Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Čo bolo pred Kronikou
Čo bolo pred Kronikou

Čo bolo pred Kroniku Niekedy v dobách dávnych, keď som ešte chodil na strednú školu, za čias socializmu, sa voľný čas študentov vyplňova [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Na letisku v Ríme
Na letisku v Ríme

Na letisku v Ríme Po preletení pár tisícok kilometrov sme šťastne pristáli na medzinárodnom letisku Leonarda da Vinci v meste Fiumicin [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Muránska planina 2016, Nekonečná Voniaca


Predchádzajúca časť:


Pri chata Havrané, Muránska planinaRáno som sa zobudil na zvonenie budíka. Ráno? Pre niekoho (r)áno, pre iného ešte noc. Bolo 03.30 h. Ani som netušil, kedy by malo vychádzať Slnko. Uvažoval som, že za hodinku sa naraňajkujem, zbalím a vyrazím. Na Studňu to už nemalo byť veľmi ďaleko. Okolo piatej by som tam, teoreticky mohol aj byť.

Nebo nad hlavou bolo tmavé. Bolo vidno ligotavé hviezdy, ktoré však rýchlo strácali na svojom jase. Na východe preberalo vládu Slnko.

Čerň sa menila na tmavo indigovú, neskôr prešla do sivomodrej a prechádzala do svetlosivej. Baterku som zhasol, Nepotreboval som juRýchlo sa brieždilo. O východe Slnka na Studni som prestal uvažovať ako o dosiahnuteľnom cieli.

V kľude, bez náhlenia som sa zbalil. Aby som nebol lačný, tak som si dal instantné ovsené vločky. Výdatnejšiu stravu som si chcel dať až na Studni, kde je voda. Vyrážam k Studni, je päť hodín ráno.

Hmla a Róza Guttenbergerová

Nevrátil som sa späť po ceste na turistický chodník. Šiel som krížom po lúke. Reku, toľko tej tráve neublížim, veď som mal prejsť len asi 80-100 metrov. Tráve nie, ale sebe áno.

 Kravská lebka pri chate Havrané, Muránska planina  Chate Havrané s priľahlými hospodárskymi budovami, Muránska planina

počas noci som tušil, že ráno sadne neskutočná Róza Guttenbergerová.(Neviem prečo, ale rosu sme začali nazývať Rózou Guttenbergerovou. Už veľmi dávno. Nejako mi to ostalo). Takže Róza bola fakt neskutočná. Mal som síce návleky po kolená, ale lúka nebola pokosená. Viaceré steblá tráv mi siahalipo pás. Mokrý som bol všade, ale len do pol pása. Teraz neviem, či to bola výhra.

Obzrel som sa za seba. Vlhkosť sa pomaly dvíhala a vytvárala jemný závoj hmly, ktorý sa nečujne vznášal tesne nad vysokou trávou.

Lúke pred chatou Havrané, Muránska planina  Vznášajúci sa závoj hmly na lúke pred chatou Havrané, Muránska planina

Konečne som sa dostal na chodník. Popiskoval som si, sem tam som zatlieskal. Som predsa len radšej, ak sa o mne nejaký ten zver dozvie skôr, ako by ma mal prekvapiť.

Nasrdený medveď

Asi o 15 minút som sa dostal na otvorenejšie priestranstvo. Po pravej strane som mal mladé ihličnany, nad nimi bol strmejší briežok a tesne pri hrebeni asi 10 metrov holiny. Po ľavej strane vysoké stromy. Pomyslel som si, že je to ideálne zašívacie miesto. Znova som zapískal i zatlieskal.

Začul som mrmlanie a funenie. Vrcholce stromov v mladine predo mnou sa zakývali a ja som začal pomaly ustupovať. Nevedel som, či zviera, ktoré je učupené v mladine vyjde na lúčku predo mnou, alebo pôjde hore brehom. Ja by som vyšiel na lúku. Nebudem sa predsa hneď zrána, po prebudení, namáhať a driapať sa do hory.

Už som bol presvedčený o tom, že zvuk, ktorý vychádza patrí medveďovi. Začal brumlať, fučať. Počul som ako dýcha, nasáva vzduch. Sipel. Predieral sa mladinou, počul som ako láme konáre, no ešte stále som si nebol istý, či sa odo mňa vzďaľuje alebo približuje.

Cúvol som takých 10 metrov, to len tak, pre istotu. Bol som kľudnejší, lebo lomoz, fučanie, huhňanie a brumot sa začalo ozývať z väčšej výšky. Maco bol nasrdený, že som ho zobudil a musel odísť zo svojho nočného ležoviska.

Spiaci medveď v mladine, Muránska planina  Prvé dnešné lúče slnka, Muránska planina

Normálne som si ho predstavoval ako nadáva a kľaje, za to že som ho zobudil a vyrušil. Chvíľu ešte funel a lomozil, no už bol dosť vysoko a ďaleko. Myslel som si, že ho zazriem hore, na tej lysine, no nezbadal som ho. Neobjavil sa. Vybral si takú cestu, aby ho nebolo vidno. Ešte dobre, že naše medvede sú dosť plaché

Čo robiť pri strete s medveďom?

To je otázka, na ktorú je veľmi veľa odborných aj laických odpovedí. Ja by som uviedol len dve, ktoré hovoria za všetko.

  1. Je jedno, čo urobíš, vždy bude tak, ako sa rozhodne medveď.
  2. Ak už ťa medveď napadol, bojuj o svoj život!

Keď som ho už ani nepočul, rozhodol som sa, že predsa len budem pokračovať ďalej po zelenej značke, po chodníku.

Lane a stopy vlka

Uši nastražené po nedávnom strete s medveďom, pohľad upretý a pozorný. Za každým stromom som už predpokladal nejaké zviera, ktoré tam je určite učupené. Časom som prestal vypiskovať. Bolo viac svetla a les, ktorým som prechádzal bol vysoký. Konáre stromov začínali vo výške okolo dvoch metrov. Pod nimi som videl do ďaleka.

Možno aj preto som zbadal lane, ktoré sa kľudne pásli asi 20 metrov odo mňa. Svetla bolo dostatok pre ľudské oči, ale nie pre objektív fotoaparátu. Laň bola pod korunami stromov, kam sa slnečné lúče ešte nedostali.

Stopy vlka otlačené v bahne, Muránska planina  Kone v ohrade neďaleko Studne na Muránskej planine

Po nedávnych dažďoch boli miesta, kde už voda z kaluží zmizla a ostalo len blato. V jednom z takých blatistých miest som zbadal zreteľné otlačky, psa alebo vlka. Vtedy som to ešte nevedel.

Jasné je to vlk! Možno ma z toho, iní odborníci, rýchlo vyvedú. Zodpovedala tomu veľkosť stopy i spôsob, akým boli stopy otlačené v blate. Škoda, že som nevidel všetky štyri. Našiel som len prekrývajúce sa stopy zadných láb. Vlk pri svojom úspornom behu tzv. čiaruje. Predné laby vytvárajú dve otlačky stôp vedľa seba, ale zadné dopadajú tesne za sebou a miestami sa aj prekrývajú.

Zdroj

Pravdou je, že to mohol byť aj Československý vlčiak, ktorý zdedil tento typ behu práve od vlkov.

Kone na Muránskej planine

Uši ešte vždy nastražené. Poučujem zavíjanie? Hneď som si dal dokopy stopy a zvuk, ktorý som počul. Vlci!

Potom som však počul cengot zvoncov. Bol som zmetený. Vlk zo zvoncom? Niééé. Čím viac som sa blížil k Studni, tým viac som bol presvedčený, že uvidím kone. Najprv som zbadal Karčiho (Tešlár) – koniara. Prichádzam k nemu a spod maringotky sa ozve poplašné a neprestáva, kým ho Karol nezahriakne.

  • Kušuj! - a máchne na psa, lebo sme si nepočuli ani vlastného slova.
  • Zdravím! - vravím ja.
  • Dobrý deň! - odpovedá on a hneď na to sa pýta: Nejako skoro na turistiku, nie?
  • Kto skoro vstáva... - dodávam

Ani sa mu nečudujem, že sa divil. Veď som bol v srdci Muránskej planiny a bolo šesť hodín ráno. Pokecali sme pri maringotke, kde mali dočasné ubytovanie.

Studňa na Muránskej planine  Studňa, chata Lesov SR, Muránska planina

Oboznámil som ho s macom, ktorého som stretol neďaleko chaty Havrané. Na to z maringotky vyšiel aj Jano (Školník) a so záujmom sa vypytoval na podrobnosti.

Urobil som pár fotiek a zamieril som na Studňu. Nebola ďaleko.

Raňajky na Studni

Studňa už bola čiastočne osvetlená Slnkom, ktoré už stihlo prehupnúť cez hradbu stromov na východnom okraji lúky. Chcel som si sadnúť k stolom, pri chate Lesov SR, neďaleko prameňa. Už z diaľky som videl, že tam parkujú tri autá, tak som sa radšej zložil pri hríbiku.

Jano Školník, ženie kone na pašu, Studňa, Muránska planina  Kone na paši na lúke pri Studni, Muránska planina

Šiel som si nabrať vody i napiť sa. Vody som si nabral – tak akurát. Aby som mal k raňajkám. Sadol som si na lavicu, ktorá bola ešte čiastočne v tieni, ale Slnko už začínalo svojimi lúčmi siahať aj na túto časť Studne.

Jeden rožok som zbaštil, druhý bol na ceste. A dám si aj žemľu. Raňajky boli výdatné. Celé som to zapil dostatkom, čerstvej pramenitej vody.

Kone na Studni na Muránskej planine  Slnko preniká na Studňu, Muránska planina

Už som videl Jančiho, ktorý si vykračoval smerom k Čmierovej polianke. Asi sa vybral na prechádzku, len tak. Jasné, že nie! O chvíľu už počujem zvonenie zvoncov. Z lesa vyšli kone, Karči ich hnal na pašu.

Ešte som si doplnil vodu, vyhodil som si batoh na chrbát a vydal sa za nimi. Tam, kde mi zmizli za horizontom.

K sedlu Sitárovo

Cesty, ktorými som zatiaľ šiel, ma až tak nezaujali. Samozrejme. Väčšinou som šiel po asfaltkách, resp. po lesných, zhutnených cestách. Páčilo sa mi to aj tak, najmä tie povinné zastávkydivé svine, srnky, lane, medveď, kone, stopy vlka a medveďa.

Úbočie cesty k sedlu Sitárovo, Muránska planina  Úzky chodník k sedlu Sitárovo, Muránska planina

Teraz som sa dostával do miest, ktoré budú zaujímavejšie. Už z mapy som vyčítal, že do sedla Sitárovo, to bude dole kopcom. Bolo to naozaj dole. Strmé a úzke! Naľavo nado mnou skalné bloky Veľkej Stožky, napravo prudký zráz.

Keď si predstavím, že som tadiaľto chcel ísť v zime (Muránska planina v zime, Slnečná Mochnatá) Neviem, či by som sa nevrátil. Zo snežnicami na nohách by to bolo ťažko zvládnuteľné. Chodník bol veľmi úzky, ledva tak na jednu snežnicu.

Pri takom stave snehu, aký bol v januári (bolo asi tak 5-10 cm sypkého snehu a zem pod snehom bola zľadovatelá), by to bolo dosť riskantné. Keby bolo veľa snehu, to by už bolo niečo iné.

Skalný masív Veľkej Stožky, smerom na sedlo Sitárovo, Muránska planina  Vyvrátené stromy pri ceste do sedla Sitárovo, Muránska planina

Stále som klesal a dosť prudko. Niekedy si tak vravím, že radšej ísť hore ako dole. Chodník sa trocha zmiernil a už som videl ďalší hríbik. Došiel som do sedla SitárovoOdtiaľto som odbočil k horárni Klátna. Žltá turistická trasa sa tiahla úbočím, kľukatila sa lesnou cestou. Pred Slnkom som bol dostatočne chránený masívom Veľkej Stožky aj korunami listnatých stromov.

Za Nehovým – zasa asfaltka

Minul som pílčikov, ktorý prečisťovali les. Znova som zišiel prudkým klesaním, prešiel som lúku a vyšiel som Ako inak na asfaltke. Nohy sa mi ešte nestihli spamätať z klesania do sedla Sitárovo, teraz dostali tiež trocha zabrať.

Záver doliny Za Nehovým, Muránska planina  Odparujúca sa vlhkosť z mojej košele, Za Nehovým, Muránska planina

Kašlem na to! Sadnem si rovno na asfaltku a odpočiniem si. Slnko výborne hrialo do chrbta a košeľu som mal mokrú dostatočne. Na Studni som sa napil do sýtosti, tak som sa mal z čoho potiť.

Ako si tak sedím vidím, že nejaká hmla sa prevaľuje okolo mňa. Obzriem sa. To z mojej mokrej košele sa intenzívne odparuje voda. Slnko hrialo, ja som bol ešte trocha rozhorúčený, asfaltka sa už tiež stihla čiastočne nahriať, tak vodnej pare nebránilo nič v tom, aby sa odparovala.

Stromy v doline Za Nehovým, Muránska planina  Senník v doline Za Nehovým, Muránska planina  Cesta dolinou  Za Nehovým, Muránska planina

Vyhrial som sa, aj košeľa mi preschla, tak som sa vydal na ďalších 5 km po asfaltke v doline Za Nehovým.

Idem, idem, idem, idem, idem, idem a idem. Potom znova idem, idem, idem, idem a idem a idem... Konečne som dorazil do ústia doliny Za Nehovým. To však neznamenalo, že aj asfaltky je koniec.Asfaltky nebol koniec

Horáreň Klátna, Pätina a vagón

Niekde som si už chcel odpočinúť. Pri Klátnej, pri vagóne? Uvidíme, ako povedal slepý. Pri Klátnej to nebolo nič-moč. Šiel som ďalejk horárni Pätina, v ktorej býva Paľo. (zviezol mňa aj Biancu pred rokom, pri ceste na Randavicu)

Pri horárni Klátna, Muránska planina  Horáreň Pätina, Muránska planina

Cestou som stretol robotníkov, ktorý opravovali vpuste pod cestou. Vraj si mám dávať pozor na medveďov, lebo jeden imkrižoval cestu, keď sem šli. Ďakujem za upozornenie.

Došiel som k horárni Pätina, kde som sa zložil na stôl a sadol som si na schodíky, ktoré vedú do vagóna. Odpočíval som. Košeľu som si zavesil oproti, vedľa hríbika, aby mi aspoň obschla.

Obzeral som si včely a čmeliakov ako sadajú na kvety. Čmeliaky vedeli, že daný kvet už raz bol čmeliakom obratý. Včely si tiež nesadli na kvet, ktorý už raz včela navštívila. Po čmeliakovi na kvet včela sadla, aj po včele prišiel ku kvetu čmeliak. Zaujímavé.

Vagón pri horárni Pätina poslúži v prípade núdze ako nocľaháreň, Muránska planina  Babôčka pávooká, lat.: Inachis io, Muránska planina

Po ceste sa prehnal kamión naložený drevom. Zvíril prach na ceste, tak že som skoro nič nevidel. Potom sa mihla jedna škodovečka, ktorá to mala namierené na Burdu. Obliekol som si ešte vlhkú košeľu, vyhodil na seba batoh a už-už som chcel vykročiť, keď došiel postarší cyklista.

Videl som na ňom, že bicykel používa len ako približovací prostriedok. Na riaditkách košík, v ňom nožík. Asi ide zbierať čučoriedkyAsi ide zbierať čučoriedky Prehodili sme pár slov. Posťažoval sa, že huby nejako nerastú.

K sedlu Burda

K sedlu Burda cez horáreň Stožky a Randavicu som už šiel dvakrát, preto som chcel vyskúšať aj cyklotrasu. Znova po asfaltke, ďalších 5 km. No, čo už.

Drevenica s preborenou strechou pri Mišárovej, Muránska planina

Aspoň som mal čo obzerať. Krajnica bola vyznačená vysokými palicami, ktoré na jeseň zatĺkli do zeme a na ich konce priviazali zelené vetvičky ihličnanov. Teraz sa zeleň vetvičiek zmenila na hnedú farbu. Vyschli. V zime, keď nasneží je to dobrá orientačná značka, že tam jekraj cesty.

Jedna taká palica, ktorú len tak ledabolo zatĺkli do zeme sa uchytila a vyrašila krásne pekné zelené listy, ktoré sa predierali vyschnutými smrekovými vetvičkami.

Pri Mišárovej sa mi naskytol pohľad na drevenicu, ktorá je oficiálne vedená ako maštaľ. Pekná drevenica, veľká tak akurát, s komínom a pieckou. Mala len jednu chybuprelomenú strechu a narušený veniec. Vedľa tiekol potok z Malej Fabovej doliny a lúčka pred chatou bola otvorená na juho-východ.

Vrátil som sa späť na asfaltku. V sedle Burda si odpočiniem, doplním minerály, možno si zajem aj polievku. Čert ho ber, tú asfaltku! Ani som sa nenazdal a

Čo a? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Konečne Voniaca, Muránska planina

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť