Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
K Zádielskej planine
K Zádielskej planine

K Zádielskej planine, Slovenský kras Bola mi bez spacáka zima? Čo izoluje od chladu? Oblečenie? Izolantom je skoro vždy vzduch, ktorý je zac [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Dubník 2012
Dubník 2012

Dubník 2012 Lokalita Dubník sa nachádza na spojovacej ceste medzi obcami Červenica a Zlatá baňa. Je bližšie k Červenici. História týc [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Ku koňom cez K4, Muránskou planinou s Biancou


Predchádzajúca časť:


Ráno na Randavici

Ráno na Randavici, Muránska planinaPrebral som sa, cez škáry v priečelí som videl, že je svetlo. Vyteperil som sa z pelechu, postavil sa pred kolibu a nestačil sa diviť. Vonku bolo prekrásne slnečné ráno. Šikmé lúče slnka osvetľovali svojím mäkkým svetlom lúku pred kolibou takým zvláštnym svetlom.

Koliba na Randavici, Muránska planinaNiektoré časti lúky boli ešte v tieni, rovnako ako vrcholce stromov. Dvíhala sa ľahká ranná hmla. Na kraji lesa škriekal krkavec. Les sa prebúdzal do pekného rána.

Snažil som sa prebudiť Biancu, ktorú som ešte pri odchode prikryl svojím spacákom. Uvaril som niečo teplé, sladké a dostatočne výživné. Veď dnes nás čakala celkom slušná trasa lesom.

Bianca sa zobudila a tak ako bola si sadla. Zabalená v spacáku si zobrala do ruky misku z echa a už tlačila do hlavy ovsenú kašu s malinovou príchuťou. Zohriala sa a ľahla si. S plným bruchom znova zalomila. Veď čo? Máme čas, až do večera.

Medzitým som sa dal do poriadku ja, spáchal som rannú hygienu v neďalekom potoku. Urobil som trocha poriadok vo veciach a pripravil som ich na zbalenie.

Pri Randavici, Muránska planina  Nad Randavicou, v pozadí Veľká Stožka, Muránska planina

Bianca vstala okolo 09.30 h., no aspoň bude mať dosť síl na cestu. Naraňajkovali sme sa, zbalili a o 11:03 h. sme sa rozlúčili s Kolibou na Randavici. Cestou sme sa zastavili pri potoku, kde bola povinná ranná hygiena (pre Biancu) a doplnili sme zásoby vody.

Pri Randavici, ako somspomínal v prvej časti príbehurástli čučoriedky. Tentoraz za svetla sme obidvaja našli pár čučoriedok a to doslova. Ja dve a aj Bianca dve (pozn. bobule – to pre našich jazykovedcov).

Plán cesty

Dnešný náš cieľ mala byť útulňa na Nižnej Kľakovej, ale nie po žltej, ale pekne naokolo po červenej. Nabrali sme smer pod Vysoký vrch, kde sa modrá značka križuje s červenou. Značka nás najprv viedla cestou, ktorá obchádzala lúku, kde je koliba. Tak sme si mohli pozrieť lúku aj z iného pohľaduzvrchu. Vyšli sme na Randavicu (1 025 m.). Posledný pohľad na Tri kopce, na Veľkú Stožku a vkročili sme do lesa. Čakala nás cesta cez kalamitné pásmo.

Kalamita pod Vysokým vrchom

Chodník lesom nás viedol miernym kopcom hore. Cestu lemovali kríky malín, ktoré už boli väčšinou už prezreté a vysušené. Z dôvodu nedostatku vlahy a extrémneho tepla, ktoré tu vládlo skoro celé leto, boli plody malín úplne zoschnuté. Našlo sa samozrejme aj pár pekných a chutných kúskov, ktoré skončili väčšinou v Biancinom bruchu.

Modrá značka viedla cez kalamitné pásmo, pod Vysokým vrchom, Muránska planina  Bianca v kalamitnom pásme, pod Vysokým vrchom, Muránska planina

Trocha lesných plodov urobilo svoje. Hlavne cesta bola zaujímavejšia. Dostali sme sa skoro na vrchol, kde začínalo kalamitné pásmo. V máji som tu podliezal, preliezal kmene a predieral sa haluzami popadaných stromov.

Dúfal som, že za necelé tri mesiace dokážu spracovať kalamitné drevo. Mýlil som sa. Všetko bolo tak ako som si to pamätal. Tentoraz som však vybral obchádzku vpravo a nie vľavo. Vedel som, čo nás čaká vľavo a predpokladal som, že vpravo by snáď mohlo byť lepšie.

Kalamita na Troch kopcoch a pod Fabovou hoľou, Muránska planina  El-Ká-Téčka v sedle Burda, Muránska planina

A aj bolo. Bianca síce namietala, prečo som vybral túto obchádzku, keď je všade plno konárov a popadaných stromov. Na dôvažok ani nemá návleky. Po vysvetlení, že to je omnoho lepšia cesta, ako keby sme boli išli inou cestou, trocha ustúpila. Kmene preliezala s väčšou ochotou. Nakoniec sme prešli cez posledný padnutý strom a po cestičke sme sa blížili k hríbiku Pod Vysokým vrchom.

Boba

K sedlu Burda to bolo už len pár minút, tak sme si tam zašli. Trocha som počítal aj s tým, že si na chate dáme niečo pod zub. Niečo varené.

Blížili sme sa k sedlu. Už z diaľky sme videli odstavené lesné mechanizmy a LKT-éčka. Celá stráň pod Troma kopcami a Fabovou hoľou bola odlesnená. Neutešený pohľad. Blížili sme sa k Štefanovej chalupe, kde nás vítala Boba.

Bianca s Bobou, pri Štefanovej chalupe  Bianca sa hrá s Bobou, pri Štefanovej chalupe  Sadni! Boba počúva Biancu, sedlo Burda, Muránska planina

Boba je malé šteniatko, vlastne v máji bolo malé šteniatko, teraz to bol nedospelý kopov, ktorý bol celkom hravý. Biance viac nebolo treba. Pohrala s Bobou, ktorá ju počúvala na slovo. Sadni! A Boba sadla - to ma teda prekvapilo. Ja som sa šiel pozdraviť so Štefanom, ktorý tam mal aj manželku.

Štefan zopakoval ponuku, ktorú mi dal aj v máji. Veď si ju zoberte, dám vám aj vodítko. Bianca sa na mňa pozrela smutnými očami, kým som ja krútil hlavou zo strany na stranu. Ja som znova vysvetľoval, že to je poľovnícky pes a v bytovke by to pre neho nebolo ono. Aj Štefan priznal, že psa mať v bytovke nie je dobré, ani pre psa ani pre ľudí.

Prešli sa k chate Burda, ktorá bola otvorená a dali sme si denné menu. Teda to, čo bolo navarené. Navarená bola kapustová polievka a plnená paprika. Ochutnali sme obidve jedlá.

Kapustová polievka bola hustá a plnená paprika bola pikantná. Odpočinuli sme si, porozprávali sa s miestnymi. Prekvapilo ma, že nás odhovárali od cesty po červenej a radšej nám odporúčali cestu späť k Stožkám a hore po žltej. Vraj po červenej sa nedá prejsť.

Štefanova chalupa v sedle Burda, Muránska planina  Drobná výpomoc Biance s batohom, Muránska planina

Pýtal som sa, či od mája bola zasa nejaká kalamita. Vraj nie. Tak som im ja vysvetlil, že prešiel som červenú v máji a viac-menej bez problémov. Nepočítam tých pár stromov, ktoré som musel podliezať. Bolo to náročnejšie, ale prejsť sa však dalo.

Trocha pochybnosti mi votkali do duše, keď mi vraveli, že mladú húštinu rady vyhľadávajú medvede k sieste. Naozaj to bola húština.

Po občerstvení a opätovnom pristavení sa pri Bobe sme už pokračovali po červenej k Sivákovej. O 13.56 h. sme boli pri hríbiku Pod Vysokým vrchom. Prešli sme cez les, vyšli sme na širokú lesnú cestu, z ktorej sme mali pár pekných výhľadov do doliny Dudlavky. Napili sme sa čerstvej vody z prameňa. Prameň tiekol, vedľa cesty a aj v terajších suchách mal dostatok vody. Vytekal cez drevený žliabok do jarku vedľa cesty. Odpočinuli sme si pri kolibe s parôžkom pod Vysokým vrchom. Posedeli sme si, vybrali čokoládu a dorazili ju.

K4 – Ká štvorka

Pri pramenisku Malej Štrbkovej – prítoku Dudlavky sme vošli do húštiny. Húština, doslova húština. Pamätajúc na slová miestnych zo sedla Burda, sme vykročili aj s hlasovým doprovodom. Ziapali sme o106. Každý živý tvor, ktorý nebol hluchý musel o nás vedieť. Dúfam, že to počuli aj prípadné medvede, ktoré si tu dnes dali siestu.

Veľká Stožka a chata Stožky, Muránska planina  Bianca, v pozadí vpravo Veľká a vľavo Malá Stožka, Muránska planina  Dolina Dvorca a vľavo je Skalná brána, Muránska planina

Predierali sme Kríkmi, prekračovali sme Kmene, potkýnali sme sa o Kamene a Konáre nám šľahali do tvárí. To jenaša Ká štvorka - kríky, kmene, kamene a konáre. Pár krát sme sa pristavili, aby sme sa zapozerali do doliny Dudlavky i Dvorca. Pod nami v diaľke, pod Veľkou Stožkou, sa zreteľne vinula cesta a Chata Stožky. Bianca sa držala a prechod húštinou sme zvládli na jeden šup

Vyšli sme na trocha volnejšie priestranstvo, odkiaľ sme dávnou nepoužitou lesnou cestou, vykračovali ku korunám vysokých bukov.

Prechod pod padnutými stromami

Prekážky v podobe padnutých stromov sme ľahko prekonali. Dali sa bez problémov prekročiť. Priechody popod stromy vyzerali ako tunely. Urobili sme si menšiu prestávku. Občerstvili sme sa vodou, ktorú vláčila Bianca.

Priechod pod padnutým stromom, Muránska planina  Popadané stromy pri ceste na Sivákovú, Muránska planina  Odpočinok pred prekážkovými stromami, Muránska planina

Pomaly a isto sme stúpali po úboči ešte vždy chránený korunami vysokých statných bukov. Dorazili sme k miestu, kde som už musel zapojiť svoje akrobatické schopnosti a prehupovať sa popod kmene stromov, ak som nechcel skladať batoh. Bianca sa len trocha prikrčila a prešla. Aj s batohom na chrbte.

Nakoniec sme prišli k stromom, kde, či som chcel alebo nie, musel dať dole batoh. S batohom na chrbte som nedokázal popadané stromy podliezť. Bianca sa znova len mierne prikrčila a prešla. Je pravda, že tentoraz aj ona škrtla batohom o strom, no je to vždy lepšie ako ho celý skladať.

Siváková

Hríbik, vlastne na tomto mieste to nebol hríbik, len turistické smerovníky pribité o strom Pribité o strom? To snáď nie!, označovali, že už sme pri Sivákovej. Siváková je západná stráň Hrdzavej doliny na juh od Nižnej Kľakovej, s najvyšším bodom 1 244,5 m.

Pri Sivákovej, Muránska planina  Odpočinok pri Sivákovej, Muránska planina

Pred poslednou časťou cesty sme zjedli orieškové tyčinky, vypili pár hltov vody. Prechádzali sme lesom, a znova Bianca, veď ako inak, si všimla paprade. Chutné, malé červené plody papradí. Nechápeš? Prečítaj si článok Z Guľapaľagu na Chatu Volovec a zistíš prečopaprade jahodami a jahody papraďami.

Jahodová magistrála

Teraz už konečne nadišiel čas na vysvetlenie, čo to je vlastneJahodová magistrála. Pred dávnymi rokmi, keď som bol ešte mladý a krásny (teraz som už len krásny, sebavedomie mi asi nechýba Sebavedomie mi nechýba, čo?) sme prechádzali Muránskou planinou od Muránskeho hradu po Studňu. Popri ceste rástli samé jahody. Cestu sme vtedy nazvali Jahodovou magistrálou a uchytila sa. Aspoň medzi nami.

Lúky neďaleko Nižnej Kľakovej, Muránska planina  Cez lúky na Nižnú Kľakovú, Muránska planina

Prvé plody jahôd naznačovali, že Jahodová magistrála začína. V tento deň ešte tých jahôd, vlastne papradí, nebolo až tak veľa. No zajtrajšok prinesie aj hlášku: „Už mi nedávaj jahody, už nevládzem.

Kone na Nižnej Kľakovej

Prechádzali sme lúkami blízko Nižnej Kľakovej, kde rástol Krasovlas bezbyľový (lat: Carlina acaulis). Hovorí sa, že vylúhovaný koreň z krasovlasu dodáva chuť do života. Ale to sa len tak hovorí. A možno to je pravda, kto vie?

Zatvorený Krasovlas bezbyľový na Muránskej planine  Prichádzame na Nižnú Kľakovú, kde sú aj kone, Muránska planina

Posledné stúpanie, ešte som síce kone nevidel, ale už som ich počul. Vlastne ani nie kone, ale ich zvonce, ktoré mali zavesené na krkoch. Biancu som pustil dopredu. Vyšli sme z lesa. Mierny kopček nám bránil vo výhľade na celú lúku na Nižnej Kľakovej.

Kone na Nižnej Kľakovej, Muránska planina  Kone ovešané zvoncami na Nižnej Kľakovej, Muránska planina

Hneď som si všimol chrbty koní, ešte čiastočne schovanými za vysokými steblami trávy. Bianca si hľadela pod nohy, kone si zatiaľ ešte nevšimlaZdvihla zrak a zvýskla: Kone!

Prechádzame pri koňoch na Nižnej Kľakovej, Muránska planina  Košiar pre kone na Nižnej Kľakovej, Muránska planina

Kone sa voľne pásli na lúke, to bol pohľad! Stádo asi 20-30 koní, ktoré boli pod dohľadom pastiera. Napriek celodennej chôdzi sa nálada, ako keby mávnutím čarovného prútika zmenila. Pri koňoch boli samozrejme aj havkáči. Úsmev na tvári Bianci bol na nezaplatenie.

Ako sme strávili večer a noc? Kedy odišli kone z Nižnej Kľakovej? Všimli sme si to vôbec? To sa dozvieš v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť v doplnenej fotogalérii.Cez Studňu na Poludnicu, Muránskou planinou s Biancou

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť