraj. Pivo načapované, tak ako má byť s čiapočkou. Priestor na rozhodovanie som veľmi nemal. Jasné, že som sa najprv pustil do piva. Bola výborne vychladené! Dobre padlo. Hneď som povedal Jarovi, nech mi načapuje ďalšie. Kým zjem polievku, budem ho mať na stole.

Slnko hrialo, tak som si dal dole aj tričko, ktoré som tiež prevesil, aby vyschlo. Tričko vyschlo raz dva. Chrbát som mal v tieni a mierny vánok, ktorý mi naň pofukoval, chladil. Také chladenie je zradné, raz dva prechladnú kríže. Tričko som si rýchlo obliekol späť.

Jaro nemal iných návštevníkov, tak sa pustil do desiaty a popritom sme debatovali o všetkom možnom aj nemožnom. Bolo vidno, že sa v Muránskej planine vyznal. Poznal ľudí, vedel, čo, kde a ako. Zreferoval som mu o medveďovi, o jeho stopách pri horárni Lopušná.

Veľká a Malá Stožka s dolinou Hronca, Muránska planina  Mraky nad dolinou Dudlavky, Muránska planina

Už aj cesta na Fabovu hoľu je spriechodnená. Poradil mi tiež ďalšiu možnú trasu po lazoch v okolí. Snáď nabudúce. Teraz som mal namierené na Voniacu. Vychutnával som si odpočinok, tak dve hodinky. Dorazili dvaja turisti, ktorí sú ubytovaní na chate Zbojská a ja som sa už musel zberať.

K Sivákovej (Javor) cez popadané stromy to zvládnem, za také 2-3 hodinky. Jaro ma však potešil, keď mi oznámil, že polom cez cestu, je už vo väčšej miere odstránený. Paráda. Po troch rokoch som sa toho dočkal.

Znova cez K4

Opäť som šiel starou známou cestou. Široká zvážnica tiahnúca sa úbočím doliny, ktorým preteká potok Dudlavka. Vodu som si nabral pred kolibou pod Vysokým vrchom. Ďalšie 3,75 kg navyše. Nezdá sa, ale pocítil som tie necelé štyri kilá. Nič sa však nedá robiť, v okolí Voniacej nie je žiadny súci prameň. Vláčil som vodu zo sebou.

Skalná brána s dolinou Dudlavky, Muránska planina  Oblaky nad Skalnou bránou, Muránska planina

Chodník bol úzky, zavadzali Kríky, Konáre, kvôli ktorým som nevidel Kamene a popadané Kmene (Ká-4). Predieral som sa húštinou a pomaly som stúpal hore úbočím.

Keď som tu bol pred dvoma rokmi, boli tu niektoré veľmi pekné fotogenické miesta. Úbočie Dvorca s chatou Stožky, som už teraz nevedel zväčniť fotoaparátom. Výhľad znemožňovali stromy. Aj iné pekné výhľady sa už pomaly strácali. Stromy a kríky za dva roky podrástli a výhľady, ktoré tu boli, boli ta-tam.

Čučoriedky

Na konci sa chodníček rozširoval. Tu boli kríky čučoriedok. Bolo ich veľa. Mohol som si zložiť batoh, no nezložil, veď na čo? Čučoriedky som zbieral cestou, nechcel som sa veľmi zdržiavať. Zjedol som dobých 5-6 hrstí. Osviežili. Boli dostatočne sladké, také akurát.

 Čučoriedky v hrsti, osviežili, Muránska planina  Kríky čučoriedok pri ceste na Havránkovú, Muránska planina

Zvláštne bolo len to, že kríky, ktoré som mal po pravej strane (smerom do kopca) rodili väčšie bobule, ako tie ktoré boli naľavo (smerom z kopca).

Pred Sivákovou

Vyšiel som na zvážnicu, ktorá bola v minulosti na viacerých miestach zahataná popadanými stromami. Dúfal som, že Jaro vie, o čom rozpráva a stromy už budú odpratané. Podliezať znova popod kmene, skladať batoh, opakovať to znova a znova, sa mi už nechcelo.

Siváková, miestny názov Javor, Muránska planina  Lúky pred Ostricou, Muránska planina

Jaro neklamal. Stromy prepílené, odnesené. Keď neboli odpratané, tak boli aspoň prepílené a cesta bola spriechodnená. Chôdza sa mi teraz zdala namáhavejšia, lebo som sa nemusel zastavovať. Šiel som v kuse. Všetko má svoje výhody i nevýhody.

Zbadal som tabule pribité o strom, už som vedel, že som na Sivákovej. Očakával som, že cesta na Voniacu bude trvať, tak okolo 2-3 hodín. Až som sa potešil, keď som na tabuli zbadal čas 1,5 hodiny (presne to bolo 1:35 h.). Bolo 14:25 h. Na Voniacej by som mohol byť okolo 16:30 h.

 Drobné fialovo-modré kvety Muránskej planiny  Jahodový les, Muránska planina vysvetlenie v článku Z Guľapaľagu na Chatu Volovec

Odpočinul som si trocha, zjedol som jednu orieškovú tyčinku. Odľahčil som si batoh odpitím pol litra vody. Batoh som si odľahčil, ale či tá voda je v batohu, či vo mne... V konečnom dôsledku to musím odniesť aj tak ja.

Ostrica

Ešte doma som si pozeral mapu a tak mi to vychádzalo, že zo Sivákovej na Voniacu, by som mal isť ako tak po rovinke. Sem tam nejaké to stúpanie, klesanie, ale nič veľké. Práve preto časový údaj k Ostrici som bral s rezervou.

K Ostrici to malo byť 30 minút. Dajme tomu po rovinke. Bez batohu. Ja, po skoro celodennom chodení a tých kilometrov v nohách (doteraz okolo 22 km), som dúfal, že, ak tam budem do trištvrte hodinky, tak budem rád.

Pred Ostricou, Muránska planina  Výhľad na Hajnáš, v pozadí Pacherka, ďalej Kereška, Grúniky, Gaštanová, Muránska planina

Na moje prekvapenie, na Ostricu som došiel za 35 minút. Nóóó a odtiaľto na Voniacu už len 1 hodinu a 5 minút. Super, paráda!

Kufrovanie za Ostricou

Ostrica je taká menšia lúčka, ktorá je obkolesená kríkmi, stromy sú až ďalej. Osadenie turistickej značky, ktorá by vyznačovala ďalší smer, je dosť problematické. Stredom lúčky viedol nejaký náznak chodníka, ktorým som sa aj vydal. Problém bol v tom, že takéto náznaky chodníčkov sa z toho hlavného odpájali aj naľavo, aj napravo.

Ja som si vybral taký chodník napravo. Zdal sa mi viac vychodený. Asi po 200 metroch sa chodník pomaly zmenil na lesnú prť, až sa stratil úplne.

Teraz prišla na rad technika. Zapol som mapu, GPS mi určila moju polohu s presnosťou na 4 metre. Už viem, kde som. Ale neviem, kde je zelená turistická značka.

Značka v mape končila asi 200 metrov za Ostricou a potom nič. Nič to. Nejako sa na ňu napojím. Pri Voniacej značka už znova bola, ale tiež končila neďaleko Hrdiska.

Nakoniec som sa vrátil k Ostrici, opäť som napojil na vyšliapaný chodník, ktorým som tentorazšiel priamo. Bez odbočiek. Zelenú značku som predsa len objavil, o niečo ďalej, ale našiel.

Lesné jahody

Prechádzal som lúkami, ktoré boli doslova posiate lesnými jahodami. Pleciacítili celodenné nosenie batohu. Nedalo mi a vždy som sa zohol po peknú dozretú lesnú jahôdku. Explózia chuti! Kam sa hrabú klasické jahody. Chuť mali fantastickú, ešte tak nejako dosiahnuť zodpovedajúce množstvo

Lesných jahôd bolo dostatok. Zastavovať sa každú chvíľu s batohom na chrbte, ma už veľmi nebavilo. Svaly chrbta ma boleli. Bol to dôsledok mojej nepozornosti.

Včera pred cestou som neskontroloval nosné popruhy na batohu. Stalo, že jeden popruh som mal dlhší o cca 1 cm. Nič vážne. Dnes ráno som si to všimol a napravil som to. Svalstvo chrbta to však poznačilo.  Nerovnomerné rozloženie váhy počas včerajších 14 kilometroch sa prejavilo dnes.

Pár lesných jahôd, Muránska planina  Začína klesanie k lúčke zvanej Malá, Muránska planina

Už som si povedal, že sa po jahody nebudem zohýnať. Nedalo mi. Dobre, tak ešte túto. Táto už bude posledná. Nie, až táto bude posledná. Tak som sa zohýnal a dával som zaberať svalstvu chrbta.

Šiel som po nejakej cestičke. Zelenú značku som nevidel už hodnú chvíľu, ale kam by ju aj mohli dať na lúke? Starosti zo značkou som si nerobil. Ešte, nie.

Kufrovanie pred Voniacou

Chodník sa skončil a zjavne dlho nepoužívaná lesná cesta sa stočila prudko doprava a dole. 300 metrov priamo dole. Statočné klesanie. Po prudkom klesaní som sa dostal na lúku so senníkom, ktorú obchádzala lesná cesta. Vyšiel som niekde medzi Malou a Tomovkou. Značky nikde. Hore sa určite vracať nebudem!

Batoh dole, hodil som sa do trávy, natiahol som sa na chrbát, Taký dlhý aký som bol. Odpočíval som. Vybral som znova elektroniku, pomocou nej som zistil, že cesta, ktorá je pri mne sa skôr či neskôr napojí na zelenú značku.

Senník s lúčkou niekde medzi Malou a Tomovkou, Muránska planina  Senník na lúke niekde medzi Malou a Tomovkou, Muránska planina

Trocha som klesol, tak ma už aj ovady začali otravovať. Cesta viedla západným úbočím, Slnko sa len občas schovalo za mraky. Bolo teplo. Prešiel som okolo pozorovacieho stanoviska, ktoré bolo prirobené k stromu a vošiel som do lesa. V zákrute som konečne objavil zelenú značku.

Po pár metroch som ju znova stratil, ale už mi to bolo jedno. Vracať som sa nevracal a dnes som nemusel doraziť na Voniacu. Lesná cesta ma viedla správnym smerom - k Voniacej. Podľa času som na Voniacej už aj mohol byť.

Voniaca?

Voniaca? Nie, ešte dlho nie. Zbadal som pred sebou niečo lesklé, ploché a šikmé. Konečne Voniaca! Prd makový!

Výhľad na Bykovo, Jaseninu, Drahovú horu, v pozadí Poľana, z Muránskej planiny  Lesná cesta pri Díždovnici, Muránska planina  Pozorovateľňa, pripevnená o strom, Muránska planina

Bol to len senník s peknou lúčkou. Zmiatlo ma aj to, že oproti senníku bolo pekné ohnisko zo sedením z klád. Bolo 16.30 h. predpokladal som, že o takom čase, by som už aj mohol byť na Voniacej.

Voniaca bola však ešte stále v nedohľadne. Pokračoval som málo používanou lesnou cestou. Moju pozornosť upútal zvláštny zvuk, ktorý sa približoval mojím smerom. Bol to zvuk motoriek. Okolo mňa prechádzali jeden na motorke a ďalší na štvorkolke. Pristavil som ich

  • Idem správne na Voniacu? – spýtal som sa na cestu.
  • Hej, aj my tam ideme. – odpovedali.

Takže smer som mal správny. Predbehli ma. Ostal po nich len smrad z výfukov. Svojím vlastným tempom som sa aj ja blížil k Voniacej. Pomaly, ale isto. Vyšiel som spoza zákruty a motorizovaných turistov som zbadal pred stromom, ktorý ležal krížom cez cestu.

Pratali konáre, evidentne sa chceli dostať na Voniacu. Motorka problém nemala. Štvorkolka, to už bolo niečo iné. Ešte raz som sa uistil, či idem správne, lebo cesty sa tu rozdvojovali.

  • Touto alebo touto cestou na Voniacu? – uisťujem sa
  • Hej, hej. To je jedno, ktorou cestou. Tu všetky cesty vedú na Voniacu. Tá napravo je krajšia. Vedie západným úbočím s peknými výhľadmi. – znela vyčerpávajúca odpoveď.
  • Netreba pomôcť? – ponúkol som sa.
  • Nie, my to zvládneme. – keď nie, tak nie.

Prekážky pred Voniacou

Veľmi sa mi po tej ceste nechcelo, lebo viedla do kopca. Strmá bola v úseku asi 30 metrov, to zvládnem. Keď už som tu, aspoň si pozriem nejaké tie výhľady.

Dostal som sa cez horizont, ďalej to už bolo po rovinke, sem-tam mierne do kopca. Výhľady ma však sklamali. Áno, cez konáre stromov som videl do doliny, ale nebol to ten pravý výhľad. Ten pravý výhľad na mňa dnes ešte len čakal.

Senník na lúke pri Martinkule (asi), Muránska planina  Popadané stromy na ceste pred Voniacou, Muránska planina


Omnoho viac ma dorazili popadané stromy, ktoré ležali krížom cez cestu. Musel som ich obchádzať. Predieral som sa cez ich konáre, preliezal a podliezal som ich kmene. Na konci dnešného dňa to už bolo aj na mňa dosť.

Konečne Voniaca

Lúka Voniaca s poľovníckou chatou, Muránska planinaObišiel som koruny spadnutých stromov a už som zazrel o niečo jasnejšie miesto. Lúka? Voniaca? Nič som necítil (nosom).

Áno, už je tu kadibudka i chata. Došiel som na Voniacu. Od Sivákovej (od Javora) mi to trvalo aj s dvoma kufrovaniami 2 hodiny a 40 minút. Dosť. Dnes som mal v nohách necelých 28 km, čo je tiež dosť.

Na druhom konci lúky som zbadal odstavenú motorku so štvorkolkou. Práve na ne nasadali a už aj odchádzali. Zašli a už som ich ani nepočul.

Bol som sám. Pekné miesto. A to som ešte ani nevidel výhľad, ktorý bol oproti mne. Približne v strede lúky boli štyri statné červené smreky, vedľa nich ohnisko zo stolom a lavicami. Na východnej strane poľovnícka chata Voniaca.

Došiel som k stolu, zložil batoh a natiahol som sa na lavicu a som len ležal a ležal. Počul som ako môj chrbát hovorí áááááá…

Dokedy som ležal? Do rána? To až v ďalšom pokračovaní

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Z Voniacej Martinovou dolinou, Muránska planina

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť