Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Zima v Slanských vrchov
Z Čertižného po hranici do Paloty, Východné Karpaty
Cykloturistika podhorým Slanských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Novoročný výstup na Šimonku
Zimnou Muránskou planinou
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Muránska planina v zime, Slneč...
Muránska planina v zime, Slnečná Mochnatá

Muránska planina v zime, Slnečná Mochnatá Slnko, hneď ako vykuklo spoza vrcholcov stromov, ožiarilo všetko navôkol. Sneh sa prekrásne jagal  [ ... ]

Toto si chcem prečítať
S Biancou na Muránskom hrade
S Biancou na Muránskom hrade

S Biancou na Muránskom hrade Perinbaba už sa dlhšie chystá prikryť snehom okolité aj vzdialenejšie kopce Slovenska. Aspoň toto tvrdia meteoro [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Lazy - Makovica (Slanské vrchy)

Trasa: Košice - Dargovský priesmyk - Lazy - Mláčky - Makovica - Juskova voľa - Vechec - Vranov nad Topľou - Košice

Trvanie: 01. mája 1987 - 03. mája 1987
Prítomný: Johny, Libi, Petis a Soviak


Deň prvý     01. mája 1987, piatok

O tomto trampe sa živo diskutovalo už týždeň pred plánovaným odchodom. Hlavne čo sa týka mňa, lebo toto bol môj prvý tramp s klubom zálesákov.

Možno, že mi sem tam niečo vykĺzlo z úst, čo by nemalo. A tak sa dozvedeli o tom nepovolané osoby (nemenujem ich, nechcem ich uraziť). Spomeniem len toľko, že si kúpil nový - novučičký stan oranžovej farby. Tak sme sa dohodli, že vyrazíme hneď zaránky v piatok. A keďže bol 1. máj nechceli sme ísť na prvomájový sprievod. Neboli sme zástancovia myšlienky, že sviatok práce sa má sláviť prácou. Ale škoda preškoda, triedna nám zmarila všetky naše plány, a tak sme museli niesť zástavy, ktoré sme niesli, akoby to boli ťažké bremená. A spomínali sme, kde by sme už chodili v tých krásnych Slanských vrchoch, keby nám plány vyšli.

Takže sme vyrazili až na poludnie. Zraz mal byť pred autobusovou stanicou. Pred dohodnutým časom som tam už bol a na moje veľké prekvapenie tam už čakal Novis. Dvom rýchlejšie ubiehal čas a… Už sa vyrútil s batohom väčším ako on sám Sovi. Zvítanie bolo radostné. Teraz sme nervózne očakávali, či príde Johny. Dotrepal sa k nám nejaký menší človek v kraťasoch, čiapke a zredukovaných okuliaroch. Až keď som sa lepšie prizrel spoznal som v ňom nášho spolužiaka Johnyho. Sme tu všetci!

Môžeme sa vydať k zastávke autobusu. Už prvý pohľad na vstupnú halu stanice bol nepriaznivý. KOPA ĽUDÍ, AKO MAKU. Došli sme na stanovisko autobusu a tam ďalšie prekvapenie, ešte viacej ľudí ako v hale. Peťovia stáli vpredu, za nimi Johny a ja na konci. Mysleli sme si, že takáto formácia je dosť dobrá1. Ľudí pred nami ubúdalo, ale zároveň sa aj autobus napĺňal. Peťovia sa dostali dnu, ale Johny stále niekoho prepúšťal, tak sme sa ocitli pri vstupných dverách do autobusu. Johny už bol dnu, aj môj batoh. Len ja som sa tam nemohol vtrepať. Až jeden dobrodinec. Vidiac moju smútočne naladenú tvár, sa nado mnou zľutoval a prenechal mi svoje miesto. Ďalšia trištvrte hodina uplynula bez väčších udalostí. Až na jednu. Peťovia naďabili na takého chutného starčeka, že im až vlasy dupkom stavali. A on len stále melie tým svojím neúnavným jazykom.

Došli sme na začiatok našej trasy do Dargovského priesmyku. Vyfotili sme sa pred pamätníkom a pokračovali sme, naďalej sledujúc červenú značku, v ceste.lazy-libiho-pohlad

Vchádzali sme do bukového lesa, čo sme šípili len podľa tvaru kmeňa, lebo všetko bolo ešte spustnuté. Takže les sa tušil len podľa viacerých kmeňov stromov. Lístie ešte nebolo po takej krutej tuhej zime. Zopár ráz nám cestu preklenul zvalený kmeň, ktorý sme museli buď obísť, podliezť alebo nadliezť. Až raz sa nám do cesty postavila vážnejšia prekážka. Bolo to rúbanisko. Predstavovalo to niekoľko desiatok kmeňov poukladaných vedľa, ale aj na seba. Samozrejme aj s konármi. Túto prekážku sme hravo zvládli. Ďalšia skúška našej fyzickej pripravenosti nastala pred strmým stupákom. Na žiadosť najstaršieho člena klubu (P. N.) sme pred ním spravili menšiu prestávku spojenú s opravou foťáku, ktorý sa mi podarilo pokaziť. Veď ani to nevie každý. No nie!? Tak som spravil Novisovi tú najlepšiu náladu. Jeho bol totiž ten foťák.

Pokračovali sme v ceste. Zopár ráz sme stratili značku, ale o to väčšia bola naša radosť, keď sme ju našli. A už bolo vidieť holý vrch Lazov a pred ním ešte mierny stupák. Tento sme hravo zvládli, lebo nás poháňala túžba sadnúť si na vrchole. Doteperili sme sa všetci a prvé čo bolo, že sme sa zapísali do vrcholovej knihy.

Rozdelili sme si úlohy. Bojový plán znel takto:

  • Johny so Soviakom pôjdu a prehľadajú blízke okolie a nájdu nejaký prameň
  • Novis a ja rozbijeme tábor

Stany sme hravo rozložili, ale bol tu ďalší problém, kde založiť ohnisko. Naokolo samá suchá tráva. Novis ťažko - horko sa podujal na to, že pôjde a naberie kamene a prinesie ich. Ja som zatiaľ porúbal drevo a spravil ohnisko. Predtým sme miesto pokúšali vypáliť, ale zdalo sa nám to nebezpečné, aj keď sme to skúsili.

lazy-na-zahriatieDošli Peťo S. A Johny s H2O. Porozprávali nám dojmy z cesty. Prameň sa nachádzal v menšej rokline. Rozdiel bol asi 50 m Prameň očistili a nazvali ho Jasovík. Podľa ich nálezcov JAnoSOVaÍK, výdatnosť prameňa priam udivuje svojím slimačím tempom asi jeden liter za hodinu. A samozrejme bol tu aj kritik na mokré drevo, aj na ohnisko. Johny sa do toho pustil a hneď bol táborák. Spravil som taký kotlíkový guláš, že si všetkých 10 palcov oblizovali. Neviem čím to bolo. Buď tým, že už boli veľmi hladný, lebo sme jedli až o 22.00 hod. SEČ. Buď tým, že to bolo naozaj dobré. Porozprávali sme sa, pokochali pohľadom na hviezdy a zaľahli sme spať. Pred tým sme si dali malé občerstvenie tzv. „FEUERWASSER“ Novis a Sovi spali spolu a ja s Johnym. Občas k nám doľahli divné zvuky. Nakoniec sme ich s Johnym identifikovali. Bol to Novisov chrapot, čo vydával pri spaní. Zmorení pochodom nás premohol spánok, aby sme sa uprostred noci zobudili na veľkú zimu. Našťastie mne bolo fajn. Zohrieval ma pocit, že čo by s nami bolo, keby sme boli v Himalájách. To bolo dobre, že sme boli „iba“ na Lazoch, kde nie sú extrémne zimy ako niekde inde


Deň druhý 02. mája 1987, sobota

Zobudili sme sa v priebehu 5 minút. Ten, kto sa zobudil prvý pozobúdzal aj ostatných. Zas sme sa dohadovali, kto pôjde po H2O. Novis sa obetoval pre naše dobro a spolu s Johnym odišli aj riad umyť. Ja ako šéfkuchár som vyhlásil: „Oberieme Novisa o tie rezne a spravím k nim hranolky“ Novis súhlasil, možno, že aj preto lebo nebol prítomný.

lazy-janovik


Sovi spravil oheň a zabudol na jednu maličkosť. Ošúpal som zemiaky, pokrájal a nechal vylúhovať vo vode. Pripravím si panvicu, hľadám varešku. A nie a nie ju nájsť. Až potom vysvitlo, oni mi ju večer priložili na oheň. Ostrúhal som si drievko a používal ju ako varešku. Oheň blčí, panvica pripravená, zemiaky tiež. Teraz sa vyskytol problém, kto bude držať panvicu nad ohňom. Pokúsil som sa o to a prvá várka zemiakov bola hotová. Za túto chvíľkovú radosť si cenu odniesla moja ruka. Spálená, spečená, priškvarené chĺpky, to bola daň za tie hranolky. Potom prišiel nápad, čo ak by sme položili do ohniska relatívne rovný kameň. Slovo vystriedal skutok a panvica bola v ohnisku a moja ruka v bezpečí.

Dohrnuli sa Johny s Novisom a zase kritika. Ako to že ešte nie sú hotové raňajky? My sme hladní ako vlci. Raňajky sa jedli a kto chcel dal si ešte opečenú slaninu alebo špekačky. Ja som bol medzi nimi.

Zbalili sme tábor, spravili zápis do vrcholovej knihy o čase pobytu a čase odchodu. Kto neverí nech sa o tom presvedčí. A hor sa! Na cestu po červenej značke.

lazy-makovica-veza

Vydali sme sa na cestu a chceli sme vidieť aj značku, ale keď jej niet. Až zrazu Sovi zvolal: “Poďte sem mám značku.“ A teraz už naozaj sme sa vydali na cestu. Chodili sme cestami necestami, hlavne vtedy, keď sme zablúdili. Po takých krásnych kopčekoch sme chodili, že to až hrôza. Hlavne s 20 kg na chrbte. Išli sme aj po takých miestach, kde ani vtáčik - letáčik, by nebol zablúdil. Ale bolo to divné, značky tu boli, takže aj ľudia tu museli prejsť. Len neviem ako prešli tadeto, cez to by sa dostal jedine obrnený transportér. Vyšli sme na vrch a tu prekrásny výhľad. Pobrali sme sa ďalej, až kde sa vzalo tu sa vzalo, boli sme na snehu. Predstavte si v máji a sneh. Odfotili sme to a nabrali sme sneh aj do zásoby. Práve v tom čase nám dochádzala voda, takže nám to prišlo vhod.

lazy-sneh

Pokračovali sme ďalej v klesaní. Neskôr prišiel menší rovný úsek a potom sme stratili značku. Aj keď chodník tu bol a viedol takým krásnym klesaním. Keď poviem, že to bolo okolo 45 stupňov, tak si myslím, že vôbec nepreháňam. Zišli sme dole a ocitli sme sa na ceste vedúcej k lesnej škôlke, nachádzajúcej sa v Mláčkach. A až tam sme naďabili na značku, ktorú sme stratili. Tu sme tiež naďabili na malý potôčik, kde sme chceli nabrať vody, lebo kým sa ten sneh roztopí zomrieme smädom. Ale bol trocha špinavý. A tak sme sa vydali na cestu k prameňom, aby sme si nabrali trochu čistejšej vody. Vody sme si nabrali toľko, že nám to vystačilo až po Makovicu. Z Mláčok na Makovicu sa neprihodilo nič mimoriadne. Len jedno mi nešlo do hlavy. Na Lazoch bolo napísané, že Makovica je vzdialená 4 hodiny. A my už ideme 4 hodiny a sme ešte len na Mláčkach, kde je vypísané, že Makovica je vzdialená 3 hodiny.

A už vidno Makovicu, vlastne Makovicu ešte nie, ale len retranslačnú vežu, ktorá sa nachádzala na Makovici. To nám akoby vlialo chuť do našich ubolených nôh a svalov. Pôsobili to na nás priam hypnoticky. Hnali sme sa v ústrety veži. Ale ešte raz pred Makovicou sme sa zastavili, pokochať sa výhľadom. A posledné vypätie síl a došli sme na Makovicu.

Každý sa uvolnil, zložil si ruksak z pliec a odpočíval, Peťo ochutnával malinovku, ktorú Johny spravil, Sovi ležal opretý o kmeň zvaleného stromu, Johny ho napodobňoval, ja som šteloval rádio a kupodivu výborne hralo,

Po oddychu sa rozdali úlohy. Ale ešte predtým sme okukli vežu a viedli sa reči, či tam niekto je. Rozhodol som sa, že zacengám a popýtam vody. Všetko dobre vyšlo, boli tam, jeden mlaďas a jeden starký, obidvaja sympaťáci. Takže odpadla aj úloha, kto pôjde po vodu. Ja s Novisom sme rozložili stany a Sovi s Johnym sa podujali na rozloženie ohňa. Stany sme postavili, oheň blčí, čaj sa varí, čo ešte je potrebné k dobrej pohode? No predsa ženy! Ale dbajte aj na to, že: „Lepšia, ako ženská zrada, teplá riťka kamaráta.“ To si viem predstaviť, čo by tu povystrájali tie dievky, ale večer by s nimi bolo dobre. Posedeli by sme, podebatovali s nimi a čestne by sme rozdelili stany. Jeden ženský a jeden mužský.

Na večeru sme si pripravili francúzsku polievku, ktorú varil Sovi, ale asi mu nevyšla. A potom si každý zajedol podľa chuti. Mali sme bohatý výber konzerv a na prídavok sme mali aj slaninu a špekačky. Priložili sme na oheň a začali sme raňajkovať a pískať piesne. Rôzneho žánru. Prevládali pop a ľudovky. Keď dohorieval oheň štrngli sme si s chutným likérom. Ľahli sme si pozorovať hviezdy a meteority. Zbadali sme celkom slušnú hŕbu meteoritov. A vliezli sme do stanov. Ja som spal s Johny a Peťovia spolu. Chceli sme si ešte zahrať karty s mojimi žolíkmi, ale skončilo sa to s tým, že vylúčili najkrajšiu z nich. Až nakoniec sme zaspali, každý vo svojom stane a spacáku.


Deň tretí 03. mája 1987, nedeľa
Na druhý deň sme sa zobudili okolo 07.00 hod. SEČ. Vstali sme, išli sme popýtať ešte vody k nim a po vajíčka. Zobrali sme si 4 ks. Nemyslite to doslovne, oni nám tie vajíčka dali. Otvorili sme hovädzie mäso vo vlastnej šťave a spravili sme si perfektnú praženicu, aj keď to nestačilo pre všetkých. Tak sme si dali ešte konzervy. Uvarili sme si ešte čaj a minula sa nám voda. Popýtali sme ešte raz a vzkriesilo z toho pozvanie na vežu pre všetkých.

lazy-vyhlad

Vtrepali sme sa hore na vrch veže. A stade sa vyskytol prekrásny výhľad na všetky svetové strany. Porozprávali sme sa hore a vysvetlil nám cestu, ktorou sa máme dať do Juskovej voli. Celú cestu sme videli ako na dlani. Novis sa spýtal, či to tu zhora mohol odfotiť a hneď na to Johny zbehol dolu po foťák. Vyzeral ako mravec z takej výšky. Odfotili sme si okolie a pobrali sme sa dole. Spakovali sme sa a pritom sme sa s ním (s tým mladým z veže) ešte zhovárali. To spakovanie trvalo asi jednu a pol hodiny. Spresňujem to, aby nedošlo k omylu.
A vydali sme sa na osudnú cestu tohto trampu. 

lazy-cesta

Musím ešte dodať, že cesta do Juskovej vole, bola po preznačkovaní, takže tam viedli dve cesty. A keďže sme obidve značky stratili, vybrali sme si zlatú strednú (značku) cestu.. Popri Medveďom potoku a cez kameňolom. Až sme sa po troch hodinách dostali do Juskovej vole. Tam sme sa dozvedeli, že autobus ide až o dve hodiny. Ešte sme sa spýtali, kde je zastávka autobusovej dopravy a dostali sme takúto odpoveď: „Hen uprostred valala.“ Na zastávke sme si odpočinuli a vydali sme sa pešo do Vecheca. Už sme videli začiatok dediny a dúfali sme, že stihneme mestský autobus do Vranova. A dedina je taká dlhá až hrôza. A nakoniec sme to predsa nestihli.

Po hodine sme sa dostali do Vranova nad Topľou. Tam sme sa rozhodovali, čím máme ísť. Vlakom alebo autobusom. Tým sme boli aj rýchlejšie doma. A chlapci žasli, keď som z ruksaku vytiahol nemecký slovníček a začal som sa učiť slovíčka. A nakoniec ešte aj drankali, aby som to požičal, aby sa aj oni naučili. A došli sme do Košíc, zdravý a s pocitom uspokojenia, že sme prešli časť medzinárodnej horskej trasy. A rozišli sme sa každý do svojho brloha.

Koniec 1. trampu

Štatistka trasy:

Prejdených: 27,31 km
Prevýšenie: 894 m
Klesanie: 1188 m
Celú prejdenú trasu si môžete pozrieť na tejto stránke.

Poznámka: Značkovanie chodníkov bolo v roku 1987 odlišné od súčasného stavu.

sipka-pokr

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť